Viac Ježiša

Kristus nás nevyzýva, aby sme sa rok čo rok duchovne len pretĺkali.

On dokáže zvládnuť naše ťažké obdobia a slabé chvíle. Ježiš je nežný a milosrdný, keď sa zdá, že naša duša je prázdna. Neuhasí nás, keď naše duše len tlejú, ani nás nezlomí, keď sme ubolení. A je dostatočne milosrdný na to, aby nás nenechal navždy uviaznuť v stave „len toľko“: veriť len toľko, dúfať len toľko, milovať len toľko, aby sme prežili.

Ježiš nás neopúšťa, keď sú naše duchovné nádrže prázdne — a vyzýva nás, aby sme sa neuspokojili s chatrnou spiritualitou alebo zbožným minimalizmom. Pozýva nás k väčšiemu úsiliu, sľubuje viac a posilňuje nás.

Zrelé, zdravé kresťanstvo je maximalistické, nie minimalistické. Tí, ktorí sú znovuzrodení, túžia po Ježišovi viac, nie menej. Nezaoberajú sa splnením minima, ale chcú vidieť viac, poznať viac, tešiť sa viac z Ježiša a potom viac veriť, dúfať a milovať k jeho cti.

„Zrelé, zdravé kresťanstvo je maximalistické, nie minimalistické. Tí, ktorí sú znovuzrodení, túžia po Ježišovi viac, nie menej.“

Srdce, v ktorom prebýva Duch Svätý, sa časom spamätá zo svojich výkyvov a volá viac, viac, viac — nie menej, menej, menej –, aby videlo Ježiša jasnejšie, milovalo Ježiša vrúcnejšie, nasledovalo Ježiša bližšie.

Takže, keď sa starý rok končí a nastupuje nový, nesnažíme sa nájsť si minimum času na čítanie Biblie, modlitbu a spoločenstvo v miestnom zbore. Z nového roka chceme vyťažiť čo najviac.

V roku 2023 chceme viac Ježiša.

Kristus uctievaný v smrti — alebo v živote

Máloktorý úryvok žiari takým maximalistickým impulzom ako Filipským 1:22–26. Pavol vo väzení píše s dôverou o svojom nadchádzajúcom vyslobodení. Čoskoro padne rozsudok a buď bude prepustený z väzenia, alebo prostredníctvom smrti bude oslobodený z tohto života. Pavol však nie je znepokojený: zomrieť je „omnoho lepšie,“ pretože to znamená „byť s Kristom“ (F 1:23).

Jeho prvou túžbou a osobnou preferenciou je byť čo najbližšie k Ježišovi — a tak „umrieť je zisk“ (F 1:21). Pavol však na samotnom Kristovi vidí, že osobné preferencie nemajú prednosť — aspoň nie ako pravidlo.

Pavol s radosťou zasvätil svoj život šíreniu evanjelia, a nie presadzovaniu vlastných preferencií. Akokoľvek pekné by podľa jeho úvahy bolo práve teraz „umrieť a byť s Kristom,“ Pavol očakáva, že Božie dielo skrze neho na zemi ešte nie je dokončené. Samotný vzor a príklad Kristovho života nesmeroval hneď k vlastným bezprostredným preferenciám, ale často ich odkladal pre dobro iných. Pavol predpokladá, že aj toto bude zatiaľ jeho povolanie: „zostať v tele“ a „vytrvať so všetkými vami“ na ich „prospech a na radosť viery“ (F 1:24–25).

Ako sa teda Pavol vo svojom novom, budúcom živote po oslobodení z väzenia bude snažiť, aby Ježiš „bol oslávený na mojom tele… životom?“ Čo pre neho bude v tomto novom období znamenať „žiť je: Kristus?“ Úsvit nového roka môže byť rovnako dobrým časom ako každý iný na to, aby sme si zopakovali Pavlovu vlastnú víziu maximalistického kresťanstva vo F 1:22–26.

Plodná práca

Pavol najprv vyzdvihuje plodnú prácu: „Ale ak (ďalej) žiť v tele — znamená to pre mňa plodnú prácu“ (verš 22). Nie je to prejav pýchy — akoby si Pavol o sebe myslel toľko, že by predpokladal efektívnosť. Je to skôr pokorné uznanie Kristovho povolania a moci Ducha: pokračujúci život v tomto veku je pozvaním k plodnosti pre Kristovo kráľovstvo — možno najmä pre apoštola, ale o nič menej aj pre nás ostatných. Ako píše Pavol mladému pastorovi a chránencovi: „Nech sa aj naši (ľudia) učia dobre činiť, keď sa vyskytujú nevyhnutné potreby, aby neboli bez ovocia“ (Tit 3:14). Sníva, plánuje a učí nielen smerom k plodným apoštolom, ale k celej cirkvi plodných pracovníkov.

Plodná práca nie je magická, hoci je nadprirodzená. Kristus vyzýva svoj ľud, aby sa v zajatí jeho milosti dával pre dobro druhých a aby sa to naučil robiť vrátane vzostupov a pádov v reálnom živote plnom pokusov a omylov. Nemôžeme produkovať skutočné duchovné ovocie vlastnými silami, ani nepredpokladáme, že sa to stane skrze nás, len tak, v našom vlastnom čase.

Ale môžeme sa to naučiť. Tu prichádza na rad skutočná práca. Je to práca. Zapájame sa do nej. Investujeme energiu a úsilie. Robíme jednoduché a trpezlivé kroky a časom sa venujeme rôznym iniciatívam a činom pre dobro druhých s vedomím, že Kristus chce našu prácu posilniť svojím Duchom a urobiť ju plodnou v jeho čase.

Prospech a radosť ostatných

Vo verši 25 Pavol ďalej vysvetľuje, v čom bude spočívať táto „plodná práca“: „na váš prospech a na radosť viery.“

V dnešnej dobe zameranej na seba samého, je osviežujúce vidieť v Pavlových ambíciách výraznú inakosť. Moderné ambície — a možno najmä americké ambície — môžu nenápadne preniknúť do našich duší a podfarbiť naše zdanlivo kresťanské ambície. Pavlova perspektíva však spočíva v tom, že v tomto živote zostáva, kým zostáva, kvôli iným.

Rozhodne sa ctiť Krista svojím životom tým, že sa bude venovať prospechu a radosti z viery iných. Pavlov život, kým žije, je zasvätený Kristovej sláve tým, že napomáha radosti druhých v Kristovi. Pavol sa nesnaží len prežiť. Netúži po duchovnom minime. Nesústreďuje svoje plány na jeden čin alebo jedno či dve slová. Chce hojne konať dobro (2. K 9:8). Dúfa, že jeho život bude pretekať v nespočetných skutkoch a slovách pre dobro druhých. Jeho impulz nie je len maximalistický, ale orientovaný na druhých.

Dostatok dôvodov na chválu

Nakoniec, vo verši 26 nachádzame ešte jeden stupeň konkrétnosti. Apoštol zostane zatiaľ v tomto živote pre pokrok a radosť z viery iných: „aby ste sa mnou mohli ešte viac chváliť v Kristovi Ježišovi, keď zasa prídem k vám.“ (Ekumenický preklad)

Po prepustení chce Pavol opäť navštíviť Filippi a jeho zámery sú jednoznačne maximalistické. Nechce im dať len nejaký dôvod na to, aby sa chválili Kristom. Skôr má v pláne, s Božou pomocou, žiť medzi filipskými tak, aby sa mohli „ešte viac chváliť v Kristovi,“ keď Pavol príde do mesta. Ešte viac. Doslova: „aby sa vaša chvála rozhojnila mnou v Kristu Ježišovi“ (Roháčkov preklad). Nie chválenie seba v Kristovi, ale chválenie, ktoré sa rozhojňuje. A nie minimálna námaha a energia z jeho strany na jej vyvolanie, ale maximálna.

„Ak sa uspokojíme len s tým, že duchovne prežijeme, ochudobňujeme o radosť nielen seba, ale aj ostatných.“

A to by nás mohlo inšpirovať k takýmto nádejam a snom a k takýmto modlitbám v novom roku. Ak sa uspokojíme len s tým, že duchovne vystačíme, že sa snažíme len prežiť, urobiť len toľko, koľko stačí, pripravujeme o radosť nielen seba, ale aj ostatných. Znižuje sa nielen naša vlastná chvála v Kristovi, ale aj chvála druhých v ňom. Pozorujte teda nákazlivú silu radosti v Kristovi. Keď sa náš pohľad upiera na Ježiša a my zasväcujeme svoj zvyšný život jeho cti, dávame druhým nielen dôvod na radosť v Kristovi, ale aj dostatok dôvodov — chválenie sa v Kristovi, ktoré sa rozhojňuje — na česť a chválu nášho Pána.

Katalyzátor radosti

Žiť na Kristovu slávu nie je len o Ježišovi a o mne, ale zahŕňa aj ostatných — nielen preto, aby videli náš život a vzdávali Bohu slávu, ale aj preto, aby sa náš život stal súčasťou ich radosti v Kristovi, aby aj oni žili na Kristovu slávu a znásobili tak náš život vyliaty pre Krista.

Rok 2023 je teda novou príležitosťou na prijatie takýchto predsavzatí. Čo keby sme namiesto tak často na seba zameranej nálady novoročných predsavzatí mali na pamäti, že radosť druhých je rozhodujúca pre plnosť našej vlastnej radosti a pre maximalizáciu Ježišovej cti skrze nás?

Náš Pán má viac milosti na rozdávanie, aby nám umožnil prosperovať a nielen prežívať. A je hoden našich úprimných a pokorných predsavzatí. Takéto maximalistické kresťanstvo by mohlo byť neatraktívne len vtedy, ak by sme mali minimalistický pohľad na Kristovu hodnotu.