Sila tvojich slabostí

Bol som tam s mojím dobrým kamarátom a spolu s davom sme povzbudzovali. Počas jednej z výmen strán som sa vybral k stánku s občerstvením, no cestou som sa potkol o reťaz. Chvíľu som letel a dopadol som na ľavú ruku. Veľmi to bolelo.

Nervovou poruchou v oboch rukách trpím už trinásť rokov. Spôsobuje mi to neustálu bolesť a v podstate som invalid. Nemôžem robiť „normálne“ veci — napríklad neviem podať ruku, jesť obyčajnou vidličkou, neviem sa sám pripútať a už vonkoncom nedokážem otvoriť dvere na aute či šoférovať. Keď som teda spadol na ruku, čo je pre väčšinu ľudstva síce trápny, no nepodstatný zážitok, presne som vedel, aká ochromujúca bolesť ma bude nasledujúce týždne či mesiace prenasledovať.

Je to veľmi prenikavá bolesť. Vždy. Depresia prichádza a odchádza, no rozptýlené čierne mraky sú neustále na obzore. Život v službe je poriadne nabitý a často sa cítim ochromený. Moja myseľ sa stráca v predstavách „Čo keby?“ Čo keby som mal viac sily, viac energie, viac času? Čo by mohol Boh konať vo mne a skrze mňa, keby som to všetko mal?

Boh vzkriesenia

Apoštolovi Pavlovi bolesť nebola cudzia. V 2. liste Korintským 1:8 píše: „Nechceme totiž, bratia, aby ste nevedeli o našom súžení, ktoré nás postihlo v Ázii.“ Pavol nekonkretizuje súženie, ktorému čelil. Vieme však, že už predtým nesmierne trpel, čo opisuje ďalej v liste: päťkrát ho bili palicami, bičovali ho, kameňovali, stroskotal, hladoval, väznili ho, bol neustále v nebezpečenstve (2. K 11:23–29). Poznal utrpenie a ľudskú slabosť.

Pavol prežil všetko toto utrpenie ešte skôr, než napísal List Korintským. Keď na začiatku 2. listu Korintským spomína utrpenie, nehovorí o menovaných udalostiach. Čelil inému utrpeniu, o ktorom píše: „… nad mieru, nad (svoju) silu sme boli preťažení, takže sme si zúfali aj nad životom.“ (2. K 1:8)

„Ľudská slabosť neznamená duchovné znevýhodnenie.“

Pavol a jeho priatelia si mysleli, že zomrú. Na druhej strane však Pavol pochopil, čo Boh konal počas tohto utrpenia. Píše: „Veď my sami sme už vypovedali nad sebou výrok smrti, aby sme nedúfali v samých seba, ale v Boha, ktorý kriesi mŕtvych.“ (2. K 1:9)

Pavol a jeho priatelia boli na pokraji smrti, no táto skúška mala význam. Aj apoštol Pavol sa potreboval naučiť dôležitú lekciu. Jeho utrpenie samo osebe nebolo dobré, no Boh skrze neho posúval Pavla od nepostačujúcej ľudskej sily k závislosti na Bohu, ktorý kriesi mŕtvych.

Výhoda slabosti

Všetci sme v pokušení vkladať dôveru v seba, a nie v Boha. Mohli by sme veriť v našu fyzickú silu, tréning, stravu, spánok, vzdelanie, obdarovania či skúsenosti. Potrebujeme však zásadnú zmenu v našich srdciach — ľudská slabosť neznamená duchovné znevýhodnenie. Pravdou je, že všetci sme slabí. No tí, ktorí sa zdajú byť slabými a spoliehajú sa na Boha, sú v skutočnosti silní, pretože ich sila pochádza od všemohúceho Boha!

Na konci 2. listu Korintským Pavol píše (pričom na začiatku cituje upokojujúce slová, ktoré mu riekol Pán):

„Dosť máš na mojej milosti; lebo (moja) moc sa v slabosti dokonáva. Najradšej sa teda budem chváliť slabosťami, aby prebývala vo mne moc Kristova. Preto mám zaľúbenie v slabostiach, pohaneniach, súženiach, prenasledovaniach, v úzkostiach pre Krista; lebo práve keď som slabý, som mocný.“ (2. K 12:9–10)

To je presný opak myslenia tohto sveta. Spokojnosť so slabosťou, súžením, prenasledovaním a úzkosťou, a to všetko pre Krista, je silou. Boh si nepoužíva slabých ľudí napriek ich slabostiam, On prejavuje svoju dokonalú moc skrze ich slabosti.

Boh si použil moju vlastnú slabosť mnohými spôsobmi. Tento príbeh však nie je iba o Pavlovi alebo o mne. Je to príbeh celej Biblie. Jozef, Mojžiš, Ester, Józua pri páde Jericha, Dávid proti Goliášovi. Boh si používa našu nedostatočnosť, aby tak poukázal na svoju výnimočnú moc.

Naše jazvy ukazujú na tie Jeho

Pravdu, že Božia moc sa v slabosti dokonáva, najlepšie vystihuje kríž. Keď v Zjavení Ján zazrie slávu a uvidí vzkrieseného Ježiša. Na rukách a nohách má stále viditeľné rany. Ján hovorí: „Potom som uvidel… Baránka, ktorý stál ako zabitý… a vzal knihu z pravice Sediaceho na tróne.“ (Zjav 5:6–7)

„Boh skrze naše utrpenie koná svoje dielo viac, než v tejto chvíli dokážeme vidieť.“

Ježiš sa stal obetným Baránkom, ktorý bol zabitý za naše hriechy. Rany na Jeho tele neboli deformitou. Neboli žiadnou nehodou. Neboli výsledkom porážky. Ozajstné jazvy na Ježišovom oslávenom tele sú výsledkom toho, čo urobil, aby vykúpil naše životy, ktoré boli zjazvené hriechmi. Všetci sme zhrešili voči svätému Bohu. Nik z nás nemohol urobiť nič, čím by splatil dlh voči Stvoriteľovi. No Boh našiel spôsob — skrze slabosť a utrpenie. A teraz očakávame Jeho návrat v moci.

Dovtedy nám však nikdy nesľúbil život bez bolesti. V hriešnom svete bude realita vždy plná bolesti. Počas skúšok sa môžeme držať Boha s vierou, že všetko, čo koná v nás a skrze nás, je nad naše porozumenie. Kým sa Pán vráti, je naším privilégiom ukazovať našimi jazvami na Ježišove jazvy.

Naše choré telá a skúšky môžu byť krásnym obrazom Božieho slávneho vykúpenia. Boh skrze naše utrpenie koná svoje dielo viac, než v tejto chvíli dokážeme vidieť — nie napriek našim slabostiam, ale skrze naše slabosti.