Schopnosť počúvať bez posudzovania

Mám priateľa, ktorý je rockovou hviezdou — a toto spojenie niekedy vyvoláva dojem čudáctva. Môj priateľ je však, paradoxne, jedným z najvyrovnanejších ľudí, akých poznám.

Nikdy nie je príliš utrápený, keď veci nevychádzajú tak, ako by si prial, ale nie je ani radosťou bez seba, keď práve vychádzajú. Je ohromný poslucháč, väčšmi venuje pozornosť vám a menej rozpráva sám o sebe.

Hudbu zrejme vidí ako službu, ktorú môže ponúknuť, rovnako ako keď vám čašník prinesie ďalší pohár vody. Nemyslí si o sebe príliš veľa, ale ani príliš málo. Počas prvých rokov, čo som ho poznal, som nadobudol pocit, že patrí k tým pár ľuďom, ktorí dostali do vienka množstvo múdrosti a pokory. Myslím si to stále. Prednedávnom sa mi podarilo prísť na to, prečo je taký emocionálne vyrovnaný a schopný — stretol som jeho otca.

Chcel som si ísť na víkend oddýchnuť a zhodou okolností som natrafil na otca svojho priateľa. Napokon sme skončili na jednej izbe, a tak som mal možnosť stráviť s ním viac ako 48 hodín. Množstvo z tohto času sme strávili zabratí do skvelých rozhovorov. Nespomínam si na všetko, o čom sme vtedy rozprávali, ale pamätám sa na jednu vetu, ktorú vtedy povedal, a to že nikdy nemieni súdiť/posudzovať svoje deti.

Opýtal som sa ho, čo tým myslí. Po chvíľke premýšľania mi odvetil, že si vždy prial byť tým typom otca, ktorý bude deti viesť k tomu, aby za ním prichádzali a otvorene sa s ním zhovárali o čomkoľvek, čím práve prechádzajú.

Povedal mi, že má dojem, že sa mu to podarilo.

Tiež sa mi zdôveril, že je pre neho až prekvapujúce, ako často za ním jeho synovia prichádzajú, aby mu povedali o svojich životoch. Jedného dňa boli na pláži surfovať a jeden z jeho synov jednoducho prišiel a začal rozprávať — len tak, akoby nahlas myslel — o všetkom, s čím práve bojoval.

Povedal mi, že to dosiahol vďaka tomu, že svoje deti nesúdil. Keď boli mladšie, pravdaže ich aj karhal, ale snažil sa ich predovšetkým usmerňovať ako učiteľ a ochranca, a nikdy by si nedovolil považovať ich za menejcenné či dokonca dať im nejakým spôsobom najavo, že v jeho očiach strácajú svoju hodnotu. No priznáva, že boli časy, keď si musel zahryznúť do jazyka.

Jeho synovia sú dnes dospelí, ženatí, veľmi úspešní a k svetu pristupujú, akoby v ňom boli žiadaní, akoby svet o nich nezmýšľal ako o menejcenných preto, že nie sú dokonalí.

Napadá mi, či ja sám som dobrým poslucháčom.

Prečo vlastne niekedy zmýšľam o iných ako o menejcenných?
Nateraz by som chcel, aby sme vy aj ja viac dbali na to, kedy o iných zmýšľame podobným spôsobom. Teraz nechcem, aby ste sa za to, že to robíte, pokladali za menejcenných, len hovorím, aby ste dávali pozor, kedy začnete o niekom takto premýšľať. A potom sa spýtajte samých seba „Prečo?“. Prečo súdim tohto človeka? Je dobré alebo zlé to robiť? Ak je to v poriadku, čo dobré z toho môže vzísť? A ak je to zlé, aký mám na to dôvod? Je dôvodom to, že sa sám pred sebou chcem cítiť oproti inému lepším?