Svätosť začína intimitou s Ježišom

([X minút čítania Biblie] + [Y minút modlitby]) x [Z dní v týždni] = svätosť

Ak by sme chceli byť ešte svätejší, mohli by sme pridať nejakú pravidelnú zodpovednosť, účasť na skupinke, evanjelizáciu a pôst. Tak či onak, bolo by to jasné a predvídateľné. Takto by sa svätosť dala zvládnuť. Takto by sme to mali pod kontrolou.

„Môžeme sa stať odborníkmi na kresťanský život bez toho, aby sme sa viac priblížili ku Kristovi.“

Potom som si spomenul na muža, ktorý prišiel k Ježišovi s túžbou, ktorá sa až tak nelíšila od tej mojej: „Čo robiť, dobrý Majstre, aby som bol dedičom večného života?“ (Mk 10:17). Rovnica muža bola takmer úplná: žiadna vražda, cudzoložstvo, krádež, klamstvo (Mk 10:19–20). Aká premenná mu chýbala? Potom príde odpoveď, ktorá rozptýli každý sen o predvídateľnom úsilí o svätosť: „Jedno ti chýba: choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi; potom príď a nasleduj ma.“ (Mk 10:21).

Poď, zanechaj predvídateľné a nasleduj ma. Buď blízko mňa. Komunikuj so mnou. Ži, aby si videl moju slávu.

To sa nedá predvídať. To sa nedá riadiť ani kontrolovať. A toto je jediná cesta k svätosti.

Svätosť bez Krista

To, čo ma ťahá k svätosti, je v skutočnosti iba jednou verziou všeobecného pokušenia: pokúsiť sa žiť kresťanský život bez Krista. Učeníctvo nahradiť technikou, uctievanie emocionálnym zážitkom, spoločenstvo zoznamom pravidiel alebo duchovných praktík. Je prekvapujúce, že sa môžeme stať odborníkmi na kresťanský život bez toho, aby sme sa viac priblížili ku Kristovi.

Nábožensky zmýšľajúci ľudia boli vždy priťahovaní k takejto „svätosti“ bez Krista. Vidíme to na farizejoch, chodiacich ľudských hrobkách, ktoré sú zvonku obielené, zatiaľ čo vo vnútri drnčia kosti mŕtvych (Mt 23:27). Vidíme to na falošných učiteľoch v Kolosách, ktorí sa chválili „vlastným náboženstvom, asketizmom a trýznením tela,“ zatiaľ čo ich telo si užívalo hostinu (Kol 2:23). A mnohí z nás to pozorujú aj na sebe.

Moja vlastná náchylnosť usilovať sa o „svätosť“ bez Krista bola odhalená nedávno, keď som sa sám seba opýtal (pod vedením múdreho kresťana): „Koľko kníh o svätosti a kresťanskom živote si prečítal?“ A potom, kým som ešte v duchu rátal na prstoch: „Koľko kníh si už prečítal o samotnom Ježišovi?“ Aby bolo jasné, najlepšie knihy o svätosti a kresťanskom živote hovoria veľa o Ježišovi. Toto porovnanie však vyvoláva otázku, nad ktorou sa treba pozastaviť: Sme viac fascinovaní praktikami kresťanského života alebo Osobou kresťanského života?

Márnosť sebaposväcovania

Samozrejme, svätosť založená iba na taktike a disciplíne nie je vôbec svätosťou, bez ohľadu na to, ako nablýskane navonok vyzerá. Sebaposväcovanie je lepším pomenovaním pre túto snahu, a pre tých, ktorých duchovné nervové zakončenia neboli spálené, to je aj zbytočné.

Väčšinou sebaposvätitelia spadnú do rovnakých starých koľají znova a znova. Bezmocní ako ratolesť odlomená od kmeňa (J 15:4–5) nedokážu vydržať príťažlivosť druhého pohľadu, tretej epizódy, štvrtého pohárika. Sú ochrnutí a prikazujú si kráčať. Mnohí z nás stále cítia bolesť z opakovaných pádov a modrín. V skutočnosti je len jedna vec horšia ako zlyhanie pri sebaposväcovaní: uspieť.

„Jediní ľudia, ktorí môžu skutočne premôcť svoj hriech, sú tí, ktorí sa zaoberajú Ježišom.“

Pavol nám podáva jeden z najživších obrazov „úspešných“ sebaposvätiteľov v Liste Kolosenským 2:16–23. S pevnou vôľou starostlivo dodržiavajú zoznam predpisov, väčšina z nich dobrovoľne: „Nedotýkajte sa, nejedz, ani na to nesiahaj“ (Kol 2:21). Tvrdo zaobchádzajú so svojimi vlastnými telami, aby potlačili svoje žiadosti a túžby (Kol 2:23). Navonok sa zdajú byť duchovnými, dokonca mystickými, hovoria o anjeloch a „chvastajú sa zjaveniami“ (Kol 2:18).

Potom však príde zdrvujúce hodnotenie: všetka ich disciplína a sebakontrola „nemá nijaký význam pre zastavenie telesného pôžitku“ (Kol 2:23). Sebaposväcovanie len vymieňa vonkajšie hriechy za vnútorné: pornografiu za pýchu, obžerstvo za nenásytnosť, výbuchy zlosti za tiché pohŕdanie.

A prečo? Pretože vo všetkej svojej horlivosti po morálnej čistote aj tak odmietajú „pevne sa [držať] Hlavy“ — to znamená, že odmietajú dôverovať Ježišovi a milovať Ho (Kol 2:19). Maska vonkajšej cnosti ukrýva škaredú pravdu: sebaposvätitelia sú neživí ako odseknutá končatina.

Odhalená svätosť

Keď oddelíme svätosť od samotného Krista, snaha o svätosť sa nevyhnutne stáva mechanickou alebo individualistickou — riešením duchovnej rovnice alebo výsledkom mojej vôle. Skutočná svätosť však nie je ani mechanická, ani individualistická: je v prvom rade vzťahová.

A tak, keď Pavol prechádza od druhej kapitoly Listu Kolosenským k tretej, presúva náš pohľad od márnosti sebaposväcovania k tomu Najsvätejšiemu:

„Ak ste teda boli vzkriesení s Kristom, hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí na pravici Božej… Veď ste umreli, a váš život je skrytý s Kristom v Bohu.“ (Kol 3:1, 3)

Váš život — váš skutočný život — je ukrytý s Kristom, tým Svätým. Vaše spojenie s ním vás teraz robí svätými (Kol 3:12). Ale aby ste túto svätosť mohli prežívať tu na zemi, musíte „hľadať to, čo je hore, kde je Kristus“ (Kol 3:1). ). Inými slovami, svätosť je kvetom nášho spojenia s Kristom a odvíja sa prostredníctvom nášho spoločenstva s Ním.

A až potom Pavol prikazuje Kolosanom, aby umŕtvili konkrétne hriechy (Kol 3:5–11), naznačujúc, že jediní ľudia, ktorí môžu skutočne premôcť svoj hriech, (a nie len nahradiť ho iným) sú tí, ktorí sa zaoberajú Ježišom. Sme malomocní a staneme sa čistými iba vtedy, keď On na nás položí svoju ruku. Sme ochrnutí a vstaneme len na Jeho príkaz. Sme slepí a uvidíme iba vtedy, ak sa dotkne našich očí.

J. I. Packer vyvodzuje záver: „Najsvätejšími kresťanmi nie sú tí, ktorí sa najviac zaujímajú o svätosť ako takú, ale tí, ktorých myseľ a srdce, ciele a zámery a láska a nádej sú najviac sústredené na nášho Pána Ježiša Krista“ (Keep in Step with the Spirit, 134).

Čas stretnutia

Ako potom zabránime tomu, aby sa zo snahy o svätosť stal inteligentný štít, ktorý nás bude držať ďalej od Krista? Nakoniec, zúfalo potrebujeme Ducha Svätého, ktorý prebýva v nás, aby nás každý deň priťahoval ku Kristovi (J 16:14). A tak zvážte jeden skromný návrh a prijmite Jeho nekončiacu službu s týmto cieľom: keď si sadnete k čítaniu, modlitbe alebo počúvaniu Božieho slova, neuspokojte sa s ničím iným ako so spoločenstvom so živým Kristom.

Robert Murray McCheyne nám s tým môže pomôcť. Namiesto toho, aby tieto aktivity nazýval duchovnými disciplínami alebo prostriedkami milosti (ktoré sú svojím spôsobom užitočné), rád ich nazýval časom schôdzky. Schôdzka je samozrejme stretnutie dvoch zaľúbených. Takže McCheyne píše:

„Pri každodennom čítaní Slova, Kristus navštevuje našu dušu. V každodennej modlitbe sa Kristus zjavuje svojím vlastným, iným spôsobom, ako sa zjavuje svetu. V dome Božom si Kristus príde na svoje a hovorí: „Pokoj vám!“ A dáva o sebe vedieť pri lámaní chleba, a oni kričia: ,Je to Pán!‘ Toto všetko sú stretnutia, keď Spasiteľ prichádza navštíviť svojich vlastných.“ (A Communion of Love)

Nie je tu žiadna rovnica. Ale niečo oveľa lepšie: Spasiteľ, ktorý je vždy pripravený navštíviť nás, byť s nami a ukázať nám svoju slávu. A vďaka tomu z nás robí svätých tak, ako je On svätý.