Ak je Boh láskavý, prečo posiela ľudí do pekla?

Na túto otázku môžeme odpovedať viacerými spôsobmi.

V prvom rade treba povedať, že Biblia hovorí o pekle ako o mieste, kde Boh nie je a ani nikdy nebude. To znamená, že tam nebude ani žiadna radosť, pokoj, láska, či nádej.

Pravdou tiež je, že Boh nikoho do pekla neposiela. My sa tam posielame sami. Boh urobil všetko preto, aby sme tam nemuseli ísť. Dal nám slobodnú vôľu, teda nie sme v živote naprogramovaní ako roboti. Toto je Jeho zámer so všetkými ľuďmi. Boh nás stvoril podľa svojho obrazu, preto máme slobodnú vôľu. Stvoril nás tak, že môžeme povedať „áno“ alebo „nie“, so slobodnou vôľou odmietnuť Boha, a tak prijať aj následky tohto odmietnutia.

V určitom slova zmysle môžeme povedať, že Boh do pekla nikoho neposiela, pretože následky nášho odmietnutia zakúsil namiesto nás Ježiš Kristus. Boh v podobe ľudí, kníh, prednášok, kázni a modlitieb kladie svoje „prekážky“ na našej ceste do pekla. Robí všetko preto, aby nás na našej životnej ceste odvrátil z nesprávneho smeru a viedol úplne opačne, k záchrane od následkov našich zlých rozhodnutí. Všetky Božie prekážky môžeme tiež odmietnuť, a tým sa slobodne rozhodnúť, že skončíme na mieste zvanom peklo.

Boh v podobe ľudí, kníh, prednášok, kázni a modlitieb kladie svoje „prekážky“ na našej ceste do pekla.

Niekedy dostaneme otázku: „Ako môže Boh posielať svoje deti do pekla?“ Boh určite svoje deti do pekla neposiela. Tu treba vidieť rozdiel v tom, že nie každý človek je automaticky Božie dieťa. Na druhej strane platí, že ak je niekto dieťaťom Božím, je zároveň oslobodený od následkov, ktoré pramenia z odmietnutia Boha. Čiže je oslobodený od trestu za hriechy.

Takže posiela Boh ľudí do pekla? Je Boh zodpovedný za choroby vo svete? Je priamo zodpovedný za to, že sa mnohí dostanú do väzenia? Môže za to, že niekto skončí na elektrickom kresle? Privoláva Boh vojny? Spôsobuje zlomené srdcia a nešťastné rodiny? Všetky tieto veci sú následkami hriešnej prirodzenosti človeka a sú vlastne výsledkom rebélie človeka voči tomu, čo chce Boh. Sú tiež výsledkom ľudskej pýchy, chamtivosti, sebectva, túžby po moci a všetkého toho, čo prináša iba túžba po vlastnom prospechu a nie prospechu aj pre ostatných.

To je ovocie hriechu človeka. Práve to prináša množstvo utrpenia vo svete. Neexistuje na to iné vysvetlenie. Tým „najväčším“ hriechom je odmietnutie toho, čo vykonal Ježiš Kristus pre našu záchranu od večného zatratenia, ako sa tiež peklo niekedy nazýva.

Ľudské hriechy zvykneme deliť do kategórií. Hovoríme o vraždách, znásilneniach, ale to všetko môžeme zhrnúť pod jeden hriech a tým je odmietanie toho, čo pre nás urobil Ježiš Kristus. Inými slovami — ten hriech sa nazýva nevera v Boha. Všimnime si, čo sa píše v Biblii. Ježiš Kristus nehovorí: „A keď príde (Duch Svätý), poučí svet: o hriechu, že ľudia žijú skazene a vykrádajú banky… “. Pán Ježiš povedal: „A keď príde (Duch Svätý), poučí svet o hriechu, že neveria vo mňa.“

Je naivné myslieť si, že sa človek môže zahrávať s Ježišom Kristom a neočakávať za to náležité dôsledky. Aké smiešne je ľudské zmýšľanie práve v tejto záležitosti. Veď my, ľudia, prirodzene očakávame trest za oveľa malichernejšie veci, než je táto.

Ak vyskočíme z vysokej budovy, zákon gravitácie urobí hneď svoje. Môžeme povedať, že Boh je láska a to je iste pravda, ale zákonite musíme, na druhej strane, očakávať, že keď „úmyselne vstúpime do mláky, môžeme sa ošpliechať“. Ak si myslíme, že pôjdeme proti zákonu gravitácie, tak nás to v konečnom dôsledku zničí. Určite máme radi naše malé deti, ale ani táto hlboká láska nezabráni tomu, že sa dieťa popáli, ak priloží prsty na horúci sporák.