Ústa zbožného muža

Čo keď sú muži v cirkvi menej zrelí a pripravení, pretože od nich očakávame príliš málo? Čo keď sme ich jednoducho nedokázali povolať k ničomu viac ako sexuálnej čistote on-line a základným duchovným disciplínam? Chcem vychovávať mužov, ktorí sa namiesto toho, aby sa iba vyhýbali tomu či onomu hriechu, stali silou horliacou za dobro — nie, lepšie, silou horliacou za Boha. A chcem byť takým mužom — mužom, ktorého by môj syn mal napodobňovať.

Keď apoštol Pavol napísal mladšiemu mužovi, aby mu ukázal víziu, kým sa môže stať v Kristovi, prikázal mu: „Nech nikto tebou nepohŕda pre tvoju mladosť, ale buď vzorom veriacich v reči, správaní, láske v duchu, vo viere a v mravnej čistote.“ (1. Tim 4:12) V predchádzajúcom článku som začal odhaľovať tento jednoduchý, ale náročný rámec ako vzor toho, ako sa stať Božím mužom. V tomto článku sa chcem sústrediť na reč. Čo to prakticky znamená, že muž môže byť vzorom v tom, čo hovorí (a nehovorí)? Ako nás naše slová odlišujú od ostatných mužov?

Na slovách skutočne záleží. Sám Ježiš hovorí: „Ale hovorím vám, že z každého prázdneho slova, ktoré ľudia vyslovia, budú vydávať počet v súdny deň. Lebo pre svoje slová budeš ospravedlnený a pre svoje slová budeš odsúdený.“ Z každého prázdneho slova. Boží muži sa učia vymeniť prázdne slová za premyslené. Zatiaľ čo mnohí dnes bez rozmýšľania hovoria, píšu a tweetujú čokoľvek, čo si myslia alebo cítia, títo muži vážia svoje slová. Hovoria, ako keby ich počúval Boh, pretože počúva.

A vedia, že to, čo hovoria, ukazuje, kým sú (L 6:45). Chvejú sa nad dôsledkami viet. Pracujú na tom, aby boli ich slová hlbšou a plnšou studnicou milosti.

Sedem lekcií pre našu reč

Ak chceme ísť svojou rečou príkladom, aký príklad by sme mali dať? Ako znie Boží muž vo svete?

Pavlove listy hovoria veľa o tom, čo hovoríme. Zhrnul som to do nasledujúcich siedmich lekcií (v žiadnom prípade to nie je zoznam všetkého, čo Pavol hovorí). Predtým, ako sa k nim dostaneme, obzvlášť jeden verš môže pre nich poslúžiť ako dôstojná štandarda:

„Vaša reč nech je vždy milá, duchaplná, aby ste vedeli, ako máte každému odpovedať.“ (Kol 4:6)

Ak chceme byť dobrým príkladom v našej reči, mali by sme sa snažiť, aby naša reč bola naplnená milosťou k druhým. Prinášajú naše slová dôsledne a efektívne Božiu milosť tým, ktorí ich počujú? Vedú ich k tomu, aby viac videli a vychutnávali Boha? Pavol inde hovorí: „Nech z vašich úst nevyjde nijaké zlé slovo, ale iba dobré, na budovanie, kde treba, aby počúvajúcim prinášalo milosť.“ (Ef 4:29, ekum. preklad)

Aby sa tak stalo, Pavol nám dáva niekoľko konkrétnych zásad, ako chrániť naše ústa a slúžiť druhým vo všetkom, čo hovoríme.

1. Hovor pravdu o Bohu

Prvá a najdôležitejšia lekcia pre našu reč, obzvlášť v kontexte Pavlových listov Timotejovi, je, že máme hovoriť, čo je pravdivé o Bohu a Jeho slove. Jasný a bezprostredný kontext 1. Tim 4:12 je vyučovanie:

„Toto prikazuj a tomuto vyučuj. Nech nikto tebou nepohŕda pre tvoju mladosť, ale buď vzorom veriacich v reči, správaní, láske v duchu, vo viere a v mravnej čistote. Kým neprídem, buď usilovný v predčitovaní (Písma), napomínaní a vyučovaní.“ (1. Tim 4:11–13, pozri tiež Tit 2:7)

Pavol písal mladému pastorovi, ale toto nie sú slová iba pre pastorov (alebo iba pre tých, ktorí sa ním chcú stať). Každý Boží muž by sa mal snažiť poznať a vyučovať pravdu o Bohu. To, čomu veríš a čo hovoríš o Bohu, je jedna z najdôležitejších vecí o tebe. Muži, ktorí dobre hovoria vo svete, sú muži, ktorí najskôr dobre načúvajú Bohu v Jeho slove.

Muži, ktorí dobre hovoria vo svete, sú muži, ktorí najskôr dobre načúvajú Bohu v Jeho slove.

Usilujte sa Ho spoznať čo najdôkladnejšie a najhlbšie — meditujte nad Jeho zákonom dňom i nocou (Ž 1:1–2) — a vydávajte druhým verné svedectvo o tom, kým skutočne je. Každý deň sa vyzbrojte „mečom Ducha, ktorým je slovo Božie“ (Ef 6:17). „Buďte stále pripravení k obhajobe pred každým, kto by od vás žiadal, aby ste vydali počet z nádeje, ktorú máte“ (1. Pt 3:15, ekum. Preklad) A potom odvážne hovorte druhým, čo vám Boh ukázal.

2. Vždy hovorte pravdu

Hovoriť pravdu o Bohu však v konečnom dôsledku znamená vždy hovoriť pravdu. Kresťanskí muži sú čestní muži — muži nespochybniteľnej integrity. To určite neznamená, že vždy majú pravdu, ale jasne sú oddaní tomu, aby boli pravdiví.

„Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym; veď sme si navzájom údmi.“ (Ef 4:25, pozri tiež Kol 3:9)

Boží muži nevymýšľajú ani nerozširujú klamstvá a neskrývajú ani nezakrývajú pravdu. Prijímajú zodpovednosť a akceptujú dôsledky, aj keď ich to stojí veľa. A byť úprimný bude stáť veľa.

Obvykle klameme, aby sme chránili alebo poslúžili sebe (aj keď je to poslúžiť sebe tým, že urobíme niekoho iného šťastným). Zbožní muži vedia, že úprimnosť, akokoľvek v danej chvíli bolestivá a nákladná, ctí Krista a miluje druhých. Vedia, že pokoj a potešenie postavené na klamstve sú v skutočnosti zradou. Rovnako poznajú a osobne okúsili trvalý pokoj a potešenie z Duchom naplnenej integrity.

3. Buduj druhých svojimi slovami

Jedno vlákno v Pavlových listoch sa ukazuje ako obzvlášť užitočný test pre našu reč: Používam svoje slová, aby som budoval iných? Apoštol píše:

„… ale aby sme, verní pravde, v láske rástli v každom ohľade v Toho, ktorý je Hlava, v Krista; On spája a zväzuje celé telo všetkými spojivami spoločnej služby a dáva každej časti pôsobiť primerane, aby telo rástlo a budovalo sa v láske.“ (Ef 4:15–16, pozri tiež Ef 4:12)

Keď premýšľaš o svojich rozhovoroch za posledný týždeň, vidíš vzor budovania ďalších veriacich? Rozmýšľaj nielen o absencii strhávania ostatných — hnevu, cynizmu, klebiet, netrpezlivosti, ohovárania a podobne –, ale o prítomnosti povzbudenia. A nielen pekné komplimenty, ale skutočné povzbudenie — slová, ktoré budujú vieru a radosť iných v Bohu (F 1:25). Budovať je ťažká práca, reč, ktorá buduje, nie je vždy príjemná a nepočúva sa vždy ľahko, ale vždy je konštruktívna a plná nádeje.

„Tak aj vy, keďže horlíte za duchovné dary, hľaďte, aby ste sa rozhojňovali v nich na budovanie cirkvi.“ (1. K 14:12)

4. Vyhni sa všetkej hlúposti a špine

Ak nevytvoríme zvyk budovať druhých našimi slovami, môžeme upadnúť do toho, že ich budeme strhávať — odradzovať, zraňovať, dokonca kaziť. Znova: „Nech z vašich úst nevyjde nijaké zlé slovo, ale iba dobré, na budovanie, kde treba, aby počúvajúcim prinášalo milosť.“ (Ef 4:29, ekum. preklad) Niektoré slová budujú, iné sú zlé. Aký typ jazyka kazí?

Pavol nás nabáda k tomu istému v Liste Kolosenským 3:8: „Teraz aj vy odložte všetko: hnev, vášnivosť, zlosť, rúhanie sa i ošklivé reči zo svojich úst.“ A v Liste Efezským 5:4: „Viesť mrzké, dvojzmyselné a hlúpe reči sa nepatrí, radšej vzdávajte vďaky.“ (ekum. preklad) Sociálne média sú preplnené — ako prerastený, burinou zaplnený dvor ďalej na ulici — týmito slovnými hriechmi. Ak žijeme dostatočne dlho on-line, naše zmysly budú otupené a porušené sa bude zdať normálne, prijateľné, dokonca oprávnené. Nie je to normálne a Boha to neteší. Ísť zbožným príkladom v reči často začína odmietnutím poddať sa týmto pokušeniam — zbaviť sa slov, ktoré uspokojujú naše telo na úkor niekoho iného.

5. Buď nezvyčajne vďačný

Ísť príkladom začína odstrániť z našej reči porušenie a najlepší spôsob, ako to spraviť, je naplniť ju niečím iným. „Viesť mrzké, dvojzmyselné a hlúpe reči sa nepatrí, radšej vzdávajte vďaky.“ (Ef 5:4, ekum. preklad) Chcete, aby z vašich slov vyžarovala milosť? Ďakujte Bohu často, nahlas a za všetko. Uistite sa, že každý vo vašom živote vie, že všetko čo máte, je Boží dar (Jk 1:17). Usilujte sa byť nezvyčajne, tvrdohlavo, dokonca aj trochu sociálne trápne vďační (Kol 2:7).

Ako často sa stretneš s niekým, kto znie takto: „… buďte naplnení Duchom. Hovorte medzi sebou v žalmoch, hymnách a duchovných piesňach, spievajte a plesajte Pánovi srdcom.“ (Ef 5:18–20) Ako často ste sa pokúšali vycvičiť vlastné ústa do toho, aby boli milosť a radosť rozdávajúcim prúdom? O koľko častejšie ste upadli od vďakyvzdania k reptaniu?

Vernosť niekedy znie ako ticho.

Pavol inde hovorí: „Všetko robte bez reptania a pochybovania, aby ste boli bezúhonní a nevinní, Božie deti bez poškvrny uprostred zvráteného a skazeného pokolenia. Uprostred neho žiarte ako hviezdy, ktoré osvecujú svet.“ (F 2:14–15, ekum. preklad) Toto svetlo žiari v tom, čo hovoríme (alebo nehovoríme). Pros Boha, aby ťa spravil žiarivo vďačným.

6. Vľúdne naprávaj

Boží muži odhodlaní budovať druhých nie vždy potvrdzujú a tlieskajú. Vedia, že budovať vyžaduje ostražitosť a pravidelnú korekciu, že chyby na ceste môžu mať neskôr zničujúce dôsledky. Keď teba budujeme cirkev, nemôžeme si dovoliť, aby hriechy, chyby a slepé miesta zostali nepovšimnuté a nekonfrontované. Ctiť si Boha našou rečou znamená, že sa musíme navzájom naprávať. A je rovnako dôležité, ako to robíme.

„Bratia, keby aj niekoho pristihli pri nejakom priestupku, vy, čo ste vedení Duchom, napravte ho v duchu miernosti“ (G 6:1, ekum. preklad). „Pánov služobník… musí vedieť vľúdne naprávať odporcov“ (2. Tim 2:24–25, ekum. preklad). Mohol použiť svoju silu, ako mnoho iných mužov, byť prudký, drsný, dokonca brutálny, ale namiesto toho sa rozhodol byť vľúdny — aj keď proti nemu zhrešili. Namiesto toho, aby použil svoju silu na premáhanie druhých, použil ju, aby sa ovládol v láske. Stále konfrontuje hriech, ale robí to s prekvapivou trpezlivosťou a láskavosťou. Vie, že „ušľachtilý jazyk je stromom života“ (Pr 15:4).

Súčasťou úsilia o zbožnosť v reči a vľúdneho naprávania, je odhodlanie tvoriť pokoj. „A tak vás napomínam, bratia, menom nášho Pána Ježiša Krista, aby ste všetci rovnako hovorili a aby neboli roztržky medzi vami, ale aby ste jednako mysleli a zmýšľali.“ (1. K 1:10, pozri tiež Tit 3:2) „Blahoslavení, ktorí tvoria pokoj,“ zasľubuje Ježiš, „lebo synmi Božími oni budú sa volať.“ (Mt 5:9) Uprostred korekcií a konfliktov, aj keď musíme povedať tvrdé slovo, by sme mali bojovať za pokoj — nie lacný alebo povrchný, ale hlboký, zdravý a trvalý pokoj v Pánovi.

7. Prestaň sa chváliť

Ďalší dominantné vlákno v apoštolových listoch sa zdá dnes ešte relevantnejšie: Tí, ktorých uchvátila milosť, prestávajú chváliť samých seba.

„… čo je svetu neurodzené a opovrhnuté, vyvolil si Boh… aby sa nikto nechválil pred Bohom.“ (1. K 1:28–29). Boží muži sú známi tým, že budujú druhých a sú prekvapivo tichí o svojich vlastných schopnostiach, úspechoch a službe. Boží muži nechodia pripomínať ľuďom, akí sú dobrí. Riadia sa príslovím: „Nech ťa chváli iný, nie tvoje ústa“ (Pr 27:2).

V dnešnej dobe sú opäť v tomto významným faktorom sociálne siete. Profil na sociálnych sieťach nám dáva príležitosť prezentovať sa, ako len chceme. A veľmi málo z nás, keď má na výber, ukáže svetu, akí skutočne sme. Rozhodli sme sa zvýrazniť to, o čom si myslíme, že vyzerá dobre. Selektívne uverejňujeme príspevky a komentáre, aby sme z toho vyšli čo najlepšie. Sociálne média sa tak ľahko stanú výcvikom v samochvále. Skrze pokus a omyl (a veľmi veľa pozerania) zistíme, čo získa potvrdenie (páči sa mi) a obdiv (sledovať).

„Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi.“ (1. K 1:31, 2. K 10:17). Pokorná, verná a radosťou naplnená duša sa čoraz menej chváli sebou a čoraz viac v Bohu.

Pane, stráž naše ústa

Jedna lekcia spája všetky tieto body a oplatí sa všimnúť si ju samostatne. Zbožní muži nielenže vedia, čo majú povedať v určitých časoch a v určitých situáciách, ale tiež vedia, kedy povedať menej alebo vôbec nič. Vernosť niekedy znie ako ticho. Ako píše apoštol Jakub: „Vedzte, bratia moji milovaní: Nech je každý človek rýchly, keď treba počúvať, pomalý, keď má hovoriť, a pomalý k hnevu.“ (Jk 1:18–19) Muži, ktorí dobre hovoria, sú vždy pomalí, keď majú hovoriť, obzvlášť v situáciách, kde sa väčšina ľudí ponáhľa niečo povedať.

Čo robí múdreho muža pomalým, keď má hovoriť? Pozná úžasnú silu svojich slov, v dobrom aj zlom. „Ajhľa, aký malý oheň, a akú veľkú horu zapáli! Jazyk je ohňom; svetom neprávosti“ (Jk 3:5–6). Múdri cítia hmatateľné nebezpečenstvo v tom, čo by mohli povedať. Vedia, ako nenápadne sa vkráda hriech a zapáli všetko (a každého). „Mnoho rečí nie je bez viny, kto si však ovláda svoje pery, koná rozumne.“ (Pr 10:19) Rozvážnosť sa priatelí so sebaovládaním, trpezlivosťou a múdrym mlčaním.

Byť pomalý, keď máme hovoriť, však nerobí našu reč zbožnú. Áno, odolávame tomu, aby sme príliš skoro prehovorili, ale ústa si tiež plníme slovami milosti — úprimnosťou, povzbudením, vďačnosťou a čímkoľvek, čo buduje ostatných. Dávame pozitívny, proaktívny a láskavý príklad, vždy prosiac Boha, aby dohliadal na všetko, čo hovoríme.

„Ó Hospodine, postav mi hliadku k ústam

 a dvere mojich perí chráň.“ (Ž 141:3)