Kráľ je nažive: Prečo je vzkriesenie také dôležité

Zmŕtvychvstanie je pre novozákonných autorov absolútne kľúčové, pretože sa snažia Ježiša ustanoviť ako Krista, pomazaného mesiášskeho kráľa. Zmŕtvychvstanie je zvyčajne jediným detailom, ktorý si všímajú, ako keď píše Pavol:

„Ak ústami vyznávaš Pána Ježiša a v srdci veríš, že Ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený“ (R 10:9).

Možno by ste si mysleli, že na potvrdenie Ježišovho mesiášstva sú dôležité aj iné pozoruhodné skutočnosti z jeho života, ako napríklad jeho zázračné narodenie, zázraky, ktoré vykonal, alebo démoni, ktorí ho pred tým, ako ich vyhnal, nazvali „Syn najvyššieho Boha“ (Mk 5:7). Tieto detaily sa však objavujú len zriedka, pretože všetky blednú v porovnaní s jedinou, určujúcou udalosťou zmŕtvychvstania. Vidíme to, keď Pavol píše Timotejovi:

„Ježiša Krista, ktorý bol vzkriesený z mŕtvych (a) je z Dávidovho potomstva, zachovávaj v pamäti podľa môjho evanjelia“ (2. Tim 2:8).

Vzkriesený Syn

Novozákonní autori sa často odvolávajú na kráľa Dávida, keď hovoria o Ježišovi ako o Mesiášovi, ako to robí Pavol v citáte z 2. listu Timotejovi. Vidíme to aj v prvej kázni, ktorú Peter predniesol na Letnice. Cituje Žalm 16:10: „Neprenecháš ma ríši smrti a svojmu zbožnému nedáš vidieť jamu.“ Potom poznamenáva, že autor tohto žalmu, kráľ Dávid, napriek tomu zomrel, ale jeho potomok, Ježiš, nie:

„Mužovia, bratia! Môžem vám otvorene hovoriť o patriarchovi Dávidovi, že umrel, pochovali ho, a jeho hrob je až do dnešného dňa medzi nami. Ale keďže bol prorok a vedel, čo mu Boh pod prísahou sľúbil, totiž, že z jeho potomstva posadí na jeho trón, predvídal a predpovedal vzkriesenie Kristovo, že ani Jeho duša nezostala v podsvetí, ani Jeho telo nevidelo porušenie“ (Sk 2:29–31).

Neskôr v Antiochii Pavol predniesol veľmi podobné kázanie, v ktorom opäť zdôraznil Ježišovo vzkriesenie a jeho kontrast so smrťou kráľa Dávida (Sk 13:26–41).

Prečo sa tento motív opakuje? Pretože zmŕtvychvstanie je posledným kúskom skladačky potrebnej na naplnenie Božieho prísľubu kráľovi Dávidovi o príchode mesiášskeho kráľa:

„Keď uplynie tvoj čas, a ty si ľahneš ku svojim otcom, dám ti potomka, ktorý bude pochádzať z teba, a upevním jeho kráľovstvo. On vystaví dom môjmu menu a upevním jeho kráľovský trón na veky. Ja mu budem otcom a on mi bude synom… Trvalý bude tvoj dom i tvoje kráľovstvo večne predo mnou a tvoj trón bude pevný naveky“ (2. S 7:12–14, 16).

Mŕtvi králi nemôžu vládnuť

Boh prisľúbil, že pošle kráľa, ktorý bude Dávidovým synom, bude vládnuť nad celým svetom a jeho kráľovstvo nikdy neskončí. Tu by mala byť zrejmá jedna základná skutočnosť: kráľ nemôže vládnuť nad večným kráľovstvom, ak je mŕtvy!

Každý pohanský kráľ v starovekom svete tvrdil, že je synom bohov, vyvolený vládnuť božskou autoritou. Augustus Cézar hlásal „evanjelium“ o sebe ako o božskom spasiteľovi sveta. Dokonca aj kráľ Dávid, najväčší izraelský kráľ, zomrel a rozpadol sa v hrobe!

Všetci mesiášski samozvanci a cisári, ktorí si nárokovali božstvo, sa v deň svojej smrti ukázali ako falošní. Na to často upozorňujú izraelskí proroci:

Ku komu pripodobníte Boha? A akú podobu Mu dáte?

„… Ten navnivoč privádza hodnostárov

a sudcov zeme mení na márnosť.

Sotva sú zasadení,

sotva sú zasiati,

sotva sa ich kmeň zakorení v zemi,

dýchne na nich a uschnú,

vietor ich odveje ako plevy.“

(Iz 40:18, 23–24).

Pre Izaiášových poslucháčov to musela byť ohromujúca myšlienka. Kráľ mohol vybudovať rozsiahle panstvo a zhromaždiť mocné armády. Mohol postaviť impozantné mestá a formovať celý národ podľa svojich predstáv. Ale v okamihu, keď zomrie, jeho takmer božský režim sa skončí a všetky jeho slávne plány sa zrútia. Izaiáš sa podobným refrénom vysmieval babylonskému kráľovi, najmocnejšiemu kráľovi na zemi v tom čase:

„Podsvetie dolu

je vzrušené kvôli tebe pred tvojím príchodom;

prebúdza tiene kvôli tebe,

všetkých bývalých mocnárov zeme.

Všetci sa ujmú slova a povedia ti:

Aj ty si oslabol ako my,

stal si sa podobný nám.

Do podsvetia zvrhli tvoju pýchu,

zvuk tvojich hárf;

tvojou podstielkou sú červy

a tvojou prikrývkou pandravy“ (Iz 14:9–11).

Dokonca aj najväčší z kráľov — aj babylonský kráľ, aj Dávid! — zomreli, boli pochovaní a rozpadli sa. Ale Boží pomazaný kráľ, Dávidov Syn, ktorý mal vládnuť večne, zvíťazil nad smrťou tým, že vstal z mŕtvych. Preto je vzkriesenie tak často spojené s ohlasovaním dobrej správy, že Boh vyhlásil Ježiša za Krista, Božieho pomazaného Mesiáša:

„Evanjelium Božie — zasľúbené (Bohom) v Písmach svätých ústami Jeho prorokov o Jeho Synovi, ktorý sa podľa tela narodil z potomstva Dávidovho, ktorý je podľa Ducha svätosti ustanovený od vzkriesenia z mŕtvych ako Boží Syn s mocou — o Ježišovi Kristovi, našom Pánovi“ (R 1:2–4).