Skutočne ťa Boh miluje?

Utrpenie je pre Satana veľmi vábivé. On a jeho proti-božská federácia sú neodolateľne priťahovaní k vytrvalej bolesti. Všimni si, aký zaujatý je Jóbovými útrapami. Všimni si, ako sa ukáže na púšti vtedy, keď Ježišova slabosť vrcholí (Matúš 4:1–11).

Satan je dosť prefíkaný, aby vedel, že jeho lži sú počas toho, keď sa nám darí, menej efektívne, takže čaká kým život sťažie a my sme zraniteľnejší (hoci má dostatok zbraní aj pre časy našej prosperity). Keď nám potom našepkáva, že Boh nás nemiluje, začne nám to znieť presvedčivo. Inými slovami, keď nám do cesty vkročí utrpenie, potrebujeme všetku našu šikovnosť.

Miluje ma Boh? Trpím, pretože som spravil niečo, čo zapríčinilo jeho nespokojnosť? Tieto otázky môžu dospieť až k otázkam o Bohu samotnom. Je dobrý? Počuje? Záleží mu na mne?

Tu je päť možných spôsobov, ako sa vyrovnať s týmito otázkami.

1. Môj Kráľ trpel, takže trpím aj ja.

V dobe Starej zmluvy by sme mali dobrý dôvod veriť, že Boh nás buď nechal napospas alebo nás trestá našim utrpením. Všetko sa však zmenilo príchodom Ježiša ako trpiaceho Služobníka, ktorý žil v chudobe, bol odmietnutý svojimi najbližšími priateľmi, prijal potupu, podrobil sa príšernej smrti a priniesol Novú zmluvu s Božím ľudom. V tomto je oslavovaný ako obraz Boží (2. Korintským 4:4, Kolosenským 1:15), Ten, ktorý je úplne Bohom a úplne človekom, náš dokonalý Zástupca a náš Kráľ.

Toto pre nás znamená nový príbeh. Ježiš, ktorý je úplne očividne milovaný svojím Otcom, pretrpí to najhoršie utrpenie. Keďže sme zjednotení so Synom, očakávame, že spoznáme utrpenie, ako aj lásku. Ako sa vodilo Kráľovi Ježišovi, tak sa bude vodiť aj Jeho ľudu. Ak Kráľ nebol ušetrený útrap súčasného sveta, ani my nemáme čakať, že budeme ušetrení. Toto je dôvod, prečo sa apoštol Pavol chválil svojím utrpením. Toto utrpenie ukazovalo jeho spojenie s Ježišom a Otcovu priazeň (2. Korintským 11:30).

Keď máme toto na mysli, o Božej láske k nám by sme mali pochybovať skôr vtedy, keď sú naše životy relatívne bez problémov.

2. Môj Kráľ bol skúšaný, takže aj ja budem skúšaný.

Pozri sa bližšie na Ježišove pokúšanie na púšti. Božie deti boli vždy očisťované skúškami. Dokonca ešte predtým ako Adam zhrešil, bol skúšaný. Toto kráľovské deti očakávajú. Pokiaľ máme byť povýšení do spoločného vládnutia, bude naša oddanosť preskúšaná tiež. Ale aj keď prichádzame do našej púšte — nášho utrpenia — nie sme sami. Máme Ježišovho Ducha aby nám pomohol, a s Jeho pomocou môžeme rásť vo vyzretosti a múdrom úsudku.

Dve veci sú v tomto dôležité. Jednou z nich je, že sa v pokušeniach môžeme radovať (Jakub 1:2). Je to dôkaz, že sme milovanými deťmi, ktoré boli uznané za hodné. Tou druhou je, že chceme rásť v skúškach, čo znamená, že sa snažíme o to, aby sme mu dôverovali, verili mu a vyhľadávali Ho v našom utrpení, namiesto toho, aby sme sa od Neho otáčali preč.

3. Božia láska je sofistikovaná, tak mu dôverujem

Láska v Novej zmluve na seba naberá nové črty. Láska nášho Otca je vyjavená ako vysoko rozvinutá — dá sa povedať, že „sofistikovaná“. Vskutku, je mimo nášho pochopenia. Všetko čo potrebujeme vedieť je, že keď umieral za svojich nepriateľov, ukázal nepopierateľnú lásku a Jeho neprestávajúca láska v sebe zahŕňa naše pretvorenie do podoby obrazu Ježiša, ktorý je najväčší zo všetkých darov (Rímskym 8:28–29).

Aby som parafrázoval apoštola Pavla, znamená to, že teraz nás Boh určite neopustí. Ba na svoju lásku nebude ani trochu skúpy. Jeho láska je neúprosná, obetuje sa a je štedrá. Kristov kríž je toho dôkazom. Takže mu dôverujeme ako malé dieťa dôveruje dobrému rodičovi (Žalm 131:1–3).

4. Kráčam skrze vieru, nie zrak

Tieto reálie Božej lásky sú, samozrejme, duchovné, čo znamená, že ich je ťažké vidieť očami. A aby sme túto chronickú výzvu skomplikovali, utrpenie môže paralyzovať náš zrak ešte viac. Môže dominovať nášmu pohľadu tak veľmi, že sa stane jediným pohľadom. Takže nás naše otázky prenasledujú stále. Miluje ma Boh? Počuje? Záleží Mu na mne? Aby sme s týmito otázkami mohli bojovať, uznávame našu potrebu pozerať sa skrze vieru (2. Korintským 5:7).

Toto sa deje keď voláme o pomoc Kristove telo. Duchovné zápasy by sa nikdy nemali bojovať bez pomoci ďalších ľudí, ktorí sa k nám môžu pridať v modlitbe, povzbudiť nás svojou prítomnosťou a prihovoriť sa nám vhodnými slovami pravdy. Môžeme ich poprosiť, aby sa za nás modlili tak, ako sa Elízeus modlil za svojho sluhu. Keď boli obkľúčení armádou, ktorá tých dvoch mužov prisahala zabiť, modlil sa Elízeus, aby jeho sluha uvidel vierou. „Hospodine, otvor mu, prosím, oči, aby videl“ (2. Kráľov 6:17).

Potom držíme oči svojej viery vždy dobre otvorené. Hľadíme späť a vidíme vrchol lásky v osobe Ježiša Krista. Taktiež hľadíme vpred a vidíme, že utrpenie jedného dňa pominie a Ten, ktorého túžime počuť svojimi ušami a ktorého sa túžime dotýkať vlastnými rukami, bude pri nás úplne prítomný. Potom s očami široko otvorenými, kráčame s Ním v našom dnešnom utrpení a veríme, že nám tú milosť dá znova aj zajtra (Matúš 6:33–34). Kde obyčajný ľudský zrak vidí iba temnotu, viera vidí, že pracujeme s Kristom v Jeho úlohe, ktorou ukazuje svoju moc v našej slabosti.

5. Tu je lepšia otázka: Milujem Ježiša?

Keď kráčame ďalej po prekvapujúcich Božích cestách, jednou z ďalších reakcií na otázky utrpenia je spýtať sa novú otázku — tú, ktorú Ježiš položil apoštolovi Petrovi. Peter svedčil o živote a vzkriesení Ježiša, takže vôbec nepochyboval, že bol milovaný. Ale stále ho ťažila jeho zrada a predpokladal, že ho to pripravilo o jeho užitočnosť. V reakcii na to sa ho Ježiš pýta otázku. Spýtal sa Petra: „Či ma miluješ?“ (Ján 21:15–17).

Dokonalé, však? Až doteraz sme mohli byť pasívni, akoby sme čakali len na to, kedy nás zasiahne osvietenie. Ale po tomto už nemôžeme byť vôbec pasívni. Naša odpoveď nezmení Jeho lásku (2. Timotejovi 2:13), ale môže naznačiť, že problém leží v nás a nie v Bohu. Prinajhoršom nám táto prekvapujúca otázka dáva ďalšiu možnosť, ako sa modliť a prosiť o modlitbu — chceme vedieť rozľahlosť lásky Božej a lásku mu opätovať.

Utrpenie skutočne vypočúva naše duše. Ale my máme nástroje, ako viesť tento duchovný zápas. Naša identita je zjednotená s trpiacim Služobníkom, v skúšaní vidíme Boží plán, dôverujeme Mu, kráčame skrze vieru a skúšame sami seba tým, že sa pýtame na našu lásku k Nemu. Keď ich zoberieme vcelku, tieto duchovné disciplíny dokážu premôc ť naše neustále sa vracajúce otázky o Božej láske a nasmerovať nás smerom k pokoju, ba dokonca k radosti.