4 veci, ktoré filmoví Oteckovia odkrývajú o našej dobe

Fenomén a úspešný projekt

Keď pred nejakým časom v obchodnom centre v našom meste bola možnosť stretnúť "Oteckov", čakali tam davy ľudí na autogram či fotografiu. Prevažnú väčšinu tvorili mladí ľudia a rodičia s deťmi. Seriál paroduje život “bežných rodín” na Slovensku a so zveličením vykresľuje viac či menej pravdepodobné príbehy.

Vždy v úvode seriálu nás k obrazovke volá chytľavá pesnička — seriálová zvučka, čo je vlastne refrén z piesne Oteckovia, ktorú interpretuje skupina Hex. Aké názory sú v nej prezentované? Aké myšlienky formujú naše deti pri jej počúvaní? Samozrejme, túto pesničku ako aj celý seriál by sme mali brať s nadhľadom. Predsa sa tu nikto netvári, že ide o vážne myšlienky, ide predsa len o zábavu… Lenže… je to práve kultúra, cez ktorú idey nasávame do svojho života.

Pieseň ako taká je dlhšia, ale ako zvučka zaznievajú nasledovné slová:

Len s nami slnko svieti, sme stále veľké deti

V nekonečných príhodách

Život s nami hrá sa, nikto neschová sa

Šťastie je o náhodách

Aj keď nás ženy trápia, vždy sa naspäť vrátia

Láska nemá pravidlá

Nevzdáme to práve, aj keď nevyhráme

Jedna plus jeden nie je dva

Ženy, muži a stereotypy

Progresívnejšie zmýšľajúcemu človeku by mohli vadiť na tej zvučke aj na seriáli tzv. rodové stereotypy, ktoré sa v nich prezentujú. Muži sú takí a takí a ženy sú také a také. Berme seriál s nadhľadom ako zábavný a komediálny. Práve tieto stereotypy sú zdrojom zábavy a humoru. Na tom je seriál postavený. Na druhej strane sa pýtajme, či sme naozaj takí?

Ženy sú v seriáli opakovane "hysterické", aj keď je to veľmi zjednodušujúci pojem. Ony majú snahu riešiť problémy, starať sa o rodinu či deti. A preto reagujú až prehnane emotívne. Ženy sú v seriáli predstavované jednoznačne ako tie zodpovednejšie a spoľahlivejšie.  (Možno až na Sisu a Jara, tam sa Jaro javí ako ten zodpovednejší.)

Na druhej strane sú muži v seriáli väčšinou tí, ktorí problémy skôr vyrábajú (až na Sisu). Mužské postavy nie sú chlapi na správnom mieste, nestavajú sa správnym spôsobom k problémom a výzvam života. 

Je pravda, že ak by išlo o seriózne charaktery, potom by na nich už nebolo nič smiešne… Seriál na jednej strane ukazuje, že muži a ženy sú rozdielni, na druhej strane vykresľuje najmä mužov ako málo aktívnych a zodpovedných. Uprostred smiechu sa môžeme zastaviť a položiť si otázku: Akí sme vlastne naozaj? 

Muži ako veľké deti

V znelke sa spieva: “… sme stále veľké deti… " Počuli ste už vtip o tom, aký je rozdiel medzi chlapcom a mužom… ? Predsa v cene ich hračiek… Určite súhlasím s tým, že muži — otcovia majú často bližšie k "blázneniu sa s deťmi". Ale to nerobí z muža detinského človeka. Detinskosť a schopnosť blázniť sa s deťmi sú dve rôzne veci. Detinský človek nie je schopný niesť zodpovednosť za seba ani za druhých. Schopnosť priblížiť sa deťom cez hru a zábavu nie je predsa detinské.  Naopak, pre zdravo fungujúcu rodiny a budovanie vzťahov je to dôležité!

Muži v seriáli sú prevažne nezodpovední, prelietaví, neukotvení. Ženy ich neustále zachraňujú. Dokonca ich z malérov zachraňujú aj ich vlastné deti. Aj tie sa príležitostne prejavujú ako zodpovednejšie a schopnejšie.

Rozdiel mediz detinskosťou a zrelosťou vystihol výborne apoštol Pavol, ktorý napísal: "Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, zmýšľal som ako dieťa, usudzoval som ako dieťa; ale keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby… "  (1. Kor 13:11). Pýtajme sa sami seba: Akým mužom chcem byť? Akého muža chcem doma mať? Čo pre to môžem urobiť? Ako mu v tom môžem pomôcť?

Opakovane sa v deji vyskytujú momenty, kedy buď matka alebo otec jedná poza chrbát toho druhého a praktizuje “ľúbivú politiku” voči dieťaťu. Je to prejav nejednotnej výchovy, ktorý má v skutočnosti negatívne dopady na fungovanie rodiny a výchovu dieťaťa. V konečnom dôsledku to naštrbuje aj dôveru medzi partnermi/rodičmi. Vedie ma to k otázke, akými rodičmi a manželmi chceme byť? Máme medzi sebou dôveru vo všetkom? Ťaháme za jeden povraz alebo každý robíme svoju vlastnú politiku?

Máme život vo svojich rukách?

"Život s nami hrá sa, nikto neschová sa… " znie trochu fatalisticky. Sme hračkou v rukách osudu alebo máme svoj život vo svojich rukách? Kresťanská očakávaná odpoveď je, že náš život je v rukách Boha. Súhlasím. Ale čo to znamená? Predsa Boh nám dal schopnosť i zodpovednosť, aby sme svoj život spravovali rozumne. Človek dostal od Boha autonómiu a nie je bezmocnou hračkou v Jeho rukách. Ak som obeťou osudu, nie som zodpovedný za svoje konanie. Som obeť, ktorú je potrebné ľutovať a nie ten, ktorého treba brať na zodpovednosť. 

"Štastie je o náhodách", spieva sa zľahka vo zvučke. Čo je to šťastie? Vyhrať v lotérii je náhoda, ale budovať dlhodobé šťastie v živote určite nie je o náhodách. Je o každodenných drobných alebo aj veľkých rozhodnutiach. Tieto rozhodnutia ovplyvňujú to, či si životné šťastie budujeme alebo ho premrháme… Ak žijeme náhodne, chaoticky, tak je malá pravdepodobnosť, že si vybudujeme šťastný a plnohodnotný život. Skôr si tak život zbabreme…

Ako chceme prežiť svoj život? Ako nesvojprávni? Alebo s pocitom, že sme obeťou systému, spoločnosti, osudu? Sme ochotní prevziať zodpovednosť za svoj život?

Ako fungujú vzťahy?

"Aj keď nás ženy trápia, vždy sa naspäť vrátia… ".Je spolužitie muža a ženy nevyhnutným trápením? Naozaj? Stoja ženy a muži proti sebe alebo skôr môžu vytvoriť tím, ktorý ťahá spolu? A ak má vzťah, manželstvo či rodina fungovať dlhodobo, je to možné dosiahnuť bez toho, aby ťahali za jeden koniec? A naozaj môžem robiť čokoľvek a aj tak "sa ten druhý vráti"? V skutočnosti to takto nefunguje. Skôr je to tak, že keď pohár pretečie, tak sa vzťah rozpadá. 

"Láska nemá pravidlá" počujeme v piesni… Naozaj? Určite by sme sa zhodli na tom, že nejaké sado-masochistické prejavy "lásky" by sme všeobecne neakceptovali. Čiže nejaké hranice tu sú. Intuitívne vnímame, že nejaké hranice sú zdravé, a teda láska má pravidlá… Láska blížnemu zle nerobí, hovorí Biblia (Rim 13:10)… Ak láska hľadá dobro toho druhého, tak niektoré prejavy lásky prezentované v seriáli nie sú dobré. Ubližujú tomu druhému, sú zraňujúce (napr. flirtovanie s inou, dokonca kamarátkou, klamanie, robenie si priekov, zabúdanie na druhého, ignorovanie jeho potrieb, nadávanie si, konanie poza chrbát a pod.).     

Otázkou je, či zamilovanosť na rozdiel od lásky nemá pravidlá. Seriál medzi týmito dvoma nerozlišuje. V seriáli vidíme, že pomaly každý s každým má nejakú avantúru (sú seriály, kde je tento rozmer ešte výraznejší). Samozrejme, chápem, že pridávať neustále nové postavy by bolo ekonomicky nákladné, aj dej by sa zbytočne komplikoval a rozvetvoval. Pre tvorcov je jednoduchšie rozohrávať situácie s postavami, ktoré sú k dispozícii, ktoré sú dlhodobo v seriáli prítomné.

To, aby ľudia fungovali ako skutoční priatelia aj napriek tomu, že si spôsobili bolesť rozchodmi a nezodpovednosťou či  flirtami s inými… ,  je bez urobenia sebareflexie, ospravedlnenia, odpustenia (v cirkvi to nazývame pokánie a zmierenie) niečo choré. Určite by sme nepovedali, že vzťahy nemajú pravidlá. Ak mám druhého rád a záleží mi na ňom, tak jednoducho nejaké rozumné pravidlá dodržiavam, aby som ho/ju nezraňoval, nehovoriac o nejakej vyššej morálke, či etike o ktorú by sme sa mali usilovať. Inak zostávam uväznený v samote alebo v povrchných vzťahoch. Uspokojujú vás takéto vzťahy alebo túžite po niečom viac?

Na záver

Seriál patrí medzi najúspešnejšie súčasné televízne projekty, jeho sledovanosť dosahuje 40%. K jednotlivým dielom zasadne viac ako 400 000 fanúšikov. Môžeme brať myšlienky z filmu ako hyperbolu. Obhajcovia seriálu by iste povedali, že to je len humor. Beriem to,  ale zároveň sa obávam, že by za tým humorom mohlo byť skryté aj niečo viac. To, na čom sa zabávame, hovorí veľa o tom, aké sú naše hodnoty, aký je náš svetonázor a čomu veríme. Ako napríklad myšlienky, že v živote nejestvujú pravidlá, že ich porušovanie vo vzťahoch nemá následky. Alebo predstava, že zraňovanie druhých, ktorí sa tvária, že sa nič nedeje a my sa tvárime, že je všetko v poriadku. Alebo že nie sme sami tvorcami svojho osudu, ale hračkou v rukách náhody. Že nejaké dlhodobé investovanie do hodnôt cez rozhodnutia nemá zmysel. Že skôr len náhodne prežívame a naháňame sa za zážitkami, a dúfame, že to dopadne nejako dobre.

Ak by sme seriál brali ako výstrahu, že takto nežiť, lebo je to zlý spôsob života, tak ten seríál beriem. Obávam sa však, že ľudia sa zasmejú a povedia si: Dobre, je to prehnané, ale v podstate je to tak nejak… Takýto pohľad je problémom, lebo nám nepomáha, skôr škodí.

A ešte je tu rozmer detí, ktoré s nadšením seriál pozerajú, rozprávajú sa o ňom a nasávajú jednotlivé hlášky.  Cieľovou skupinou seriálu je divák vo veku 12–54 rokov, čiže aj tvorcovia s deckým divákom priamo počítajú. Aké vzorce správania takto deti prebererajú? Dokážu odlišovať nadsázku od reality?

Odmietanie dospelosti a zrelosti nie je zdravý prístup k životu, nie je to rozumné. Zábava je zábava, ok, zasmejeme sa. Ale aj zábava sa dá robiť rôznym spôsobom. Ak by mal tento seriál formovať náš pohľad na život, je to celé zle. Treba ísť na to úplne inak. 

Znamená to, že by sme nemali tento seriál pozerať alebo by sme ho dokonca mali zakazovať našim deťom? Vôbec nie! Práve naopak. Keď si ho spoločne pozrieme, je to výborná príležitosť k rozhovorom o hodnotách, vzťahoch a správaní sa k sebe navzájom. A ak ho nepozeráte, mali by ste si ho teraz zapnúť? Ak tak neurobíte, o nič dôležité neprídete.

Položme si však otázku na záver: Môžeme žiť lepšie? Chceli by sme žiť lepšie? Určite máme lepšiu možnosť ako nám ukazujé populárna kultúra.