Všetkým, ktorí potrebujú odpočinok

Život je ťažký. Je toho veľa, čo nás unavuje: naša práca, rodičovstvo, služba, konflikty vo vzťahoch, náhle alebo pretrvávajúce choroby. Takmer všetko, čo robíme, nás z času na čas vyčerpáva. To, čo nás však unavuje najviac, nie je to, čo robíme, ale to, čomu veríme.

Naša viera buď zmierňuje naše bremená, alebo k nim pridáva. Ježiš to vedel. Preto hľadel na zástupy, ktoré sa k nemu hrnuli, a prekypoval súcitom, pretože „boli zmorené a bezmocné ako ovce, ktoré nemajú pastiera“ (Mt 9:36). Prinajmenšom raz ho to pohlo zvolať k unaveným:

„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie! Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci, a nájdete si odpočinutie duše; lebo moje jarmo je lahodné a moje bremeno ľahké!“ (Mt 11:28–30)

A kvôli Jeho veľkému súcitu máme jedno z najkrajších pozvaní evanjelia pre hriešnikov v celom Písme. V týchto vzácnych vetách nám Spasiteľ odhaľuje svoje srdce pastiera.

„Ježišovou veľkou túžbou je, aby sme našli odpočinok, ktorý tak zúfalo potrebujeme. Odpočinok, ktorý nám môže dať iba on.“

Áno, nám. Ježiš súcití rovnako s nami, ktorí sme preťažení dnes, ako súcitil s unavenými vtedy. A pozýva nás rovnako naliehavo a nežne, ako pozýval zmorených a bezmocných. Jeho veľkou túžbou je, aby sme našli odpočinok, ktorý tak zúfalo potrebujeme. Odpočinok, ktorý nám môže dať iba on. A tak nás volá, aby sme prišli k Nemu, príkaz naplnený milosťou a milosrdenstvom, ktoré robia bremeno ľahkým.

Neznesiteľná únava

„Poďte ku mne… ja vám dám odpočinutie!“ Kto by nechcel prijať takéto úžasné pozvanie? Mnohí, ako zisťujeme v bezprostrednom kontexte týchto veršov.

Tesne predtým a potom, ako Ježiš predložil túto úžasnú ponuku, môžeme počuť, ako karhá obyvateľov určitých miest (Mt 11:20–24) a potom židovských náboženských vodcov (Mt 12:1–14). Počuli totiž Jeho učenie a na vlastnej koži videli Jeho zázraky — skutky, ktoré jasne ukazovali, kým je (J 5:36) –, a predsa v Neho neverili.

Previnenie vodcov bolo v skutočnosti ešte horšie. Nielenže odmietli Ježišov odpočinok, ale to, čo učili, iba pridávalo bremená ich ťažko naloženým poslucháčom. Počujeme to v pokarhaní, ktoré im Ježiš adresoval pri inej príležitosti: „… neznesiteľné bremená uvaľujete na ľudí, a sami sa tých bremien nedotýkate ani len prstom.“ (L 11:46)

Nevera a nesprávna viera (a falošné učenie) spôsobovali veľké nešťastie.

Zo srdca Boha Syna, „obrazu Jeho [Otcovej] podstaty,“ (Žid 1:3) vytryskne toto veľké pozvanie. Vychádza z Jeho smútku nad tým, ako sú na ľudí kladené neúnosné bremená, a z Jeho súcitnej túžby niesť za nich ich bremená. Ak by mu to dovolili, vymenil by neúnosné za lahodné jarmo a ľahké bremeno.

Dovoľ mi niesť neúnosné

Čo je presne tým ľahkým bremenom, ktoré nám Ježiš ponúka? Ježiš v skutočnosti na túto otázku odpovedal, keď sa ho zástup raz opýtal: „Čo robiť, aby sme konali skutky Božie?“ (J 6:28) Ježiš im odpovedal: „Skutkom Božím je veriť v Toho, ktorého On poslal.“ (J 6:29) A učeníkom v noci pred svojou smrťou to povedal takto: „Zostaňte vo mne“ (J 15:4). Verte vo mňa, zostaňte vo mne, dôverujte mi: toto je podstatou toho, čo Ježiš vyžaduje od tých, ktorí v ňom nájdu odpočinutie. Ježiš chce, aby sme žili z viery v Neho — aby sme spočinuli v Božích zasľúbeniach, ktoré nám dávajú nádej.

Ježiš na oplátku zoberie naše bremeno a nesie ho na svojich vlastných pleciach: „… na vlastnom tele vyniesol naše hriechy na drevo… “ (1. Pt 2:24) Na kríži zobral Ježiš naše nepredstaviteľné a neúnosne ťažké jarmo odsúdenia a trestu za hriech. A toto vykupiteľské dielo nielenže získalo naše ospravedlnenie (2. K 5:21), zaistilo taktiež naplnenie Božieho prísľubu, že uspokojí všetky naše potreby (F 4:19) a garantuje svoje pozvanie, aby sme na Neho neustále kládli všetky naše starosti, keďže on sa o nás neustále stará (1. Pt 5:7).

V tejto výmene Ježiš nesie všetky neúnosné bremená našej duše a dáva nám odpočinok, ktorý tak zúfalo potrebujeme.

Odpočinok, ktorý zúfalo potrebujeme

To je to, po čom tak hlboko túžime — odpočinok pre našu dušu. Najťažšie bremená, ktoré nesieme, sú bremená našej duše. Tak často to, čo zaťažuje naše duše, sú dôsledky falošných presvedčení — poloprávd o Bohu, sebe, iných, svete, budúcnosti a živote. Zaťažujú naše srdcia zármutkom, strachom, úzkosťou, skľúčenosťou a zúfalstvom.

Váhu týchto presvedčení zistíme podľa toho, ako veľmi z nás vysávajú nádej. Naše duše totiž nájdu pokoj a odpočinok iba v nádeji. Preto nachádzame v Písme, že Boží ľud hovorí veci ako:

„Prečo si skleslá, duša moja, a zmietaš sa vo mne? Očakávaj na Boha.“ (Ž 42:12)

„Len v Bohu utíši sa moja duša; lebo od Neho pochádza moja nádej. Len On je moja skala, moja spása, môj hrad; nesklátim sa.“ (Ž 62:6–7)

„Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste sa mocou Ducha Svätého rozhojňovali v nádeji.“ (R 15:13)

Nádej je to, čo tak zúfalo hľadáme, kedykoľvek sú naše duše preťažené. Nádej je ale dobrá iba vtedy, keď je pravdivá. Falošná nádej sa nakoniec stane ďalším neúnosným bremenom duše.

„Ježiš nás volá, aby sme prišli k Nemu, čo je príkaz naplnený milosťou a milosrdenstvom, ktoré robia bremeno ľahkým.“

Preto Ježiš volá: „Poďte ku mne!“ Samotný Boh nádeje, Boh súcitu, Boh, ktorý chce niesť náš hriech, deň čo deň niesť nás (Ž 68:20), privádzať k osvieženiu a prevádzať cez nebezpečenstvo (Ž 23), dať nám všetko čo potrebujeme, „zbaviť všetkého zlého a zachovať pre svoje nebeské kráľovstvo“ (2. Tim 4:18). Tento Boh nás pozýva, aby sme prišli k Nemu a prijali od Neho odpočinok pre našu dušu.

Iba Ježiš môže poskytnúť tento odpočinok.

Odpočinok, ktorý umožňuje ísť ťažkou cestou

To, že prídeš k Ježišovi a nájdeš odpočinok pre svoju dušu, nezmení nič na skutočnosti, že život je ťažký. Neznamená to, že nás už viac nebude unavovať naša práca, rodičovstvo, služba, vzťahy, choroby alebo nespočetné ďalšie boje, ktoré môžeme zahrnúť. Ježiš to povedal jasne: „Úzka je cesta, ktorá vedie k životu“ (Mt 7:14).

V skutočnosti v ďalšom veľkom pozvaní povedal: „Kto chce prísť za mnou, nech zaprie sám seba, berie svoj kríž deň po deň, a tak ma nasleduje.“ (L 9:23) To je veľmi odlišné od Mt 11:28–30. Volá nás Ježiš do života osviežujúceho odpočinku alebo do života obetavého umierania?

Odpoveď, ako tušíte, je v oboch. Tieto pozvania nie sú vôbec protirečivé. Pravdou je, že prijatie pozvania do Kristovho odpočinku je to, čo umožňuje prijať pozvanie do života a umierania podobnému Kristovmu. Keď sa duša zbaví svojich neúnosných bremien a oplýva Duchom zmocnenou nádejou skrze vieru v zasľúbenia nášho bremeno nesúceho Pána, môže povedať s Pavlom:

„Lebo terajšie kratučké ľahké nášho súženia nám pôsobí prenesmierne veľkú večnú tiaž slávy, keď nehľadíme na veci, ktoré sa vidia, ale na veci ktoré sa nevidia. Lebo veci, ktoré sa vidia, sú dočasné; ale tie, ktoré sa nevidia, sú večné.“ (2. K 4:17–18, preklad prof. Roháčka)

Odpočinok pri Ježišovi nás nezbavuje utrpenia. Transformuje utrpenie zo zastrašujúceho, úzkosť vyvolávajúceho a beznádejného na ľahké a kratučké. Rozdielom je nádej v Boha nádeje.

Ježiš nám teda hovorí: „Poďte ku mne.“ Jeho srdce pastiera je voči nám naplnené rovnakým súcitom a Jeho pozvanie je rovnako naliehavé a nežné ako kedykoľvek predtým. Je to však pozvanie, ktoré musí byť prijaté. Mnohí ho neprijmú.

Prijmeš ho?