Svoju poslednú noc prespieval

„Hospodin je pri mne, nebudem sa báť, čo mi urobí človek?!“ (Ž 118:6)

Piesne ho pripravili na smrť.

Vo štvrtok, noc predtým, ako bol Ježiš ukrižovaný, zjedol posvätné jedlo a so svojimi priateľmi zaspieval posvätnú pieseň. Bol „prvý deň nekvasených chlebov, keď zabíjali veľkonočného baránka“ (Mk 14:12). Ježiš a jeho učeníci teda urobili to, čo v predvečer Veľkej noci robili vždy: zjedli pečeného baránka, horké byliny a nekvasený chlieb; vypili víno a zaspievali podľa židovskej tradície. Ale Ježiš v túto štvrtkovú noc neabsolvoval iba predpísanú procedúru; on dokončoval svoju misiu a pripravoval posledného Baránka na zabitie.

Ježiš a jeho učeníci zaspievali chválospev, skôr než odišli z hornej miestnosti na Olivový vrch (Mt 26:30; Mk 14:26). Chválospev, ktorý si vybrali pre túto posvätnú chvíľu, bol pravdepodobne jeden z „Halel žalmov“ (Žalmy 113:118), ktoré Židia tradične spievali na konci osláv Veľkej noci. Pravdepodobne spievali v dvoch častiach: hlavný spevák (Ježiš) prednášal verše a jeho nasledovníci odpovedali refrénom „Chváľte Pána“ („Haleluja“).

Texty piesní ho pripravili na smrť

Niekoľko dní predtým Ježiš citoval posledný Halelový žalm, aby bola podstata jeho podobenstva úplne jasná: „Kameň, ktorý zavrhli stavitelia, stal sa kameňom uholným; Pán to urobil, a je to divné v našich očiach“ (Mk 12:10–11; Ž 118:22–23). S odhodlaním pevným ako kameň obrátil svoju tvár k Jeruzalemu, mestu, ktoré zabíja prorokov. Už upozornil svojich nasledovníkov, že ho zavrhnú náboženskí vodcovia, a potom zabijú (Mk 8:31). Predpovedal, že jeden z dvanástich, ktorým dôveroval, ho zradí, potom zobudil svojich ospalých priateľov a pripravil sa na prijatie Judášovho bozku (Mk 14:18, 42).

Žalmy slúžili ako scenár tohto veľkonočného príbehu, a Ježiš poznal svoju rolu: bol Dávidovým Synom a Dávidovým Pánom, vyvoleným Uholným kameňom Pánovho pravého chrámu (Ž 110:1; 118:22). Žalmy boli aj soundtrackom pre Ježišovu dušu, keď sa pripravoval na to, že ho opustia, zaprú, zhanobia a zabijú. Nasledujú štyri hlavné texty z hudby o Zelenom štvrtku.

Ježiš dobrorečil Hospodinovi

„Požehnané buď meno Hospodinovo odteraz až naveky!“ (Ž 113:2)

„Ale my dobrorečiť budeme Hospodinovi odteraz až naveky. Haleluja!“ (Ž 115:18)

Ježiš neobetoval chválu len vtedy, keď to bolo príjemné. Neprestával dobrorečiť svojmu Otcovi, keď sa pripravoval na odmietnutie. Chvála ho pripravila na Judášovu zradu, na Petrovo zapretie, na lži svedkov, na vysmievanie rozvášneného davu. Chvála ho pripravila na to, aby vstúpil do temnoty a sám niesol kríž.

Syn spieval, čo bolo pravdivé, správne a dobré, hoci sa zdalo, že pánom situácie je klamstvo, nespravodlivosť a zlo. Žalmy ukotvili Ježišovu dušu a poháňali ho vpred, aby dokončil svoju misiu.

Ježiš sa tešil na život po smrti

„Lebo si vytrhol moju dušu zo smrti, oči od sĺz a nohy od pádu. Pred Hospodinom budem chodiť v krajinách života.“ (Ž 116:8–9)

„Veľmi vzácna je v očiach Pánových smrť Jeho pobožných.“ (Ž 116:15)

Žalmy Ježišovi pripomenuli nielen to, že jeho spravodlivá smrť bola pre jeho Otca vzácna, ale aj to, že smrť nebude mať posledné slovo. Kým žalmista očakával záchranu pred bránami smrti, Ježiš vedel, že musí okúsiť najväčšie hlbiny smrti, aby ju navždy porazil.

Smrť nemohla zadržať Vodcu života (Sk 3:15). V piatok vzal na seba kríž a bol si istý, že v nedeľu vstane z hrobu. Boh nezachoval Syna pred smrťou, ale skrze smrť ho previedol do krajiny života.

Ježiš pozdvihol svoj kalich

„Pozdvihnem kalich spasenia a vzývať budem meno Hospodinovo. Ja splním svoje sľuby Hospodinovi pred všetkým Jeho ľudom.“ (Ž 116:13–14)

Vo štvrtok večer vzal Ježiš kalich, poďakoval a pozval svojich učeníkov, aby sa napili z vína, ktoré predstavovalo jeho krv. Potom v Getsemanskej záhrade Ježiš úpenlivo prosil svojho Otca, aby odstránil tento kalich — kalich Božieho hnevu (Iz 51:17; Ž 75:8) –, ale podriadil sa Božej vôli.

Ježišov kalich obsahoval zvláštnu zmes: hnev a vykúpenie, opustenosť a odpustenie, horkosť a požehnanie. Poslušný Syn splnil svoje sľuby a ochotne vypil kalich, ktorý mu dal Otec. Položil svoj život, aby mohol pre nás pozdvihnúť „kalich spasenia“.

Ježiš prijal Božiu pomoc a očakával konečné víťazstvo

„Hospodin je pri mne, nebudem sa báť, čo mi urobí človek?! Hospodin je pri mne, je medzi mojimi pomocníkmi, a ja sa zahľadím na tých, čo ma nenávidia.“ (Ž 118:6–7)

Žalmy Ježišovi pripomenuli, že Boh je s ním a že sa nemusí báť žiadneho človeka — mocného vládcu, vysmievajúcich sa kňazov, krutých vojakov ani zízajúcich ľudí. „Čo mi urobí človek?“ Môžu osočovať a zavraždiť, ale nedokážu zmariť Božie plány.

Ježiš sa pred klamstvami a remienkami biča nebránil, pretože prijal svoje poslanie a očakával, že jeho česť bude obnovená. Nevyhľadával pomstu, ale za svojich prenasledovateľov sa modlil a zveril sa do rúk svojho Otca. Kým sa ho protivníci s radosťou snažili doraziť, Ježiš naplnil Písma a vyhlásil: „Je dokonané“ (J 19:30).

Žalmy chvály poslúžili ako melódia Zeleného štvrtka. Syn dobrorečil svojmu Pánovi aj vo svojich najtemnejších chvíľach. Tešil sa na život po smrti. Pozdvihol kalich spasenia a splnil svoje sľuby. Prijal Božiu pomoc a očakával konečné víťazstvo. Tieto piesne z Písma posilnili nášho Spasiteľa, aby pretrpel piatkový kríž a očakával nedeľné víťazstvo.