V tichosti a skrytosti sa spoliehaj na Boha

Dávid bol veľmi skúsený muž, ktorý vychovaný a preskúšaný na dvore kráľa Saula videl mnoho hrozných podvodov, ktorými dvorania lichotili kráľovi, aby získali peniaze a úctu, a vkladali všetku svoju dôveru do kráľovej milosti a robili preňho čokoľvek si zaprial, aj ak to bolo proti Bohu či človeku. To bol dôvod, prečo musel Dávid vydržať mnoho hrozných nástrah, keď zistili, že samotný kráľ je Dávidov nepriateľ a chce ho usmrtiť…

Dodnes v sálach moci pozorujeme podobné správanie. Vždy to tak bolo: keď sa dvorania a finančníci dozvedeli, čo teší princov a pánov a keď zbadali nádej na získanie bohatstva alebo priazne, sebavedomo tak spravili a hovorili to, o čom si mysleli, že teší tých, ktorí sú vysoko postavení. Pokiaľ ich to spraví bohatými a mocnými, nestarajú sa o to, či sa chudobní a spravodliví trápia, alebo sa im darí.

V skutočnosti sa to však nedeje iba v sieňach moci; stretávame sa s tým vo všetkých oblastiach života. Je to totiž svetský spôsob a svet sa nemení: Ľudia lichotia, aby sa predbehli pred druhých. Spoliehajú sa na služby a pomoc druhých, opovrhujú Bohom a počas toho ubližujú svojmu blížnemu. V tomto všetkom chcú byť ľudia dobrí a možno dokonca chvália Božie Slovo a všetku spravodlivosť, ako keby boli tí najlepší.

Dávid tento žalm napísal proti takýmto násilníkom ako užitočné učenie a varovanie. V ňom nás učí, aby sme sa nespoliehali na ľudí, dokonca ani na pánov a kráľov, ale aby sme dôverovali výlučne Bohu. Takisto nás varuje, pretože dôvera v ľudí nekončí dobre… Preto hovorí: nech je odo mňa vzdialené, aby som svoju útechu čerpal od princov či ľudí tak, ako robia dvorania. S radosťou budem kráľovi poslušný, budem mu slúžiť, podporovať ho a usilovať sa o to, čo je preňho najlepšie. S radosťou mu budem pomáhať a radiť mu, podporovať ho telom a majetkom. No nebudem sa spoliehať, že zo mňa spraví boháča, že ma povýši, alebo ma zachráni. Veď zajtra sa môže situácia zmeniť a kráľ ma môže začať prenasledovať… Dávid tiež hovorí, že jeho duša sa pred Bohom utíši. Myslí tým, že aj ja sa utíšim a budem pokorný medzi bezbožníkmi, ktorí sa vyzývavo a namyslene spoliehajú na ľudí a pánov. Ja sa však zverím do rúk Bohu, v tichosti a skrytosti sa budem naňho spoliehať. Ostatní o tom nevedia, a považujú ma za hlupáka, keď s nimi nechodím a nezapájam sa s nimi do lichôtok, ani sebavedomo nevyhľadávam peniaze… Dávid tiež hovorí, že mu nepomôže nik iný ako Boh, v tom má istotu: „Od Neho pochádza moja spása,“ hovorí. Znamená to, že všetko moje šťastie, bohatsvo, blahobyt a čokoľvek mám a potrebujem, pochádza od Neho.