Ak neprestaneš milovať hriech

Počas svojej služby povedal Ježiš niekoľko zaujímavých vecí. Jedna z najzaujímavejších je zapísaná v Evanjeliu podľa Lukáša, hneď po tom, čo dostane správu o masakri niekoľkých Galilejcov. Niektorí usúdili, že tí Galilejci trpeli preto, lebo boli zvlášť hriešnymi ľuďmi (L 13:2). Ak by boli Galilejci svätejší (pokračujú vo svojom názore), mohli sa vyhnúť strašnému koncu.

Ježiš nesúhlasí. Reaguje slovami: „Ak sa nebudete kajať, všetci podobne zahyniete“ (L 13:3). Hovorí, že tým problémom je fakt, že pred Bohom je každý človek hriešny, a preto má namierené k Božiemu večnému odsúdeniu (to je význam slova „zahynúť“ v tejto súvislosti, pozri L 9:24–25). Podľa Ježiša riešením tohto obrovského problému s Božím odsúdením nie je polepšiť sa, ale „kajať sa.“

Volať ľudí k pokániu je dôvodom, prečo prišiel Ježiš (L 5:32) a posolstvom, ktoré poveril svojich nasledovníkov zvestovať (L 24:47). Je to jediný spôsob, ako sa môže hocikto vyhnúť Božiemu odsúdeniu (L 13:3). Ak vezmeme do úvahy nanajvýš vážne následky, keď niekto nerobí pokánie, je dôležité porozumieť tomu, čo pokánie je.

Jadro pokánia

Aby sme sa dostali k jadru pokánia, musí nám ísť o viac než smútok nad hriechom, ospravedlnenie Bohu a iným ľuďom a zmeny v správaní viditeľné navonok. Pokánie určite vedie k týmto veciam — to je v skutočnosti hlavná myšlienka Ježišovho podobenstva v L 13:6–9, ktoré nasleduje hneď po učení o pokání. Hlavnou myšlienkou podobenstva je, že pravé pokánie má nevyhnutne za následok zmenené postoje a správanie. V úvodnej časti Lukášovho evanjelia volá Ján Krstiteľ ľudí k tomu, aby „vydávali ovocie hodné pokánia“ (L 3:8). To takisto znamená, že skutky poslušnosti („ovocie“) pramenia z pokánia (a preto nie sú totožné s pokáním).

Čo je teda jadrom pokánia? Pokánie je zmena v spôsobe nazerania a smeru. Ako poznamenáva John Piper, grécke slovo pre „pokánie“ sa vzťahuje na „zmenu v tom, ako myseľ vníma, aké má sklony a ciele… Robiť pokánie znamená prežívať zmenu zmýšľania, ktoré teraz považuje Boha za pravdivého, nádherného a hodného všetkej našej chvály a všetkej našej poslušnosti.“

Keď vidíme Boha takého, aký naozaj je (veľký, slávny, potrebný), vidíme aj hriech taký, aký naozaj je (zľahčovaný, ohavný, odporný). Preto je pokánie tiež záväzkom k zásadnej zmene smeru, je obratom o 180°, preorientovaním nášho života, odvrátením od hriechu a obrátením k Bohu. Táto zmena nazerania a smeru je niečím, k čomu sme vyzvaní (Sk 2:38) — a niečím, čo si vyžaduje nadprirodzené pôsobenie Svätého Ducha, ak tak máme žiť. Konáme zázrak.

Zdá sa, že tí, s ktorými sa Ježiš rozpráva v 13. kapitole Lukášovho evanjelia, si myslia, že problémom Galilejcov je nedostatočná svätosť. Ale Ježiš vraví, že skutočným problémom je fakt, že každý prehliada slávu Boha a otočil sa Mu chrbtom. Čo tu potrebujeme, nie je trocha viac svätosti pre niektorých ľudí, ale úplná zmena orientácie života pre všetkých. Podstatný rozdiel medzi tými, ktorí sú zachránení, a tými, ktorí nie sú, nespočíva v tom, akí sú relatívne dobrí — ale v tom, či uznali, že nie sú dobrí, považujú Boha za vrcholne slávneho, a celkom zmenili smer svojho života.

Pokánie na celý život

V predvečer svadby s mojou manželkou v Belfaste, Severnom Írsku, som šiel autom s niekoľkými priateľmi oslavovať do centra mesta. Stalo sa, že sme sa ocitli na nesprávnej ceste — ukázalo sa, že na hlavnej ceste do Dublinu –, a pretože nikomu z nás nebol britský systém dopravy veľmi známy, nemohli sme prísť na to, ako otočiť auto.

Minúty plynuli, keď sme hľadali výjazd, a zároveň sme sa čoraz viac vzďaľovali od Belfastu a približovali k Dublinu. Ísť rýchlejšie v rovnakom smere bolo niečím, čo nám v tejto situácii nemohlo nijako pomôcť. Museli sme sa otočiť. Ježišovo riešenie problému s Božím súdom je radikálne. Neznie: „Polepši sa.“ Nie, znie takto: „Vnímaj Boha takého, aký naozaj je, a zmeň úplne svoj smer.“ Po tomto bude (a musí) nasledovať poslušnosť.

Ježišovi nasledovníci aj po obrátení až príliš často bojujú s tým, aby považovali Boha za slávneho a potrebného a aby svoj život naplno orientovali na Neho. Každý deň nás zvádza tisíc iných smerov. Preto sa musíme neustále preorientovávať späť k Bohu, pričom ho vždy nanovo vidíme a znovu sa vydávame na cestu za ním. Ako poznamenal Martin Luther: „Keď náš Pán a Majster Ježiš Kristus povedal ,Kajajte sa,’ myslel to tak, že celý život veriaceho človeka má byť pokáním.“

Pokánie za večný život

Pred Božím večným odsúdením nás nezachráni to, keď budeme robiť dobro. Ani to, keď budeme cítiť ľútosť nad hriechom, ani keď sa za hriech ospravedlníme, ani tak, že sa z nás stane morálnejší človek. Je dôležité robiť všetky tieto veci (a všetky pramenia z pravého pokánia), ale ani jedna z nich nejde sama osebe do hĺbky dostatočne. Znovu potrebujeme počuť, ako Ježiš vraví: „Ak sa nebudete kajať, všetci podobne zahyniete“ (L 13:3). Musíme vidieť krásu, lásku a svätosť trojjediného Boha a vnímať Ho ako Poklad, ktorým skutočne je. Musíme sa odvrátiť od falošných prísľubov hriechu a zamerať na Boha svoj život. Toto je pokánie — a toto je život.