Je vaše kresťanstvo príliš tiché?

„Vy ste svetlo sveta,“ hovorí náš Pán. „Mesto, ktoré leží na vrchu, nemôže byť skryté“ (Mt 5:14). Zdá sa, že niektorí z nás chcú toto tvrdenie vyskúšať.

V našich domovoch a kostoloch môžeme kričať o Ježišovi tak hlasno, ako chceme — ale musíme to držať za týmito múrmi. Verejný život je zakázaný. Viete, vyžaduje si to dobro spoločnosti. Ako môže prekvitať multikultúrne, mnoho náboženské spoločenstvo, v ktorom kresťania trvajú na tom, že všetci ostatní bohovia sú falošní a že Ježiš je jediná cesta do neba? A čo ateisti? Moslimovia? Židia? Naše vznešené ideály nám hovoria, aby sme ponechali všetky vysoké miesta nedotknuté.

Hoci ho nebesá nemôžu obsiahnuť, hoci zem je podnožou jeho nôh, pokúšame sa my — jeho kobylky skákajúce po trávniku — uväzniť živého Boha v budovách a pri stoloch? Vraj porušuje pravidlá a je príliš divoký na to, aby sme ho vypustili do spoločenstva. Nemýlia sa. Prišiel, aby priniesol rozdelenie: svetla od tmy, pravdy od lži, svojich synov od satanových. Náš Boh pozdvihuje svojho Syna; jeho Syn drží prsteň, aby ho pobozkali všetci ostatní bohovia a ľudia. Odmietnite a jeho hnev sa rýchlo rozhorí. Požehnanie je len pre tých, čo sa k nemu utiekajú.

Človek nemá rád Boha, ktorý si robí nárok na každého a na všetko. A my, jeho vyslanci, sa príliš rýchlo unavíme, keď ich musíme vychovávať, aby dodržiavali všetko, čo prikázal. Dodržiavame spoločenskú byrokraciu nad významnými dňami nášho Spasiteľa. Ovce, príliš šťastné ovce. Nedeľné zhromaždenie sa čoskoro stane jediným (a prakticky jediným) miestom otvoreného kresťanstva. Kristus musí byť vynechaný z nákupných centier, športovísk, reštaurácií, pracovísk a všade inde, kde je nežiaduci. Máme pocit, že sme urobili dosť, keď sme sa raz týždenne zhromaždili na tej ohradenej zelenej pastvine. Sme dobre najedení, celkom spokojní a ospalí.

Budú kamene kričať?

Charles Spurgeon, muž, ktorý sa ľuďom prihováral kázňami a evanjelizáciou na verejných miestach, dobre vyjadril to, čo ma ťaží najviac:

„V skutočnosti by sme mali ísť do ulíc a na cesty a diaľnice… Športovci sa nesmú zastaviť doma a čakať, kým priletia vtáky, na ktoré budú môcť strieľať, ani rybári nesmú hádzať siete do svojich člnov a dúfať, že ulovia veľa rýb. Obchodníci chodia na trhy, sledujú svojich zákazníkov a vyrážajú za obchodom, ak nepríde k nim; a tak musíme aj my.“ (Lectures to My Students (Prednášky mojim študentom), str. 224)

Ako priniesť evanjelium tam, kde sú ľudia? Kristus nás učí, aby sme boli rybármi ľudí, ale nehádžeme siete do člna namiesto do mora?

Koľko kresťanstva žijeme len medzi sebou, len pre seba? Zhromaždenie Božieho ľudu je najvýznamnejšou udalosťou, ktorú môže kalendár obsahovať. Nebo a zem sa stretávajú, keď sa kresťania zhromažďujú, aby počúvali svojho Pána. Ale rovnako ako je cirkev cieľom, aj my spoločne využívame svoje sily, aby sme do nej priviedli ďalších. Sme osviežení, vystrojení a povzbudení, aby sme sa vydali na misiu a v nasledujúcich týždňoch sa vrátili s ďalšími dušami.

Trápi vás, keď prírastky vo vašom zbore stagnujú? Znepokojuje vás, že toľko ľudí na tomto svete hynie bez toho, aby počuli o Kristovi? Ak zhromaždenie pokračuje, detské programy prebiehajú hladko a niektoré duchovné výhody sú získané nedeľu čo nedeľu, je s vašou dušou všetko v poriadku?

Bude táto budova, ktorá videla takmer všetko naše svetlo, svedčiť proti nám v posledný deň? Budú tie múry svedčiť o tom, že sme poznali to veľké meno, vďaka ktorému musia byť ľudia spasení? Vedeli sme, že duše vonku hynú? Vedeli sme, že pred každou dušou sa rozprestiera obrovská večnosť a že väčšina z nich uteká do záhuby? A predsa sme, podobne ako boháč s Lazárom, naďalej hodovali vo vnútri?

A čo okná? Koľko z tých krásnych vitráží je poznačených našou nevšímavosťou k ľuďom na druhej strane? Koľko z týchto maľovaných výhľadov je len kaleidoskopom, cez ktorý sa pozeráme na ľudí, ktorí z našich úst nikdy nepočuli evanjelium?

„Prinášajme Krista k ľuďom, aby sme mohli priviesť ľudí ku Kristovi.“

A čo lavice? Určite budú protestovať proti svojej nevine. Mali byť cvičiskom, miestom vybavenia. Mali vyslať tých, ktorých nesú na ich misiu. Namiesto toho tieto lavice, ktoré sa pozerajú na toľko elegantných topánok, vysokých podpätkov a čižiem v našich zboroch, videli tak málo krásnych nôh, ktoré by vychádzali medzi ľudí, aby hlásali dobrú správu o šťastí a spáse (Iz 52:7).

A čo cesty vedúce na zhromaždenie a z neho? Počuli chýry o „Veľkom poverení“, hoci videli dôkazy len o „Peknom návrhu“. Boli by kameňmi, ktoré kričia, najradšej by boli kazateľmi pre svojho Pána, keby len dostali takúto šancu. Ukázali na široký svet, ktorý potrebuje Krista. Ale žiaľ, tak málo sa ich týždeň čo týždeň vracalo so svedectvom o víťazstve.

Choďte

Horatius Bonar hovorí to, čo by sme radšej nechali nevypovedané:

Oko nevidelo, ucho nepočulo a do srdca človeka nevstúpilo, čo musí duša v pekle večne trpieť. Pane, daj nám milosrdenstvo! Aj my by sme sa mali modliť: „Daj nám svoje slzy, aby sme plakali, lebo, Pane, naše srdcia sú tvrdé voči našim blížnym. Môžeme vidieť, ako okolo nás hynú tisíce ľudí, a náš spánok to nikdy nevyruší; žiadna vízia ich strašnej záhuby nás nikdy nevystraší, žiadny výkrik ich stratených duší nikdy nezmení náš pokoj na horkosť.“ (Words to Winners of Souls (Slová pre tých, čo získavajú duše), str. 12)

Bratia a sestry, duše zomierajú, peklo sa otvára, hrozná záhuba čaká na tých, čo zahynú. Bolo nám zverené evanjelium Ježiša Krista. Choďte a ohlasujte ho na horách, na kopcoch a všade. Choďte a kážte evanjelium na uliciach alebo rozdávajte evanjelizačné materiály, klopte na dvere, kážte pod holým nebom, odíďte do zahraničia ako misionári, venujte sa službe milosrdenstva, svedectvu o potratoch alebo písaniu listov. Buďte jednoduchí alebo kreatívni, ale choďte — cez oceán, cez rôzne tabu témy, cez ulicu. Choďte — k neveriacim členom rodiny, k spolužiakom, kolegom z tímu, susedom. Choďte — k tým najmenším, k zabudnutým vo väzniciach alebo domovoch dôchodcov, k chudobným, sirotám a vdovám. Choďte.

Načo nás tu náš Pán nechal? „Ale vy ste vyvoleným rodom, kráľovským kňazstvom, svätým národom, ľudom Jemu vlastným, aby ste zvestovali cnostné skutky Toho, ktorý vás povolal z tmy do svojho predivného svetla“ (1. Pt 2:9). Ak poznáte Kristove vynikajúce vlastnosti — kto je, čo urobil a čo urobil pre vás — choďte a hovorte o nich.

„No, oni ale nechcú počuť o jeho výnimočnosti.“ Tak nech je to tak. Nie nadarmo nám Ježiš pripomína svoju najvyššiu autoritu: „Daná je mi všetka moc na nebi a na zemi. Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy“ (Mt 28:18–19). Vďaka jeho najvyššej autorite nad nebom a zemou, nikdy neexistuje miesto, kde by evanjelium nemalo miesto. Tam, kde Kráľ povie: „Choďte!“ môžete ísť — musíte ísť — bez ohľadu na to, čím sa človek vyhráža. Keď nám prísne prikážu, aby sme už viac nehovorili v Ježišovom mene, učeníci kríža odpovedajú: „Súďte, či je spravodlivé pred Bohom poslúchať viac vás ako Boha! Lebo my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli“ (Sk 4:19–20).

Prinášajme Krista k ľuďom, aby sme mohli priviesť ľudí ku Kristovi.