Uzdravujúca bázeň

Pýcha demontuje bázeň. Keď naše myšlienky skĺzavajú k ľútosti nad tým, ako zle sa s nami nakladalo, že máme pravdu alebo si zaslúžime viac, a ak si myslíme, že nikdy nebudeme dosť dobrí, ak sú naše chvály zatienené naším vlastným Ja, tak vtedy zostávame pod dáždnikom našej vlastnej autority. Nerozoznávame väčšiu autoritu a teda si neužívame ani väčšiu Veľkosť.

Nepovšimnutá Veľkosť

Keď sa Ježiš vrátil domov do Nazareta, mnohí ostali užasnutí Jeho učením (Mk 6:2). No potom sa ich úžas náhle zmenil na neveru. Skepticky sa pýtali: „Odkiaľ to má?“, naznačujúc pritom, že Ježiš nemohol s týmto učením prísť len tak sám od seba. Keď žijeme s Ja ako jedinou autoritou, je veľmi ťažké vzdať druhému uznanie. Pyšný človek neskladá komplimenty — pokiaľ tým samozrejme nechce iba samého seba prezentovať v dobrom svetle.

Keď pochádzame z rovnakej skupiny, spoločenstva alebo mesta, zažívame, že je medzi nami čosi, čo nám sťažuje chváliť toho druhého, keď stúpa na vrchol alebo je úspešný. Pýcha by bola najradšej, ak by nikto neprevýšil jej vlastné úspechy a všetci by si ostali ako-tak rovní. Takáto pýcha naplnila Nazaret, následkom čoho tam už Ježiš „nemohol urobiť iného divu“ (Mk 6:5).

Keď pýcha demontuje bázeň, zabraňuje nám to vidieť skutočnú veľkosť. Ježišovi priatelia z detstva, susedia a dokonca aj vlastná rodina, oni všetci nezbadali Ježišovu veľkosť. Prečo? Nedokázali hľadieť ďalej než na seba. Neboli ochotní učiť sa od jedného z nich samých. No aj tak, práve po tomto všetci túžia — po Bohu, ktorý sa k nim vie priblížiť, dotknúť sa ich, ktorý vie, aké je to byť človekom. A tu bol — Boh — stál priamo medzi nimi a oni aj tak nevideli Jeho veľkosť, Jeho nádheru a život-meniace zázraky.

Uzdravujúca bázeň

Existuje protijed na pýchu, ale nie je to myslieť na seba menej. Namiesto toho sme povinní žiť podľa Boha, ktorý sa stal jedným z nás, ktorý milostivo znášal naše pohŕdanie a sebalásku. Ježiš je Boh, ktorý nás v našej pýche volá ku krížu. Ako len môžeme ostať pyšní tam, kde zlo pribilo Boha na drevo? Uprostred odmietania Ježiš objíma našu samoľúbosť a toto vrúcne objatie sám predlžuje. Musíme hľadieť na Neho. Musíme sa vzdať nami vytvorenej Ja-autority a pocitu uspokojenia, ak máme prijať odpúšťajúce a bázeň budujúce objatie.

Týčiaci sa nad samo-autoritou Ja, prichádza ponížený Ježiš — ponížený tak hlboko, že Jeho tvár je prikrytá posmrtnými obväzmi, aby zaistil záchranu svojich trýzniteľov. Na Veľkonočné ráno si strháva svoje pohrebné rúcho, aby nám pripravil cestu z pýchy k uzdravujúcej bázni. Vzkriesenie navracia úžas. Pohlcuje našu pýchu v dušu-chvejúcej sláve. Cesta z pýchy je v uctievaní, v pohľade na Boha, ktorý je väčší ako my sami. Bázeň nás uzdravuje, keď spoznávame veľkosť Jeho obete, hĺbku svojho hriechu a výšku Jeho lásky — všetko v osobe Krista.