Vylejte svoju bolesť

Al Humdulillah. Chvála Bohu.

Keďže žijem na Blízkom východe, počujem túto frázu každý deň niekoľkokrát. Je to odpoveď na mnohé otázky. „Ako sa máš?“ Mohla by byť šťastná alebo smutná a odpovie: „Al Humdulillah.“ „Ako sa ti darí v práci?“ Môže mať dobre platenú prácu alebo žiadnu a povie: „Al Humdulillah.“ „Ako sa cítiš?“ Mohla by byť zdravá, chorá alebo dokonca umierať a povie: „Al Humdulillah.“ Táto fráza slúži ako dobrá pripomienka, že náš život a blahobyt sú v Božích rukách. Niekedy ju však nepočujem rád.

Samozrejme, náš Boh je hodný všetkej chvály, ale náboženská kultúra islamu potláča prejavy skľúčenosti a skleslosti. Často, keď sedím s moslimskou rodinou a jeden z nich mi rozpráva o svojej strate a zármutku, lamentuje nad neuveriteľnými trápeniami, druhý ho preruší naliehavým: „Povedz: Al Humdulillah.“ Význam je jasný: „Netrápte sa. Chváľte Boha.“ To je to, čo nenávidím — odmietanie pripustiť nárek, pretože máme chváliť Boha vo všetkom.

To môžeme robiť aj my kresťania. Raz sme sa s jedným zborom podelili o mimoriadne ťažké obdobie služby na Blízkom východe. Hoci sme sa necítili beznádejne, určite sme nevideli všetko ružovo. Jeden z farníkov nám potom povedal: „Radujte sa v Pánovi vždy.“ Bola to jemná výčitka, ktorá mala naznačiť, že by sme sa nemali tak úprimne deliť o svoje ťažkosti, najmä nie ako „vyslaní“. Na to hovorím: „Al Hamdulillah, Pán nesúhlasí s touto averziou k nariekaniu.“ V skutočnosti v Žalmoch vidíme, že nás vyzýva, aby sme pred ním vylievali svoje trápenia.

Modlitba trpiaceho

Pri čítaní Žalmov príliš často ignorujeme malý kúsok textu na začiatku. Môže to byť niečo krátke, napríklad: „Žalm“ (Ž 98) alebo „Žalm Dávidov“ (Ž 25). Inokedy je tento malý kúsok textu súčasťou toho, čo robí žalm takým hlboko užitočným.

Prvý verš Žalmu 102 znie: „Modlitba biedneho, keď je zúfalý a pred Hospodinom vylieva si žiaľ.“ Pre mňa sú to jedny z najviac povzbudzujúcich slov v Biblii.

V našej práci v arabskom svete sme zatiaľ nezaznamenali ovocie, ktoré by sme chceli. Veľká časť našej služby sa podobala na ťažkú prácu. Život na Blízkom východe môže byť náročný — vojny, utečenci, nepokoje a extrémizmus. Môžem byť skľúčený, dokonca v depresii. Môj priateľ by nemal prísť vo vojne o 37 členov svojej rodiny v jeho rodnom regióne. Ďalší by nemal sledovať, ako všetkých jeho sedem detí zomiera v prvých rokoch života. A potom sú tu tí, ktorí si nemôžu dovoliť uživiť svoje rodiny alebo musia pokračovať v manželstvách, v ktorých sú zneužívaní, alebo ich deti musia v šiestom ročníku prestať chodiť do školy, aby mohli pracovať a uživiť rodinu.

Zoči-voči takémuto utrpeniu sa niekedy cítim beznádejne a skleslo. Žalm 102 však odhaľuje jednoduchú pravdu: je tu pre mňa modlitba. Predpokladám, že aj vy ste zažili podobné chvíle bolesti a skľúčenosti. Táto modlitba je aj pre vás.

Žalmista žil v rozbitom svete a potreboval „vyliať si žiaľ,“ ako sa píše v prvom verši. Človek niečo nevyleje, ak je toho len trochu. To neboli kvapky smútku, v jeho srdci ho bolo toľko, že ho musel vyliať. Obdivuhodné je, že sa cítil slobodný vyliať svoj žiaľ pred Bohom. Ešte pozoruhodnejšie je, že ho Boží Duch inšpiroval, aby vylial svoje trápenia. Potom Duch vzal toto trápenie a vložil ho do Písma, aby sme mali nielen povolenie robiť to isté, ale aj príklad, ktorý by sme mali nasledovať.

Žalm 102 je povzbudivý, pretože žalmista nás učí, ako byť úprimný, keď vyjadrujeme svoju bolesť; jedným dychom nás posúva k nádeji.

Jeho sťažnosť

Nepoznáme presnú povahu žalmistovej sťažnosti, ale vidíme jej účinky. Niečo ho núti volať k Bohu v jeho utrpení. Je na dne, a to v ňom vyvoláva pocit, že Boh nepočuje jeho modlitbu. Tma zakrýva Božiu tvár, čo ho vedie k presvedčeniu, že Boh možno neodpovie (verše 2–3).

Jeho srdce chradne, pretože má pocit, že jeho život je v peci. Jeho depresia je taká hlboká, že zabúda jesť. Nemôže spať. Plače tak veľmi, že sa mu slzy miešajú s nápojom (verše 4–10). To všetko preto, lebo na sebe cíti „hnev a prchkosť“ Boha (verš 11).

Žalmista je brutálne úprimný. Svoje trápenie neskrýva ani nezľahčuje. Skutočný vzťah si vyžaduje úprimnosť. Chce, aby ho Boh poznal, a nevyhýba sa svojej najhlbšej bolesti. Ani Boh to od neho nechce. Otec chce skutočný vzťah so svojimi deťmi. Jeho láska nie je krehká ani slabá. Znesie našu bolesť.

Jeho nádej

Podobne ako žalmista na tom môžem byť zle — nemôžem jesť ani spať, som plný skľúčenosti a beznádeje. Žalmista sa však odmieta utápať. Urobí zmenu. Obracia sa k Pánovi a vie, že tam je zdroj útechy a nádeje. „Ale Ty, Hospodine, tróniš naveky… Ty povstaneš a zľutuješ sa nad Sionom“ (verše 13–14).

Príliš často sa nám nedarí prísť na „ale“. Zameriavame sa na našu bolesť a robíme našu sťažnosť konečnou. Svoje trápenia vyvyšujeme nad toho, ktorý vládne naveky. Žalmista však robí zmenu. Mení smer svojho srdca a obracia svoj pohľad od všetkého zlého k tomu, v ktorom je všetko správne. Spomína a ohlasuje veľkosť Božej moci a majestátu: „Pohania sa budú báť mena Hospodinovho“ (verš 16). Spomína aj na Božie milosrdenstvo a súcit: „K modlitbe opustených sa obrátil a nepohrdol ich modlitbou“ (verš 18).    

Žalmista má takú veľkú dôveru v Boha, že hovorí: „Nech sa to zapíše pre budúce pokolenia a novostvorený ľud chváliť bude Hospodina“ (verš 19). Chce mať záznam o svojej bolesti a núdzi, po ktorom bude nasledovať záznam o Božej milostivej pomoci v čase núdze. Chce záznam o najzákladnejších skutočnostiach vo vesmíre: Potrebujeme pomoc a Boh je pomocník. Dostáva sa nám pomoci a Bohu sa dostáva slávy. Sme vyslobodení a Boh je chválený. Urobte záznam, aby „zvestovali na Sione meno Hospodina a Jeho chválu v Jeruzaleme, keď zhromaždia sa národy a kráľovstvá, aby slúžili Hospodinovi“ (verše 22–23).

Jeho nádej je istá, pretože vie, že Boh je verný vo svojom milosrdenstve. Božia pomoc pre žalmistu sa rozhojní na Božiu chválu medzi národmi.

Jeho napätie

V tomto bode sa žalm stáva najzaujímavejším a v istom zmysle aj najpovzbudivejším. Všetci si želáme, aby vyslobodenie bolo ľahké a bezproblémové. Potrebujeme pomoc. Voláme k Bohu. On nás zachraňuje. Sme potešení. Vzdávame mu chválu a uctievame ho. Ale málokedy je naša záchrana taká jednoduchá. Pre žalmistu to tak nebolo.

Zastaví svoju sťažnosť a zmení postoj, keď si spomenie, že Boh je na tróne. S dôverou vyhlasuje, že nové generácie uvidia Božie vyslobodenie a budú ho chváliť.

Vo verši 24 sa žalmista opäť sťažuje: „Cestou mi podlomil silu, ukrátil moje dni.“ Pozná pravdu. Dúfa v pravdu. S dôverou očakáva Božie vyslobodenie, ale stále sa cíti zlomený. Jeho bolesť nezmizne okamžite. Žije v napätí padlého sveta plného bolesti a súcitného Boha, ktorý sa zľutoval nad svojím ľudom.

Pravda o Božom milosrdenstve neodstraňuje všetku bolesť jeho utrpenia. Ale ani bolesť jeho utrpenia neodstraňuje jeho vieru a dôveru v Božie milosrdenstvo.

Jeho chvála

Bolesť žalmistu zostáva, ale jeho nádej je posilnená. Na začiatku prosí Boha, aby pred ním neskrýval svoju tvár (verš 3). Na konci vyznáva svoje presvedčenie, že hoci by svet mal zahynúť, Boh zostáva (verš 27). Jeho nádej sa dokonca vzťahuje aj na jeho deti a na ďalšie osoby: „Synovia Tvojich služobníkov budú mať svoj domov a ich potomstvo bude pevné pred Tebou“ (verš 29).

V našej zlomenosti sa modlíme modlitbu trpiaceho. Sme slabí a vylievame svoje trápenie pred Bohom. A podobne ako žalmista sa otáčame: „Ale Boh.“ Obraciame sa od svojho trápenia k tomu, ktorý je pravda — dokonca k Spasiteľovi, ktorý sa sám modlil túto modlitbu. Keď Ježiš vylieval svoje trápenie, jeho agónia bola taká veľká, že „vystúpil Mu pot ako kropaje krvi, ktoré stekajú na zem“ (L 22:44). Vtedy bol zlomený za nás, aby sme jeho ranami boli uzdravení. Jeho zlomenosť ruší tú našu.

Pohania sa budú báť mena Hospodinovho (Ž 102:16). Keď zhromaždia sa národy a kráľovstvá, aby slúžili Hospodinovi (verš 23). My, ktorí sme utrápení a zlomení, budeme uzdravení. A uprostred našej zlomenosti budeme dúfať v Boha, ktorý tróni nad nami. Al Hamdulillah.