Vernosť na zabudnutých miestach

Keď Duch Svätý pestuje v našom živote svoje ovocie, často koná spôsobom, za ktorý by sme sa nemodlili (G 5:22–23). Aby v nás vypestoval ovocie lásky, možno nám do cesty pošle nepriateľa; aby vypestoval ovocie pokoja, možno dopustí, že budeme čeliť konfliktu. A aby vypestoval ovocie vernosti, možno nás pošle na zabudnuté miesta.

Zabudnuté miesta sú tie kúty sveta, kde sa zdá, že nás nik nesleduje, kde naše úsilie zostáva bez povšimnutia a vďaky. Možno sa lopotíme s plienkami a riadmi, v záchodových kabínkach a s písaním emailov. Alebo možno, čo nás bolí viac, na neúrodných misijných poliach, so vzdorovitými deťmi či s manželským partnerom, ktorého láska už vychladla. Všetci z nás niekedy žijeme na zabudnutých miestach; niektorí tam žijú celý čas.

Lopotiť sa ako Ježišov učeník

Mali by sme si dávať pozor a nepodceňovať duchovné vypätie takejto jednotvárnej driny, ktorá zdanlivo neprináša žiaden výsledok. Každodenné povinnosti na zabudnutých miestach sú možno malé, ale zrátajte ich za celé mesiace, roky či desaťročia, a možno začnete chápať Oswalda Chambersa, ktorý napísal:

„Na to, aby sme obstáli v krízach, nepotrebujeme Božiu milosť — ľudská nátura a pýcha bohato postačia na vyrovnanie sa s tlakom a napätím. Ale žiť dvadsaťštyri hodín denne sväto, lopotiť sa v práci, žiť obyčajný život v nepovšimnutí ako Ježišov učeník — na to treba nadprirodzenú Božiu milosť.“ (To najlepšie pre Jeho slávu, str. 299)

Chambers možno zveličuje — ale nie o veľa. Popravde, zabudnuté miesta môžu pripadať ako pustatina a je veľa takých dní, keď sa prichytíme pri tom, ako hľadáme niečo, čo by nás hnalo dopredu, vodu zo skaly, ktorá by nás posilnila na tejto púšti (Ž 105:41).

„Aby vypestoval ovocie vernosti, možno nás Boh pošle na zabudnuté miesta.“

Nájdeme ju, ale nie v samotných zabudnutých miestach, ale v Bohu, ktorý nás tu poslal, ktorý je tu s nami a ktorý nám sľubuje, že nás tu odmení.

Božia prozreteľnosť

Z času na čas sa stane, že uprene hľadíme na povinnosti pred sebou a uvažujeme, ako sme sa sem dostali. Ako sme sa zatúlali na túto pustatinu pochmúrnych dní a skrytej poslušnosti? Často sa obzeráme za sebou a uvažujeme, či sme niekde zle neodbočili. Ako sa nám len potom vyjasní, keď si spomenieme, že naša životná situácia nie je koniec-koncov vecou náhody ani dôsledkom akýchkoľvek chýb, ktoré sme urobili, dokonca ani série udalostí vedúcich do prítomnosti, ale Božej prozreteľnosti. Úlohy stojace pred nami, prinajmenšom na dnes, nám zadal Boh.

Isteže, Božia prozreteľnosť neruší platnosť tých rozhodnutí — a azda chýb alebo hriechov –, ktoré nás doviedli na túto zastávku v živote, ani nás neodrádza od toho, aby sme sa usilovali o lepšie okolnosti: v prúde Božích zámerov sme viac než vetvička, s ktorou sa pohráva vietor. Ale Božia prozreteľnosť nás učí, aby sme chápali, ako to vyjadruje Heidelberský katechizmus, že „byliny a zeleň, dážď a sucho, úrodné a neúrodné roky, pokrm a nápoj, zdravie a choroba, bohatstvo a chudoba, teda všetky veci neprichádzajú náhodne, ale z Jeho Otcovskej ruky.“ Bez ohľadu na to, ako sme sa sem dostali, tie zabudnuté miesta sú koniec-koncov z ruky nášho Otca.

Boh opakovane opisuje naše vlastné plány a úsilie ako významné, ale tie jeho ako rozhodujúce — dokonca súvisiace aj s tými najosobnejšími záležitosťami života. On určuje, kedy a kde žijeme (Sk 17:26). On nám udeľuje mieru viery (R 12:3). On rozdeľuje duchovné dary, ako chce (1. K 12:11). Zveruje nám mnoho talentov — či už päť, dva, alebo iba jeden (Mt 25:15). Dáva nám špecifickú službu (Kol 4:17). On nás, dokonca, povoláva k osobitému životu (1. K 7:17).

Časom toto zabudnuté miesto možno ustúpi nejakému inému — a v závislosti od okolností bude možno múdre usilovať sa o túto zmenu. Ale nateraz sa môžeme pozrieť na povinnosti pred sebou a s úľavou povedať: „Doviedla ma sem ruka môjho Otca.“

Božie potešenie

Avšak Boh nás nielen posiela na zabudnuté miesta; on sa tam s nami aj stretáva. Keď sa lopotíme v anonymite, on je blízko (Ž 139:5). Keď naša práca uniká zraku každého ľudského oka, neuniká jeho zraku (L 12:7). On zachytí každú zašepkanú modlitbu, každý k Bohu nasmerovaný ston. Vždy stojí v pohotovosti, aby označil tie najmenšie úlohy, ktoré vykonáme vo viere.

Mudrc nám hovorí, prečo: „Klamné pery sú ohavnosťou Hospodinovi, ale tí, čo verne konajú, sa Mu páčia“ (Prís 12:22). Boh má potešenie ani nie z toho, že je daná práca dôležitá, ale že je daný pracovník verný. Ako inak by sme mali vysvetliť novozmluvné trvanie na tom, že aj tí najnižšie postavení, najneviditeľnejší členovia spoločnosti „slúžia Pánovi Kristovi,“ keď verne kráčajú vo svojom povolaní (Kol 3:24)? Z najmenších povinnosti vykonaných vo viere sa stávajú povinnosti vykonané pre Krista.

„Boh má potešenie ani nie z toho, že je daná práca dôležitá, ale že je daný pracovník verný.“

Misionár Hudson Taylor s obľubou vravel: „Malá vec je malá vec, ale vernosť v malých veciach je veľká vec.“ Varenie jedla, vypĺňanie pracovného hárku, nakupovanie potravín, utieranie nosa dieťaťa — to sú malé veci. Ale ak sa konajú verne kvôli Kristovi, stávajú sa z nich veci dôležitejšie než všetky víťazstvá a trofeje neveriaceho sveta. Stávajú sa potešením nášho sledujúceho Pána.

Boží sľub

Keď sme už raz vystopovali Božiu prozreteľnosť v minulosti a pocítili jeho potešenie v prítomnosti, azda nás presvedčí pouvažovať nad budúcnosťou, keď bude všetka naša poslušnosť odmenená.

Keď si mnohí kresťania predstavujú súdny deň, domnievajú sa, že svetlá reflektoru padnú na veľké hriešne i spravodlivé činy. A to sa určite aj stane — ale nielen to. Je pozoruhodné, že keď Ježiš a apoštoli hovoria o tomto dni, často sa zameriavajú na bežné chvíle života.  

„Z každého prázdneho slova, ktoré ľudia vyslovia, budú vydávať počet v súdny deň,“ hovorí nám Ježiš (Mt 12:36). Na druhej strane, Boh odmení svojich ľudí za tie najmenšie dobré skutky, ktoré robia z jeho milosti: za dávanie núdznym (Mt 6:4), za modlitby v komôrke (Mt 6:6), za postenie v skrytosti (Mt 6:18), dokonca aj za podanie pohára so studenou vodou jednému z Kristových učeníkov (Mt 10:42).

Apoštol Pavol píše podobne, že „všetci sa musíme ukázať pred súdnou stolicou Kristovou, aby každý prijal dobré či zlé ako odplatu za to, čo konal v tele“ (2. K 5:10). Ale potom v Liste Efezským bližšie vysvetľuje, aký druh dobra má na mysli: nielen to dobré, čo nás veľa stojí, to dobré, čo pôsobivo vyzerá, či to nadpriemerne dobré, ale „čokoľvek by jeden každý učinil dobré“ (Ef 6:8, Roháčkov preklad). Raz, keď nastane súdny deň, každý kúsoček neviditeľnej poslušnosti získa náležitú odmenu.

To, že žijeme a zomierame na zabudnutých miestach teda nie je z Božieho pohľadu spoľahlivým ukazovateľom hodnoty našej práce. V skutočnosti mnohí svätí spoznajú hodnotu toho, čo vykonali pre Krista až vtedy, keď im to povie sám Kristus (Mt 25:37–40).

Výnimoční v obyčajných veciach

Po tom, čo Chambers urobí poznámku o milosti potrebnej na zvládnutie lopoty ako učeník, ďalej píše: „Je v nás zakorenené, že máme robiť výnimočné veci pre Boha — ale to nie je pravda. Máme byť výnimoční v obyčajných veciach a svätí na obyčajných uliciach, medzi obyčajnými ľuďmi — a to sa nedá naučiť za päť minút.“ (To najlepšie pre Jeho slávu, str. 299)

Chambers znovu mierne zveličuje. Boh nás predsa len niekedy povolá, aby sme pre neho urobili výnimočné veci: adoptovali si deti, rozbehli rôzne služby, zakladali zbory, presťahovali sa a žili v zámorí. Ale pointa stále platí, lebo nik z nás neurobí nič výnimočné, pokiaľ sa najprv nenaučí byť výnimočný v obyčajných veciach prostredníctvom desiatich tisícov krokov vernosti.

Nie sme tu osamotení. Pamätajte, že vernosť je ovocím Ducha. Aby v nás mohol prinášať toto ovocie, je potrebné, aby nás presvedčil ceniť si prozreteľnosť, potešenie a sľuby Boha, ktorý nás obklopuje spredu i zozadu a ktorý ide za nami na každé zabudnuté miesto.