Aká zdravá je vaša duša?

„Postupne ťa budem ochladzovať, po troškách, kúsok po kúsku.“

Na konci jedného roka a na prahu druhého si spomínam na slová, ktoré kedysi strašili v duši pastora zo sedemnásteho storočia Johna Bunyana (1628 — 1688). Predstavoval si diabla, ako sa skrýva neďaleko, nie ako rozzúreného draka, ale ako trpezlivého a vypočítavého hada, ktorý čaká na vhodnú chvíľu (L 4:13).

„Čo ma po tom,“ hovorí pokušiteľ, „ak mi bude ochladzovanie tvojho srdca trvať aj sedem rokov, pokiaľ sa mi to nakoniec podarí? Neustále kolísanie napokon uspí aj plačúce dieťa. Budem naň vytrvalo pôsobiť, až kým nedosiahnem svoj cieľ“ (Milosť preveľká najväčšiemu z hriešnikov, str. 44).

Diabol používa vo svojom útoku na našu dušu mnoho zbraní, ale jednou z najviac prehliadaných je jednoducho čas. Sme premenlivé bytosti v dlhom boji, povolané „vzoprieť sa diablovi“ nie jeden deň, týždeň alebo rok, ale celý život (Jk 4:7). A duchovné zdravie včerajška nie je zárukou duchovného zdravia dneška.

Zastavme sa teda na konci starého roka, a na prahu toho nového, a zmerajme si naše duchovné životné funkcie. Aká zdravá je vaša duša?

Šesť otázok pre dušu

Bunyan nie je jediný, kto nás vyzýva, aby sme boli ostražití. V celom Písme, proroci a apoštoli, múdri muži a Boží syn nás nabádajú, aby sme si dávali pozor, dbali na seba a zostali bdelí, „aby sme to neobišli“ (Žid 2:1). Ak si nebudeme strážiť svoje srdcia „so všemožnou bdelosťou“ (Pr 4:23), nebudú ustrážené.

Na začiatok by sme mohli zamerať svoju pozornosť na šesť najdôležitejších oblastí kresťanského života: naše srdce, naše návyky, našu nádej, našich nepriateľov, našich priateľov a našich blížnych.

1. Vaše srdce: Túžite po Bohu?

Kniha Prísloví nás napomína, aby sme si strážili srdce so všetkou bdelosťou, pretože „z neho pramení život“ (Pr 4:23). Ak je znečistený tento prameň, je znečistené všetko. Ak je stratené srdce, je stratené všetko. A v centre zdravého srdca — jeho silného tlkotu a životnej sily — je hlboká túžba po Bohu. „Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým srdcom“ (5. M 6:5).

Ako teda vyzerá vaša túžba po Bohu práve teraz? Stala sa spolu s Dávidom „láskavosť Hospodinova“ vašou „jednou vecou“, hlavným predmetom vašich modlitieb a vrcholom vašich potešení (Ž 27:4)? Povedali by ste s Asafom, že samotný Boh je vaším nebom a že zem mu v ničom nemôže konkurovať (Ž 73:25)? Dokáže vaše srdce spievať spolu s Pavlom o „nekonečne vzácnom poznaní Ježiša Krista, svojho Pána“ (F 3:8)?

Boh nás stvoril tak, aby sme po ňom dychtili a žíznili (Ž 42:2), aby sme prahli a túžili po ňom (Ž 63:1), aby sme pociťovali jeho neprítomnosť ako smrť a jeho prítomnosť ako ráno vzkriesenia. Stvoril nás preto, aby sme po ňom túžili.

Samozrejme, naša radosť z Boha stúpa a klesá v priebehu tohto padlého života. Ani ten najzrelší svätec nežije s neustálym pocitom Božej blízkosti. Ale ako píše Don Whitney: „Jedna vec je túžiť po pocite Božej prítomnosti, keď ju práve neprežívate, a úplne iná vec je žiť rutinne bez toho, aby ste si vôbec uvedomovali jeho neprítomnosť“ (Desať otázok na diagnostiku vášho duchovného zdravia, str. 61).

Túžite teda po ňom — či už s radosťou z jeho blízkosti, alebo so zármutkom nad jeho zdanlivou vzdialenosťou? Alebo vaše srdce vychladlo voči tomu, ktorého milosť je lepšia než život (Ž 63:3)?

2. Vaše návyky: Približujete sa k Bohu?

Zdravie nášho srdca v súčasnosti zvyčajne odráža zdravie našich návykov v posledných týždňoch a mesiacoch. Chladné srdce často prezrádza zatvorenú Bibliu. Necitlivé srdce často vypovedá o zanedbanom živote modlitby. A tak naše dnešné návyky prorokujú budúci stav nášho srdca.

Verejné návyky (ako pravidelné spoločenstvo a spoločné uctievanie) sú pre stráženie srdca kľúčové. Súkromné návyky si však vyžadujú ešte väčšiu pozornosť, pretože ich môžeme veľmi ľahko vynechať bez toho, aby si to niekto všimol. Nikto nevidí, či rozjímame nad Písmom, či vchádzame do svojej komôrky k modlitbe, alebo či sa postíme — a preto nikto nevidí ani to, ak to nerobíme. No práve tieto súkromné návyky, tieto tajné predsavzatia, tak často budujú hradby, ktoré chránia naše srdcia.

Pouvažujte teda nad posledným mesiacom či dvoma. Ako často (a s akou radosťou) ste sa modlili k „svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti“ (Mt 6:6)? Ako pravidelne (a s akým potešením) ste rozjímali o jeho životodarnom poučení (Ž 1:2–3)? Nakoľko známe alebo cudzie je vám svedectvo Roberta Murrayho M‘Cheyna (1813 — 1843), ktorý si raz do denníka zapísal: „Vstal som skoro, aby som hľadal Boha, a našiel som toho, ktorého miluje moja duša. Kto by nevstal skoro, aby sa stretol s takouto spoločnosťou?“ (Memoir and Remains, str. 23)

3. Vaša nádej: Žijete s pohľadom upretým na nebo?

Blízko srdca našej viery leží nádej, že jedného dňa — a to čoskoro — budeme žiť s Bohom vo svete bez konca. Toto smrteľné telo vymeníme za nesmrteľné, tieto slzy za piesne radosti a túto tŕním prekliatu zem za „lepšiu vlasť“ (Žid 11:16). Prebudíme sa do prítomnosti tváre, ktorú naše duše boli stvorené vidieť, ktorej pohľad zničí zvyšky nášho hriechu a naplní naše srdcia šťastím až po okraj (1. K 13:12; 1. J 3:2).

„Chladné srdce často prezrádza zatvorenú Bibliu. Necitlivé srdce často vypovedá o zanedbanom živote modlitby.“

Takto to vyznávame vierou. Vyznávame to však aj svojím životom? Spýtal by sa niekto, vidiac úsmev na našej tvári, na dôvod našej radosti a počul by odpoveď „nebo“? Dáva nám váha budúcej slávy perspektívu pre našu bolesť, takže stonáme bez reptania a nariekame bez straty nádeje (2. K 4:16–5:2)? Uzatvárame manželstvá, kupujeme, predávame, smejeme sa a smútime tak, „lebo terajšia podoba sveta sa míňa“ (1. K 7:31, Ekumenický preklad), ako keby život, ktorý teraz poznáme, čoskoro narazil na brehy večnosti?

Ľudia s nebeským zmýšľaním sú známi svojou tvrdohlavou radosťou v žiali, skromnými očakávaniami od tohto sveta, stabilitou v spoločenskom chaose a ochotou riskovať a obetovať sa, pretože nebo im nahradí každú stratenú pohodu tu na zemi.

4. Vaši nepriatelia: Nedovolíte, aby vás niečo ovládalo?

Kresťania môžu mať ľudských nepriateľov (Mt 5:44), a určite máme démonických nepriateľov (Ef 6:12), ale naši najnebezpečnejší nepriatelia nie sú ani ľudia, ani démoni, ale telesné túžby (1. Pt 2:11). Vedieme vojnu vo vnútri seba, kde armády „klamných túžob“ útočia na územie, ktoré Kristus znovu získal (Ef 4:22).

Keď študujeme týchto nepriateľov, Pavlova odpoveď Korinťanom môže upriamiť našu pozornosť na to, na čo by sme sa inak nepozreli:

„Všetko je mi dovolené, ale nie všetko je mi prospešné. Všetko je mi dovolené, ale ja sa ničím nedám ovládnuť!“ (1. K 6:12)

Často sa stáva, že nepriatelia, ktorí nás stoja najviac, sa aspoň na prvý pohľad javia ako zákonní. Nie sú čierno-bieli, ale nebezpečne siví. Kresťanská sloboda nám zaručuje, že sa tu môžeme pohybovať bez pocitu viny; naše svedomie si na to zvykne. Môžeme pozerať tieto videá, sledovať týchto influencerov, dať si toľko a toľko drinkov, všímať si krásu tohto človeka, zverejňovať tieto myšlienky na internete, tráviť toľko času scrollovaním alebo sa oddávať týmto predstavám o inom živote.

Každý z nich môže byť zákonný a nevinný — a každý z nich nás môže nakoniec ovládnuť, čo povedie buď k bolestivému pádu, alebo k vlažnému životu. Ak sa zamýšľame nad tým, či nejaká činnosť, potešenie, alebo spôsob myslenia má nad nami neprimeraný vplyv, môžeme sa opýtať sami seba: Dokázal by som sa toho vzdať na nasledujúci rok? Ak je odpoveď nie, alebo ak je odpoveď áno v našej hlave, ale nie v našom srdci, potom už nemáme do činenia s niečím zákonným. Máme do činenia s niečím, čo nás ovláda, s nepriateľom zahaleným nevinnosťou.

5. Vaši priatelia: Dodržiavate prikázania vzájomnej lásky?

V Kristovi už nie sme sami za seba — už nie sme nezávislí, autonómni ani nepripútaní. Sme údmi jedného tela (1. K 12:12), kameňmi v svätej stavbe (1. Pt 2:5), súrodencami v rodine (Ef 2:19). Sme strážcami svojich bratov a naši bratia sú našimi strážcami.

Príkazy o vzájomnosti („navzájom“) v Novom zákone načrtávajú naše rodinné povolania; sú kódexom Božej domácnosti. Tým, že ich zachovávame, nielenže žijeme svoju identitu v Kristovi, ale stávame sa aj kanálmi Božej milosti jeden pre druhého. Tieto vzájomné prikázania sú jedným z hlavných spôsobov, akými Boh vychováva svoje deti k zrelosti a chráni ich až do slávy.

Základné myšlienky týchto príkazov môžeme zhrnúť do piatich bodov:

• Majte Kristovu pokornú myseľ (F 2:3; 1. Pt 5:5).
• Prejavujte Kristove nestranné prijatie (R 12:16; 15:7; 1. Pt 4:9).
• Hovorte Kristove prísne i nežné slová (Kol 3:16; 1. Tes 5:11; Žid 3:13).
• Preukazujte Kristovu praktickú lásku (1. Tes 5:15; 1. Pt 4:10; G 6:2).
• Dávajte Kristovu odpúšťajúcu milosť (Ef 4:2, 32).

Keď spomínate na uplynulý rok vo vašom miestnom cirkevnom zbore, napadnú vám konkrétni kresťania, ktorí sú svätejší a viac podobní Kristovi vďaka vašej prítomnosti v ich živote? Dali ste svojim pastorom dôvod viesť vás „s radosťou, a nie so vzdychmi“ vďaka tomu, ako ochotne ste nasledovali ich vedenie (Žid 13:17)? Vyriekli ste slová dostatočne posilňujúce na to, aby priviedli späť blúdiacu dušu?

6. Vaši blížni: Zvestujete Krista?

Nakoniec sa pozrite na svet mimo vás a mimo cirkvi. Preskúmajte svoje susedstvo, svoje mesto, svoj školský areál alebo pracovisko a národy, kde Kristovo meno ešte nebolo vyslovené. Posledný príkaz, ktorý nám Ježiš dal, bol „činiť učeníkov“ (Mt 28:19). Robíme to?

Rytmus evanjelizácie a činenia učeníkov sa nepochybne mení v závislosti od našich životných etáp. Osobne môžem dosvedčiť, že ohlasovanie Ježiša vyzerá inak z pozície otca malých detí než z pozície vysokoškoláka. Žiadna životná etapa nás však neoslobodzuje od veľkého dobrodružstva Veľkého povolania. Rovnako ani úprimné kresťanské srdce nemôže zostať spokojne sedieť na lavičke náhradníkov, zatiaľ čo sa Božie kráľovstvo šíri vpred.

Tak teda — upadol váš kresťanský život do predvídateľných koľají cirkevných aktivít alebo stále poznáte to vzrušenie z nasledovania Ježiša k ľuďom a na miesta, ku ktorým by ste sa inak nikdy nepriblížili? Pripadáte svetu, ktorý je Bohu odcudzený, stále zvláštni — tým, že hovoríte zvláštne slová, prijímate zvláštnych blížnych a podstupujete zvláštne riziká pre jeho meno? A túžite aj uprostred rušného života — s malými deťmi, starnúcimi rodičmi či náročnými pracovnými povinnosťami –, túžite napriek tomu nejako zvestovať Ježiša?

Smerom k vrúcnejšiemu srdcu

Tí citlivejší z nás možno po týchto otázkach pociťujú čerstvú skľúčenosť alebo dokonca odsúdenie. Žalobca Božích detí vie, ako premeniť sebaspytovanie na cvičenie v sebazatratení. Bodom týchto skúmavých otázok však nie je uvrhnúť nás do jamy biedy — nie u tých, ktorí patria Ježišovi.

Richard Sibbes píše: „Ak máme za základ pravdu, že v Kristovi je viac milosrdenstva, než je v nás hriechu, potom nemôže byť nebezpečné zaoberať sa sebou dôkladne“ (Nalomená trstina, str. 12). Môžeme sa odvážiť zaobchádzať so svojimi hriechmi úprimne, pretože Ježiš už s nami zaobchádzal milosrdne. A tak to bude robiť vždy.

Takže nie, účelom týchto otázok nie je odsúdiť nás, ale skôr odhaliť akúkoľvek oblasť, v ktorej sme nebadane vychladli — postupne, krôčik po krôčiku. A preto je cieľom týchto otázok pritiahnuť nás bližšie k Pánovi, ktorý má v sebe dosť tepla na to, aby roztopil náš chlad — ak sa k nemu len priblížime.

Kde ste teda vychladli? Vo svojom srdci, vo svojich zvykoch či v nádeji? Voči svojim nepriateľom, svojim priateľom alebo svojim blížnym? Vezmite tento chlad k Ježišovi Kristovi. Prijmite „hojnosť milosti,“ ktorú vám ponúka (R 5:17). A potom premýšľajte, ako by ste tento rok mohli získať späť vrúcnejšieho ducha a kráčať s ním tesnejšie.