Vitajte v exile. Bude to v poriadku.

Keď som bol dieťa, učili ma tento refrén:

Tento svet nie je môj domov.
Len prechádzam ním.
Moje poklady sú odložené
Niekde za modrou oblohou.

Úprimne, až donedávna som vôbec netušil, čo spievam. My, na anglicky hovoriacom západe, sa zvyčajne na tomto svete cítime ako doma a naše poklady ležia priamo pred našimi očami.

Možno až v posledných niekoľkých rokoch sme sa v USA konečne stretli s tým, že to, čo hovorí Biblia, je pravda: v tomto svete sme skutočne cudzincami a pútnikmi (1. Pt 2:11). Táto realita bola zastretá a zakrytá veľkosťou a právnou ochranou cirkvi vo väčšine západného sveta. Ale tento svet nie je v skutočnosti náš domov. Nemali by sme sa tu usadiť. Nemali by sme očakávať, že cirkev bude veľká, vplyvná a rešpektovaná.

Na kresťanov sa bude čoraz viac pozerať ako na iných, a nie v dobrom. Stále viac si budeme musieť vyberať medzi poslušnosťou a pohodlím. Nasledujúce desaťročia neprinesú apatiu k evanjeliu, ale antagonizmus. A to je v poriadku. Koniec koncov, to bola realita pre väčšinu Božích ľudí počas väčšiny dejín.

V tomto zmysle, keď sa posúvame vpred v čase, vraciame sa späť — späť do sveta cirkvi z prvého storočia a ešte ďalej k vyhnanstvu v Babylone. A tak nachádzame veľa ponaučení od prvých kresťanov a od mužov ako Daniel a jeho priatelia.

SOCHA VS. KAMEŇ

Keď by sme uvažovali o inšpirácii pre postkresťanský svet z knihy Daniel, naša myseľ by sa možno inštinktívne obrátila na ohnivú pec alebo na nápis na stene alebo na jamu s levmi. Ale ešte pred ktoroukoľvek z týchto udalostí by sme našli vzácnu pravdu pre naše časy vo sne, ktorý Boh dáva pohanskému kráľovi Nabuchodonozorovi a uschopňuje jeho zbožného sluhu Daniela tento sen vyložiť — tu sa totiž nachádza lekcia o tom, čo je cirkev a čo sú veľké ríše a národy sveta.

Tu je Danielov výklad sna:

Ty, kráľ, videl si akúsi mohutnú sochu. Tá socha bola veľká a jej lesk bol veľmi silný; stála pred tebou a jej výzor naháňal strach. Jej hlava bola z rýdzeho zlata, prsia a ramená zo striebra, brucho a bedrá z bronzu. Jej nohy boli zo železa a chodidlá čiastočne zo železa a čiastočne z hliny. Díval si sa, až sa bez zásahu rúk odštiepil kameň a zasiahol chodidlá sochy, čo boli zo železa a z hliny, a rozdrvil ich. Potom sa železo, hlina, bronz, striebro a zlato naraz rozdrvili a boli ako plevy z letnej holohumnice; zdvihol ich vietor a nikde sa už nenašli. Z kameňa, čo zasiahol sochu, stal sa veľký vrch a zaplnil celú zem. Dan 2:44

Socha predstavuje veľké impériá starovekého sveta, na ktorých čele stojí Nabuchodonozor. A všetko — všetko — je zničené jedným malým kameňom. Význam? „Boh nebies dá povstať kráľovstvu, ktoré bude trvať naveky, nebude zničené a nebude patriť inému ľudu“ (Dan 2:44).

Tu je hlavná a zrejmá vec: ľudská história je pod kontrolou Boha a má určený účel, ktorý má dosiahnuť. Posolstvo sna bolo adresované mladému vyhnancovi rovnako ako zjavne všemocnému kráľovi. Boh nahradí každé kráľovstvo a nastolí svoje večné kráľovstvo. A to aj urobil, keď poslal svojho Syna, ktorý oznámil, že „sa priblížilo Božie kráľovstvo“ (Mk 1:15). Ježiš bol (a stále je) kameňom, ktorý Boh vytvaroval z ničoho. Tu bolo večné Božie kráľovstvo. Zdalo sa, že rímska socha rozbila kameň, keď ho pribila na kríž, no napriek tomu ani smrť nedokázala tohto kráľa udržať vo svojej moci (Sk 2:24).

Už vtedy na prelome prvého storočia sa muselo zdať nemožné, že by Rímska ríša niekedy vybledla a zanikla — a predsa len vybledla a zanikla, zatiaľ čo kráľovstvo kráľa Ježiša sa rozmáhalo po celej Rímskej ríši i mimo nej. Kameň rozbil sochu a rovnaký kameň sa premenil na veľký vrch, ktorý zaplnil celú zem.

Pre mladého Daniela v exile to bola potešujúca správa. A aká povzbudzujúca pravda to je aj pre nás: Boh je Boh, vládne a jeho kráľovstvo nemá protivníkov.

JEHO KRÁĽOVSTVO NEMÁ PROTIVNÍKOV

My vidíme viac, ako mohol vidieť Daniel. My poznáme meno kameňa; môžeme sa pozrieť späť do histórie a okolo nás a vidieť, ako sa z kameňa stala hora. Napriek tomu sa sťažujeme na všetko, pozeráme sa späť na staré dobré časy a znepokojujeme sa, že cirkev nemôže prežiť ríšu agresívne sekulárneho postkresťanského sveta. Pre príliš veľkú časť verejnej tváre evanjelikalizmu je typická skôr zlostná ventilácia alebo panika — než modlitba, pokora, pokoj a odhodlaná viera v zvrchovaného Boha, ktorý má všetko pod kontrolou.

Ako zvládneme nástup prenasledovania? Ako sa vysporiadame so stratou zamestnania pre našu kresťanskú vieru? Ako zvládneme zákaz verejných bohoslužieb? Vzdáme sa, alebo sa budeme cítiť porazenecky či nahnevane? Nie, ak si budeme pamätať, že Boh je Boh, že on vládne a že jeho kráľovstvo nakoniec nemá protivníkov.

V 20. rokoch minulého storočia Lord Reith pomohol založiť British Broadcasting Corporation a pôsobil ako jeho prvý generálny riaditeľ. Bol to trochu prísny muž zo škótskej vysočiny. Keď sa BBC začala unášať prílivom sekularizmu, ktorý sa prehnal Britániou v 60. rokoch, na jednom stretnutí sa postavil mladý producent a povedal lordovi Reithovi, že svet sa mení, a že BBC nemusí pokračovať vo svojich náboženských programoch. Ľudia sa podľa neho už nezaujímali o náboženstvo a cirkev začala byť čoraz zastaralejšia.

Lord Reith, ktorý bol dva metre vysoký, povedal tomuto mladíkovi, aby sa posadil. Potom sa postavil a povedal: „Cirkev bude stáť pri hrobe BBC.“

A viete čo? Bude. Stále bude stáť, keď BBC — a tiež CNN a Fox — upadnú a zaniknú. Božie kráľovstvo bude stále stáť, keď každá organizácia, inštitúcia a ríša dosiahne svoj koniec.

ODOVZDAJTE SA CIRKVI

Váš cirkevný zbor sa môže zdať malý. Keď idete v nedeľu na stretnutie s Božou rodinou, môžete prechádzať okolo stoviek domov, ktorých obyvateľov nezaujíma, čo robíte, nanajvýš sa z toho slušne (alebo nie až tak slušne) vysmievajú. Môže sa vám to zdať malé. Ale Božie kráľovstvo je neporaziteľné a vo vašom okolí má veľvyslanectvo, ktoré nazývame cirkev. Nenechajte sa odradiť, keď sa stretnete; nenechajte sa rozrušiť klesajúcim počtom alebo čoraz nepriateľskejšími médiami. Namiesto toho urobte záväzok.

Slúžte svojej cirkevnej rodine. Odovzdajte sa jej. Pretože keď Pán buduje svoju cirkev (či už počtom alebo zrelosťou) prostredníctvom našej práce, darov a dávania, používa si nás na budovanie jediného kráľovstva, ktoré bude trvať naveky. Po tom už nič iné nepríde. Dajte teda tomuto kráľovstvu maximum. Môže sa to javiť ako malé, ale nikdy to nie je márne, pretože toto kráľovstvo je večné a je Božie. Takže neprepadáme panike a nevylievame si zlosť, ale sa tešíme z hlbokej dôvery, aj keď sa zdá, že vlny odporu narážajú na našu vieru. Boh je Boh, má to pod kontrolou a jeho kráľovstvo — jeho cirkev — nakoniec nemá žiadnych protivníkov.