Služba a charakter

SLUŽBA A CHARAKTER

Keď sme sa už raz pustili do služby, nevyhneme sa vynáraniu trýznivých a neodbytných otázok typu: Ako sa mi darí? A ako zistím, či sa mi darí? Podvedome (a aj vedome) začneme horúčkovito hľadať spôsob, ako ich zodpovedať. Kľúčom k pokojnému životu služobníka je nájdenie spôsobu, ako zistiť odpovede. Ako sa otestuješ?

TEST ÚSPEŠNOSTI

Keďže väčšina našich každodenných zvyklostí aj obchodných modelov funguje za predpokladu úspechu, konečného výsledku, zisku a výnosu, máme sklony rovnakým spôsobom posudzovať aj efektívnosť služby.

DO POPREDIA SA DOSTÁVA ÚSPECH

Na tých, čo slúžia, je dnes viac ako kedykoľvek predtým, vyvíjaný tlak, aby boli „úspešní“. Samotná myšlienka úspechu predstavuje nový spôsob, ako hodnotiť služobníkov. Staršie kritériá takého hodnotenia sa viac týkali dogmatickej správnosti, oddanosti a zásadovosti vo vykonávanej službe. Je nepopierateľné, že teraz tieto meradlá zatieňuje kritérium úspechu. Dnešné cirkvi a zbory hľadajú úspešných služobníkov a tých menej úspešných odvolávajú. Je však tiež pravdou, že i samotní služobníci od seba požadujú štandard rastúceho počtu ľudí aj peňazí.

ANATÓMIA ÚSPECHU

Avery Dulles uvádza, že moderný pojem o úspešnej službe sa netočí ani tak okolo jednoduchého rastu zboru, ako okolo schopnosti služobníka zaujať veľké množstvo ľudí svojou osobnosťou a charizmou a následne pre nich vytvoriť silné duchovné zážitky.¹ Myslím, že by to pre nás nemalo byť prekvapením, keďže ide o priamy následok expresívneho individualizmu modernej západnej kultúry, ktorá nahradila prvoradú vernosť spoločenstvu z obdobia predchádzajúcich generácií. Jednotlivci sa naučili byť konzumentmi nielen v oblasti obchodovania, ale aj inštitúcií a organizácií. Do zboru budú chodiť, iba ak (a pokým) sú v ňom chválospevy a kázanie strhujúce a atraktívne.

Kultúra ľudí zdeformovala tak, že v prvom rade myslia len na vlastné šťastie a nechcú dovoliť záväzku k akejkoľvek skupine alebo inštitúcii, aby sa stal prekážkou na ceste k ich osobnému naplneniu. Pojmy služby a obetavosti sú psychologicky vnímané ako nezdravé. Dokonca aj keď sa kresťanovi darí potláčať tento radikálne individualistický svetonázor v rovine vlastnej osoby, spoločnosť ho týmto smerom tlačí tak či tak. Samotná rôznorodosť v práci zohráva významnú úlohu v izolácii a konzumnom spôsobe života jednotlivcov. Dnešné zamestnania si vyžadujú mnoho času, rôzne služobné cesty a často viacnásobné sťahovanie do rozličných miest, a to nespomínam, že spoločnosť môže zamestnanca mihnutím oka vyhodiť. Preto je dosť zložité a nepravdepodobné, aby niekto zostal bez možnosti vycestovať, unikol chvíľkovosti a dlhodobo sa zaviazal spoločenstvu. Znamená to, že aj kresťania orientovaní na spoločenstvo sa neustále sťahujú na nové miesta, a keď už tam sú, „v zboroch nakupujú“. S naším záludne individualistickým pohľadom je takmer nemožné hľadať nový zbor podľa toho, kde môžeme slúžiť a nie podľa toho, ako napĺňa potreby našej rodiny. Rozmýšľať z hľadiska dlhodobej služby v kresťanskom spoločenstve alebo o tom, kde by sa hodili naše dary a povolanie, je spoločensky nepochopiteľné. Naopak, všetci máme prirodzené sklony rozmýšľať a správať sa ako konzument, nie ako služobník.

KONCEPT ÚSPECHU CIRKEV PRIJALA

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch bolo v seminárnych kruhoch jednou z najvplyvnejších filozofických škôl hnutie „rastu cirkvi“, ktoré založili Donald McGavran a C. Peter Wagner. Viac ako dvadsať rokov sa na kazateľov valila zdanlivo nekonečná záplava kníh písaných populárnym štýlom „ako zväčšiť svoj zbor“. Spočiatku toto hnutie prijali iba evanjelikálne zbory, no nakoniec ho aj hlavné cirkvi, zápasiace s klesajúcimi počtami, začali vnímať ako dobré. Hnutie do súčasnej služby prinieslo mnoho dobrých a pravdepodobne trvalých zmien. Na bežného pastora však začalo vyvíjať obrovský tlak. Tieto populárne knihy o raste cirkvi (v priebehu dvadsiatich rokov ich boli stovky!) zanechali dojem, že zbor rastie vďaka nasledujúcim „desiatim krokom“ alebo dosiahnutím zrealizovateľných meraní. Výsledkom je, že pastori majú pocit, že ak ich zbor nerastie, sú určite neschopní. Veľa kritikov sa pri spätnom pohľade na hnutie v tých rokoch právom domnieva, že do značnej časti bolo ovplyvnené všeobecným spoločenským smerovaním k individualizmu a konzumnému spôsobu života. V určitých formách a spôsoboch išlo o prehnané prispôsobenie sa širokej verejnosti.

TEST VERNOSTI

V deväťdesiatych rokoch sa spustil hlavný prúd potláčania hnutia rastu cirkvi, čo opäť viedlo k publikovaniu kníh na tému, že viac než rast je prvoradým testom efektívnosti služby vernosť s dôrazom na čas. Aj toto hnutie preniklo do praktickej služby v západnej kultúre a malo veľmi dobrý vplyv.

Jedným z vedúcich zástancov tejto reakcie na rast cirkvi sa stal Eugene Peterson. Pre pastora pod tlakom kritéria úspechu sú Petersonove knihy ako osviežujúci vánok na púšti. Dôraz kladie na klasické zdroje pastorálnej teológie a vyzdvihuje tradičné povinnosti pastora — rozvíjanie duchovného života prostredníctvom stíšenia a modlitby, obnovenie umenia duchovného poradenstva a nasmerovania druhých a budovanie dôverného kresťanského spoločenstva prostredníctvom navštevovania i iných postupov. Peterson rázne odmieta názor, že pastor má zastávať funkciu podobnú riaditeľovi spoločnosti a presadzuje model, v ktorom pastor vystupuje ako pastier. Poskytuje potrebnú rovnováhu k extrémom v názoroch o raste cirkvi z obdobia sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Niektorí poukazujú, že Petersonov model taktiež navodzuje pocit viny, keďže je takmer nereálny v požiadavkách na osobné stíšenie, modlitbu a nenáhlivé vedenie veriacich v dnešnom uponáhľanom svete.

Iná oblasť, v ktorej cirkev zažíva prudkú reakciu na kritérium úspechu, je jej misijné zameranie a predstavuje ju napríklad sieť Evanjelium a naša kultúra. Vedie ju Darrell Guder, Craig Van Gelder, George Hunsberger a množstvo ďalších mysliteľov.² Týchto filozofov do veľkej miery ovplyvnila tradícia novokrstencov a Alasdair MacIntyre, autor vplyvnej knihy Po cnosti³. Veľký dôraz sa kladie na budovanie mohutných kresťanských spoločenstiev vytvárajúcich protihodnoty k dnešnej kultúre a na pastorálne zručnosti, ktoré takéto spoločenstvá vyžadujú. Táto vnímavosť sa dobre hodí k dielu Eugena Petersona a jeho reakcii na hnutie obrovskej cirkvi.

Aby sme veci uviedli na pravú mieru, je dôležité príliš nezjednodušovať spojitosť „úspešný verzus verný“. Taktiež nám pomôže, ak si uvedomíme, že takáto klasifikácia nie je ničím novým. V diele Charlesa Spurgeona Prednášky mojim študentom, napísanom pred takmer stopäťdesiatimi rokmi autor píše, že služobníka z nás robí čosi viac, ako len vernosť:

„Obracajú sa na mňa niektorí dobrí muži, ktorí sa vyznačujú obrovskou [vášňou] a horlivosťou a nápadným nedostatkom rozumu; bratia, ktorí budú rozprávať bez prestania o ničom, ktorí budú búchať a udierať Bibliou a nič tým všetkým nedosiahnu. Vážne, ohromne vážne vynaložia obrovské množstvo námahy najbolestnejšieho druhu, no nič z toho neprichádza… preto zvyčajne musím ich žiadosť zamietnuť.“⁴

Ide o bolestivý úryvok. Všimnite si, že Spurgeonovi sú títo muži zjavne sympatickí. Nevysmieva sa im a hovorí, že sú naozaj verní a hlboko oddaní práci služobníka, no keďže „nič z toho neprichádza“, odmieta ich žiadosť na svoju školu pre služobníkov. Inými slovami, pochybuje, že ich Boh povolal, pretože keď kážu, sotva prichádza nejaké poučenie poslucháčov a keď evanjelizujú, obráti sa len hŕstka ľudí, ak vôbec. Preto, keď povieme, že vernosť je (v porovnaní s úspechom) prioritným meradlom alebo že by mala byť jediným kritériom, ide o prílišné zjednodušovanie.

TEST PRINÁŠANIA OVOCIA

Ja by som povedal, že biblickejším meradlom hodnotenia služby než vernosť alebo úspech je prinášanie ovocia. Keď sa pozrieme do Biblie, od prirovnania židovského národa k vinici až po Ježišovu reč o „zostávaní vo vínnom kmeni“, je ťažké nevšimnúť si analógiu prinášania ovocia. Konkrétnejšie pre pastorov apoštol Pavol popísal plodnosť ako test svojej začínajúcej služby:

— Po prvé, ide o ovocie ľudí, ktorí sa obracajú k evanjeliu. Kresťanom v Ríme Pavol hovorí, že si žiada prísť a kázať v ich meste „aby som aj medzi vami mal nejaké ovocie ako aj medzi ostatnými národmi“ (Rim 1:13).

— Po druhé, ide o ovocie Božieho charakteru, ktoré môže služobník vidieť v kresťanoch vo svojej opatere. Tento charakter je pomenovaný ako „ovocie Ducha“ (Gal 5:22) a dobré skutky ako je milosrdenstvo k chudobným sa nazývajú „ovocím“ (Rim 15:25–27).

Biblická teológia zaručuje, že Božie Slovo a tí, ktorí sú povolaní slúžiť Jeho Slovu, budú prinášať ovocie. Prečo? Odpoveďou je učenie o predurčení! V Skutkoch apoštolov Boh apoštolovi Pavlovi hovorí, že jeho služba bude mať úspech: „Len hovor a nemlč, pretože… mám zaiste mnoho ľudu v tomto meste.“ Keď Pavol kázal, „uverili všetci, ktorí boli určení na večný život“ (Skutky 13:48). Mnohí z tých, čo slúžia evanjeliu, však učenie o predurčení používajú, aby logicky vysvetlili chýbajúce ovocie v službe. V skutočnosti ale toto učenie ovocie zaisťuje! „Nie vy ste si mňa vyvolili, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste šli a prinášali ovocie a vaše ovocie aby zostávalo.“ (Ján 15:16) Ak si povolaný do služby, budeš prinášať ovocie! Ovocie, ktoré ti zaručuje povolanie a Božie vyvolenie.

Biblická analógia prinášania ovocia sa často rozvíja do metafory a prirovnáva sa k záhradkárstvu. Zručnosť a poctivosť záhradníka pri práci na poli predstavujú len dva faktory v určovaní celkovej úspešnosti záhrady. Úroda v nej sa vo veľkej miere líši v závislosti od iných podmienok, napríklad od zloženia pôdy (niektoré skupiny ľudí majú tvrdšie srdce), poveternostných podmienok (Božia zvrchovaná autorita) a ročného obdobia. Pavol používa metaforu záhradkárstva a ročných období v prvom liste Korintským 3:6, kde píše, že niektorí služobníci sadia, iní polievajú a až ďalší žnú úrodu. Pomáha nám to pochopiť, že obdobie siatia sa dá ľahko pomýliť s nedostatkom ovocia, tiež sa zamyslieť nad dôležitosťou roľníkovej trpezlivosti (Jakub 5:7–8) a „okrem trpezlivého vyčkávania aj očakávať“⁵. Musíme sa na svoju prácu pozerať z dlhodobého hľadiska, zároveň by nás však nepretržité obdobie bez ovocia malo vážne znepokojiť.

Aby som to zhrnul, hnutie rastu cirkvi prinieslo do súčasnej služby veľa dôležitých a trvalých príspevkov.⁶ Rovnako aj reakcia na toto hnutie nám, predovšetkým protestantom, pomohla oživiť staré princípy, ktoré zdôrazňujú pastorálne stíšenie, duchovné nasmerovanie a budovanie spoločenstva. Nakoniec je však pre nás pravdepodobne najlepším kritériom ohodnotenia služby biblický príklad prinášania ovocia, pričom nám stále umožňuje čerpať z literatúry na tému rastu cirkvi i na tému vernosti.

PRÍČINY CHÝBAJÚCEHO OVOCIA

Netreba pripomínať, že kritérium prinášania ovocia nás vyzýva, aby sme hľadali príčiny akýchkoľvek dlhotrvajúcich období jeho nedostatku. Ako som už naznačil skôr, možným dôvodom môže byť skutočnosť, že nie každý je naozaj povolaný byť pastorom. Ak sa však vydáme po stopách príčin, oveľa častejšie sa dostaneme ku koreňom pýchy, pôžitkárstva, zbabelosti alebo pokrytectva.

PÝCHA PASTORA

Ako vo väčšine iných oblastí aj v prípade chýbajúceho ovocia je často na vine pýcha, ktorá nás zákerným zovretím obmotáva v mnohých ohľadoch.

V prvom rade spôsobuje, že nás viac než ovocie zaujíma popularita a ocenenie. Hoci sa sťažujeme, že sme pod tlakom, aby sme boli úspešní, z pýchy ho na seba vyvíjame sami. Pýcha zapríčiňuje, že sa porovnávame s inými služobníkmi, vytvára závisť a následne nenecháva priestor závislosti jedného na druhom ani povzbudeniu medzi pastormi. Ak náš zbor prekvitá viditeľnejšími spôsobmi, ku ktorým patrí počet členov, program a financie, budeme prekypovať šťastím a zároveň v pokušení odvodzovať svoju hodnotu viac od týchto parametrov ako od toho, kým sme v Kristovi. Táto nesprávne umiestnená identita môže viesť k panovačnému duchu a nemúdremu rozhodovaniu. Na druhej strane, ak sa nášmu zboru nedarí spomínanými viditeľnými spôsobmi, môže nás to neprimerane odrádzať. Prečo? Lebo pýcha určuje našu hodnotu na základe rastu nášho zboru a nie na základe identity v Kristovi. Hlavnou príčinou prílišného nadšenia alebo, naopak, sklamania pre viditeľný úspech, je pýcha a málo zamerania na evanjelium. Naša hodnota vtedy stojí a padá nie na tom, že sme zachránení a milovaní hriešnici, ale na tom, že sme efektívni služobníci.

Po druhé, pýcha spôsobuje, že keď nás kritizujú, začneme sa brániť. Ľuďom, ktorí nám niečo vytknú, to neuľahčujeme. Nahnevá nás to alebo sa začneme tak hádať, že ľudia si budú dávať pozor, aby nám nepovedali niečo negatívne.

Alebo keďže kritizujúci má podľa nás nesprávny postoj či zveličuje pochybenia (zvyčajne ide o jedno z toho), pýchou sa bránime a zameriavame sa na tieto obvinenia, len aby sme v kritike nepripustili ani štipku pravdy a vyhli sa bolesti pokánia. Takto sa zmeny, ktoré by nám pomohli zefektívniť prácu, nikdy neuskutočnia.

Tretia forma pýchy, ktorá môže služobníkov zviesť zo správnej cesty, je druh denominačnej namyslenosti, keď model vlastnej cirkvi a denominačných tradícií povyšujeme nad iné, čo vyvoláva pohŕdanie odlišnými teologickými názormi.

Na lepšie pochopenie pýchy pastorov vám odporúčam čítať Denníky Georgea Whitefielda. Napísal ich v čase, keď bol veľmi populárnym kazateľom, medzi dvadsiatym a tridsiatym rokom života, a skorá popularita ho viedla k tomu, že sa v poznámkach i v službe stal neústupčivejším a nemilosrdnejším, ako mal byť. Po rokoch, keď vyzrel v službe aj v pokore, Denníky upravil a mnohé zo svojich neumiernených a hrdých vyhlásení vynechal.7

PÔŽITKÁRSTVO PASTORA

Tu je potrebná opatrnosť. Mnohí pastori sú workoholici a poháňajú ich nezdravé motívy. Zdá sa mi však, že výrazne individualistický duch našej spoločnosti vplýva na služobníkov v extrémoch — buď sú prepracovaní, alebo príliš pohodlní. Kým v prechádzajúcich generáciách malo veľa služobníkov sklon bez námietok sa obetovať, dokonca aj keď sa k nim ostatní správali nespravodlivo, dnes je omnoho viac takých, ktorí nie sú ochotní obetovať sa ani trochu. Jedným z príkladov je skutočnosť, koľko pastorov nie je ochotných prijať miesto v malých, vidieckych alebo malomestských zboroch, kde to nevyzerá veľmi sľubne, pokiaľ ide o postup alebo zvýšenie platu. Iným príkladom je fakt, akí sú mnohí pastori neproduktívni. Mimo veľkých zborov služobníci nemajú nikoho, kto by na nich dohliadal v normálnom zmysle slova a jedným z výsledkov môže byť nedostatok pracovitosti a príležitosť k pôžitkárskemu márneniu času. V službe v tomto z pochopiteľných dôvodov nájdeme väčšie extrémy, ako možno v iných zamestnaniach. Ak je niekto investičným bankárom, môže byť prepracovaný alebo nájsť spôsob, ako pracovať s mierou, no len ťažko môže byť pôžitkársky a nedisciplinovaný, a stále zostať investičným bankárom.

Je ťažké nájsť rovnováhu. Mnohí oprávnene cirkvám vyčítajú, ako služobníkov využívajú (že im vyplácajú neadekvátnu mzdu, oberajú ich o všetko súkromie, majú voči nim nereálne očakávania, atď.). Dnes je však veľa pastorov, ktorým úplne chýba duch sebazaprenia. Služba v zbore umožňuje oba druhy charakteru, aj keď sa od seba dimenzionálne líšia. Umožňuje roky pracovať, kým sa odhalí prepracovanosť alebo zaháľanie.

ZBABELOSŤ PASTORA

V prípade zbabelosti, jednej z menej postrehnuteľných foriem pýchy, kladieme vlastné potreby pred potreby druhých. Podobne ako pýcha, aj zbabelosť odráža nedostatok zamerania na evanjelium a pokušenie prihliadať na súhlas ostatných viac ako na Kristovo dielo, ktoré nám dáva ospravedlnenie a hodnotu. Zbabelosť je jednou z vecí, ktoré nás chýbajúcim sústredením sa na evanjelium vzďaľujú od charakteru podobného Kristovi, v tomto prípade od odvahy. Pre nového služobníka bude prekvapujúce zistenie, ako často tento úrad vyžaduje odvahu.

Hlavnou náplňou práce služobníka je verejné vyhlasovanie pravdy Božieho Slova, a keďže v postmodernej dobe sa narúša myšlienka absolútnej pravdy, nemalo by nás prekvapovať, že na úlohu služobníka je potrebná odvaha. Keďže kážem od roku 1975, môžem povedať, že v posledných dvoch generáciách sa posolstvo kresťanstva pre priemerného Američana stáva čím ďalej, tým menej populárne. Pojmy ako pravda, autorita, hriech a spása sa považujú za zastarané a bezvýznamné a čo viac, predstavy súdu, Božieho hnevu a existencie pekla sú vnímané ako nebezpečné a fanatické. Kázať na tieto témy mimo stále sa zmenšujúcej skupiny veľmi tradičných a konzervatívnych ľudí si vyžaduje dávku odvahy.

Dokonca aj v prípade publika tradičných a konzervatívnych ľudí v oblasti, kde prevládajú evanjelikálne cirkvi, je potrebný istý druh odvahy. Pastori často narazia na veľký odpor, keď začnú kázať na špecifické druhy hlboko zakoreneného hriechu, ktorý sa v danom prostredí vyskytuje veľmi často, ako napríklad rasizmus, materializmus, pokrytectvo alebo samospravodlivosť. Cirkevníci oveľa radšej počúvajú, keď pastor hovorí o tom, „ako sa zvrháva spoločnosť — mimo nás". Ak kážete na témy blízke domácemu prostrediu, nezaobídete sa bez odvahy. Práca pastora neustále prináša situácie, keď treba s láskou napomenúť vplyvných ľudí v cirkvi. Vedenie akejkoľvek inštitúcie si vyžaduje neustále rozhodovanie a niektoré z rozhodnutí nepochybne vyvolajú znepokojenie alebo sa nepríjemne dotknú určitej skupiny v zbore.

Dajte si pozor na falošnú odvahu. Kým niektorí pastori tvrdia, že majú „odvahu vo svojom presvedčení", v skutočnosti praktizujú jej nesprávny druh, ktorý odcudzuje. Zdá sa, že radi vyvolávajú konfrontácie. Dokonca môžu pravidelne kázať na nepríjemné témy, a to s eleganciou. Len zriedkavo sa zdráhajú niekomu povedať, že sa mýli. Mnohí z takýchto pastorov však majú za sebou zástup ľudí, ktorí cítia krivdu alebo zo zboru odišli. Keď sa niečo také stane zvykom, ich „odvaha" môže byť v skutočnosti iba forma pýchy, a preto ich služba znepriateľuje. Pravá odvaha, pochádzajúca z evanjelia, sa z konfliktu neteší, ani sa mu nevyhýba. Človek, ktorý má pokoj v Kristovi, nemusí vyhrávať hádky ani druhým lichotiť, aby získal istotu. Je pravda, že aj Božia odvaha môže spôsobiť, že sa ľudia budú sťažovať alebo zo zboru odídu, no nemal by sa z nich vytvoriť pravidelný odliv. Takže ak nikto z nášho zboru nikdy neodíde a, naopak, ak tak robí množstvo ľudí, pravdepodobne nám chýba správna odvaha.

POKRYTECTVO PASTORA

Pastor alebo akýkoľvek kresťanský vodca asi najviac bojuje s nebezpečenstvom pokrytectva. Myslím tým, že na rozdiel od iných odborníkov, od nás ako od služobníkov, sa očakáva, že budeme velebiť Božiu dobrotu a budeme neustále pripravení povzbudzovať. Vždy ľuďom rozličným spôsobom poukazujeme na Boha, aby sme im ukázali Jeho hodnotu a krásu. Ide o podstatu našej služby. Len málokedy sú však naše srdcia pripravené hovoriť takéto veci s úplnou úprimnosťou, keďže aj my často potrebujeme povzbudenie, opätovné zameranie na evanjelium a úprimné potešenie. Preto máme dve možnosti. Buď musíme svoje srdce neprestajne strážiť, aby sme žili to, čo kážeme, alebo budeme žiť dvojaký život — navonok v službe a vo vnútri v pochmúrnosti.

Preto z nás služba urobí oveľa lepšieho alebo oveľa horšieho kresťana, než akým by sme boli bez nej. Neostaneme však rovnakí! Na našu čestnosť a na náš charakter vyvinie enormný tlak. Ak evanjeliu neveríme, jeho kázanie sa stane kľúčovým problémom. Ako služobníci musíme byť ochotní priznať, že úspech v službe sa veľakrát stáva skutočným základom našej radosti a dôležitosti, omnoho viac ako láska a prijatie, ktoré máme v Ježišovi Kristovi. Práve úspech v službe sa často stane tým, o čo sa snažíme, aby sme odmerali svoju hodnotu pred inými a sebadôveru pred Bohom. Inými slovami, očakávame, že úspech v službe bude pre nás tým, čím môže byť len Ježiš. Každý služobník, ktorý pozná sám seba, s tým bude bojovať celý život. Je to dôvod žiarlivosti, porovnávania sa s ostatnými služobníkmi, dôvod potreby ovládať ľudí a riadiť program v zbore i dôvod obrany pred akoukoľvek kritikou. Na jednej strane veríme slovám evanjelia, že sme spasení milosťou a nie skutkami, no kdesi hlbšie v nás im predsa len až tak nedôverujeme. Neustále sa pokúšame vytvoriť si vlastnú spravodlivosť prostredníctvom duchovných činností, hoci nie sú potvrdené povolaním do služby.8

PRIORITA CHARAKTERU

Čo sa dá vyvodiť z trýznivého procesu, ktorý sme práve absolvovali na tému duchovných nebezpečenstiev a pascí v ustanovenej službe? Všetky príčiny či už viditeľných, alebo hroziacich zlyhaní pramenia zo zlyhania v rozvíjaní duchovného života.

Len sa pozrime na zoznam dôvodov, ktoré nám bránia v prinášaní ovocia. Sú výsledkom zlyhania v poznávaní samých seba, dôvery v evanjelium a zabudnutia na pravdu Božieho Slova. Preto je nevyhnutné budovať vnútorný život!

PRIORITA DUCHOVNÉHO ŽIVOTA PRED SLUŽBOU

Je dôležité začať tým, že zlyhania v službe sú často zakorenené v chýbajúcom pravom povolaní do služby — čo by mohlo byť predmetom ďalšieho článku. Okrem tohto základného dôvodu však väčšina zlyhaní v službe pochádza zo zanedbania duchového života a spoločenstva s Bohom. Druhoradé problémy, k akým patrí nedostatočné školenie alebo nesprávny prístup, ktoré sú veľakrát zveličené, zvyčajne neprerastú do úplného zlyhania, pokiaľ nie sú spojené so zlyhaním duchovného života a charakteru. Takže keď mladý služobník do zboru uvedie nevhodný model, vytvorí problémy, no pravdepodobne to nebude zničujúce, pokiaľ si nezačne vysvetľovať opozíciu ako ohrozenie vlastnej identity úspešného služobníka a v takom prípade by reagoval neistotou a ľudí by zbytočne odohnal.

PRIORITA CHARAKTERU PRED DARMI

Kresťanské vodcovstvo znamená používanie Božích darov na uskutočnenie Božích cieľov Božím spôsobom. Vedenie sa spája s rozvíjaním našich silných stránok, aby sme vedeli jasne sformulovať víziu, presvedčiť ľudí, aby sa pridali a povzbudzovať ich v spoločnej práci. Hlavná vec, ktorú kresťanský vodca potrebuje zo všetkého najviac, je duchovná vyspelosť.

Škótsky služobník Robert Murray M´Cheyne údajne druhým vodcom povedal: „Najväčšia potreba mojich ľudí je moja osobná svätosť." Predtým, ako v roku 1843 zomrel, kázal poslednú kázeň na text z Izaiáša 60:1 „Povstaň a zaskvej sa, pretože prichádza tvoje svetlo a sláva Hospodinova vychádza nad tebou." Odišiel domov, kde si s horúčkou ľahol do postele a o týždeň zomrel. Po smrti sa v jeho izbe našiel list, úryvok z ktorého znie nasledovne:

„Dúfam, že odpustíte cudzincovi, keď Vám adresuje zopár riadkov. Minulú nedeľu som Vás večer počul kázať a Bohu sa ľúbilo požehnať tú kázeň pre moju dušu. Nezasiahli ma ani tak slová, čo ste hovorili, ako spôsob Vášho rozprávania. Videl som vo Vás svätosť, akú som dovtedy neuzrel. Aj v modlitbe ste povedali niečo, čo ma veľmi zasiahlo. Bola to veta: „Ty vieš, že Ťa milujeme." Och, Pane, čo by som dal za to, keby som svojmu požehnanému Spasiteľovi mohol povedať: „Ty vieš, že Ťa milujem!"9

Aké nádherné a trvalé svedectvo najväčšej potreby pastora!

BIBLICKÉ PRÍKLADY

V trinástej kapitole prvého listu Korintským vidíme jasný príklad, že potreba kresťanského charakteru prevyšuje kresťanskú službu alebo obdarovania. Zbor v Korinte predstavoval rastúce spoločenstvo, hojne požehnané darom jazykov (13:1), prorokovania (13:2), vyučovania, štedrosti a služby (13:3). Zvyšné verše však odhaľujú všetky hriešne spôsoby zboru v Korinte. Boli netrpezliví a pyšní (13:4), závistliví, kritickí, nemravní, žiarliví, samoľúbi a sebeckí. Pavol nielenže na tieto vlastnosti poukazuje ako na základné príčiny ich problémov, ale ide ešte ďalej a hovorí, že je možné mať všetky vymenované dary v dynamickom zbore a stále byť „ničím". Vo väčšine komentárov sa autori zhodujú, že je tu potrebný doslovný preklad, totiž že Pavol hovorí, že je možné skrze Božiu moc robiť zázraky a mať zjavenia a nebyť dokonca ani kresťanom! Vidíme to na príklade učeníka Judáša, ktorý zjavne robil zázraky, no skutočne Ježiša nepoznal (Matúš 7:21–22). Inými slovami, je možné slúžiť s Božou mocou bez milosti v srdci alebo bez poznania Jeho pravej lásky, ktorá „nikdy neprestane" (1. Kor 13:8).

To je tiež dôvod, prečo Ježiš hovorí: „po ovocí poznáte ich" a nie „po ich daroch". Láska, radosť, pokoj a pokora sa nemôžu rozrastať a rozhojňovať, keď sú naše srdcia ďaleko od Boha, avšak vyučovanie, evanjelizovanie, poradenstvo a vedenie môžu. Hrozí nám nebezpečenstvo, že sa na aktivitu v službe začneme pozerať ako na dôkaz, že Boh je s nami, alebo ako na spôsob získania Jeho priazne. Odkaz v trinástej kapitole prvého listu Korintským na cvendžiaci kov a zvučiaci zvon pravdepodobne naráža na pohanské uctievanie v chráme bohýň Kybely a Déméter, ktoré bolo sprevádzané búrlivým krikom a hrmotom s cieľom vzbudiť priazeň bohov. Podľa Pavla sa do kresťanskej služby dá zapájať rovnakým spôsobom. Ak nám v mysli znie evanjelium, ak sa tešíme zo svojho ospravedlnenia, naša služba sa stane obetou vzdávania vďaky. Výsledkom budú skutky konané v láske, pokore, trpezlivosti a nežnosti. Ak však naše srdce nie je sústredené výlučne na dielo Ježišovej záchrany a ak svojmu srdcu pravidelne nepripomíname evanjelium, budeme sa tak ako dovtedy snažiť Boha ovládať a vzbudiť Jeho priazeň „zvučiacimi zvonmi" služby, čoho jasným znakom je netrpezlivosť, podráždenosť, pýcha, zranené city, žiarlivosť a vyvyšovanie sa (1. Kor 12:14). Služba sa pre nás stane meradlom hodnoty a toho, čo tu po nás ostane. Bude nás poháňať a desiť a my budeme buď príliš bojazliví, alebo príliš drzí. A v skrytosti sa pritom možno poddávame tajným hriechom.

ZÁVER

Musíme si dávať pozor, aby sa služba pre nás nestala meradlom našej hodnoty, ani toho, čo za sebou zanecháme. Kým to nezbadáme, možno budeme na krátky čas úspešní, no pravdepodobne začneme badať jasné znaky nedostatku ovocia — zbabelosť, pokrytectvo, poddávanie sa pôžitkom. Búchame na zvučiaci zvon a výsledkom je hluk zranených citov, kritického ducha, pohlcujúcej úzkosti a dlhodobo chýbajúca radosť z práce.

BOŽÍ CHARAKTER ZAPĹŇA MEDZERY V NAŠOM OBDAROVANÍ

Kresťan — služobník má tri základné úlohy alebo funkcie — vyučovanie, poradenstvo a vedenie.

Nikto nie je vo všetkých troch oblastiach obdarovaný rovnako, a predsa sa musíme venovať všetkým. V obdarovaní máme teda medzery, oblasti, kde musíme pracovať tvrdšie, aby sme vyvážili nedostatok darov. Prevažná časť literatúry o vodcovstve nás učí vyvažovať tieto medzery tak, že sa obklopíme ľuďmi s inými obdarovaniami. Ak sa to podarí, určite nám to pomôže. Existuje však aj iný, istejší spôsob, ako zaplniť tieto nedostatky — bohabojnosť. Čo tým myslím? Možno patríš k ľuďom, ktorí toho veľa nenahovoria, no ak si veľmi bohabojný, druhí v tebe uvidia príťažlivú múdrosť a pochopenie. Možno nemáš dosť temperamentu a zručnosti, aby si bol efektívnym poradcom, no ak si veľmi bohabojný, bude z teba vyžarovať empatia a láska, pôsobiaca zmenu. Možno nie si organizačný typ a nemáš veľmi dynamickú povahu, no ak si veľmi bohabojný, bude z teba sálať pokora, ktorá voči tebe v ľuďoch vzbudí rešpekt. Inými slovami, Boží charakter zapĺňa medzery pri nedostatku obdarovania. Ľudia s mnohými darmi sú vlastne v nevýhode, pretože si o nich ľudia zvyčajne myslia, že sú duchovnejší, než naozaj sú. Toto zdanie nevyvoláva ich svätosť, ale talent, ktorým pokrývajú všetky základné úlohy v službe.

BOŽÍ CHARAKTER ZAKRÝVA ODVRÁTENÚ STRANU NAŠICH DAROV

Bez veľkej bohabojnosti a bez charakteru nás duchovné dary môžu zradiť nielen svojím nedostatkom alebo slabosťou, ale tiež svojou prítomnosťou a silou. Čo mám na mysli? Pastor s mocnými prorockými darmi služby má sklony k netrpezlivosti a nie vždy je múdry v taktnosti, ktorá je nevyhnutná, kým sa veci spravia. Pastor s mocnými kňazskými darmi môže byť veľmi láskavý, no nie veľmi efektívny či bez systému. Pastor s mocnými kráľovskými darmi má možno vo všetkom poriadok, ale chýba mu vízia alebo odvaha podstúpiť riziko a môže mať sklon k uprednostňovaniu cieľov pred potrebami ľudí. (Ide o rozdelenie duchovných darov podľa Timothyho Kellera — pozn. prekl.) Už som spomínal, že väčšina kníh o vodcovstve je plná rád, ako sa vyrovnať s oblasťami, kde nám chýba obdarovanie. Takmer nikdy nás však nevarujú pred oblasťami, kde máme darov veľa. Dary bez vyvažujúcej bohabojnosti vedú k prehliadaniu dôležitých vecí a k veľkým omylom.

Ako sme mali možnosť vidieť, služba z nás urobí oveľa lepšieho alebo oveľa horšieho kresťana, než akým by sme boli bez nej. Neostaneš bez zmeny! Budeš rásť a meniť sa. Preto otázka: „Ako sa mi darí?" pre nás nemusí byť ťažkým závažím. Môže nám slúžiť ako upomienka, aby sme sa usilovali o bohabojnosť, prinášanie ovocia, húževnatú prácu, úplnú dôveru a sebaisté kázanie.

^{1. Pozri Avery Dulles: Models of the Church (Garden City, N.Y.: Doubleday, 1974).}

^{2. Mnohí z nich vyučovali vo Fullerovom teologickom seminári (patrí k nim Miroslav Volf, James William McCledon, Jr. a Nancy Murphy) a na univerzite Duke (Stanley Hauerwas, William Willimon a Richard Hays).}

^{Pozri tiež Darrell L. Guder a Lois Barnett: Missional Church: A Vision for the Sending of the Church in North America (Grand Rapids, Mich: W.B. Eerdmans Pub, 1998).}

^{3. Alasdair MacIntyre: After Virtue — A Study in Moral Theory (Notre Dame, Ind: University of Notre Dame Press, 1984).}

^{4. Charles Spurgeon: Lectures to My Students: Selection from Addresses Delivered to the Students of the Pastor´s College, Metropolitan Tabernacle, London (London: Passmore and Alabaster, 1876), s.34.}

^{5. Charles Bridges: The Christian Ministry, With an Inquiry into the Causes of Its Inefficiency, and with an Especial Reference to the Ministry of the Establishment (London: R.B. Seeley and W. Burnside, 1830), s.98.}

^{6. Harvie Conn a Manny Oritz, ktorí kritizujú nevyváženú teóriu rastu cirkvi, vynikajúco zhrnuli pretrvávajúce prínosy tohto hnutia do oblasti misie a služby v kapitolách 14 až 17 vo svojej knihe Urban Ministry: The Kingdom, the City, & the People of God (Downers Grove, III: InterVarsity Press, 2001).}

^{7. V roku 1756 vyšla výrazne upravovaná verzia Denníka Georgea Whitefielda a jeho autobiografické záznamy. Vo vydaní publikovanom vydavateľstvom Banner of Truth v roku 1960 boli ponechané aj vymazané pasáže. Zaujímavé je čítať ich a venovať pozornosť neskôr vynechaným častiam.}

^{8. Pozri súvisiaci článok — Timothy Keller: Ministry Can Be Dangerous to Your Spiritual Health (2007), redeemercitytocity.com}

^{9. Robert Murray M´Cheyne: Memoir and Remains of the Rev. Robert Murray McCheyne, Minister of St. Peter´s Church (Dundee. Philadelphia: Presbyterian Board of Publication, 1844), s.162–163.}