Ako dlho ešte, Pane?

Ako dlho ešte, Pane?

Peter píše, že „Pán nemeškáso svojím prisľúbením, ako sa niektorínazdávajú, že mešká”(2. Pt 3:9). Každýz nás sa niekedy môže staťjedným z tých, „ktorísa nazdávajú, že mešká”. Ocitáme sa v situácii, kedy neradostne konštatujeme, že naše vlastnénačasovanie a pocit neodkladnosti sa zjavne nerovnáBožiemu času. A nejde o žiadnu výnimku. My meriame čas radšej v minútach ako v mesiacoch. Ale Starec dního meria na miléniá(2. Pt 3:8).

Boh vie, že sa nám niekedy zdá, že nekonádosťrýchlo, a práve z toho dôvodu nám vo svojej milosti dal veľkýdar —Bibliu. Vďaka tejto knihe, na ktorej skompletizovanie Boh ponechal tisícročia, vidíme, že nie je pomalý, ale zhovievavýa trpezlivý, aby konal svoje úmysly spásy svojím dokonalým spôsobom (2. Pt 3:9). Je to dôkaz Jjeho zľutovania sa nad nami v čase, keďna Neho čakáme, a to čakanie sa nám zdábyťdlhé.

Nie ako sa poniektorínazdávajú, že mešká

Abrahám aand Sára neboli iba rodičmi všetkých Božích detíz viery (R 4:16). Ich životy sújedným z najznámejších príkladov Božieho úmyslu spásy v nesmierne pomalom napredovaní.

Abráam (jeho pôvodnémeno) mal už75 rokov, keďmu Boh prisľúbil, že z neho spravíveľkýnárod, ktorýbude požehnaním pre všetky pokolenia zeme a že jeho potomstvu daruje krajinu Kanaáncovnčanov (Gn 12:1–3).

Bol tu však jeden problém: Abráam nemal potomkov a jeho manželka Sáraj (jej pôvodnémeno) bola neplodná(Gn 11:30).

Prešlo veľa rokov a stále žiadny potomok. A tak Abráam obozretne naplánoval, že po ňom bude dediťjeho sluha Elíezer. Boh však povedal: „On nebude tvojím dedičom. Tvojím dedičom bude ten, čo vyjde z teba.”(Gn 15:4). Potom vzal Abráama von, ukázal mu nočnúoblohu a povedal mu, že jeho potomstvo bude takénespočetné, ako hviezdy na nebi.

No znova prešlo veľa rokov a Abráam so Sáraj zostávali aj naďalej jedinými obyvateľmi svojho stanu.

Sáraj bola zúfalási zúfala a nechcela užviac čakať. Rozhodla sa, že jej slúžka Hagar vynosíjej dieťa. Osemdesiatšesťročnému Abráamovi sa to z ľudského hľadiska zdalo logické. Nekonzultoval to však s Bohomvšak Boha a toto riešenie tak so sebou prinieslo veľképroblémy.

Prešlo ďalších trinásťrokov, kým Boh povedal vtedy uždeväťdesiatdeväťročnému Abráamovi, že mu osemdesiatdeväťročnáSáraj porodísyna. Zároveňzmenil ich menána Abrahám (otec národov) a Sára (princezná). O rok neskôr sa im konečne narodil Izák.

Ich čakanie trvalo 25 rokov, a za ten čas sa akákoľvek pozemskánádej na dieťa premenila z nepravdepodobnej na nemožnú. Ich jedinou nádejou bol prísľub od Boha, a práve v tom sa počas toho dlhého a nepochopiteľného čakania skrýval Božíúmysel.

Abrahám nemal nedostatok viery na tonevieru, aby zapochyboval o Božom prísľube, a jeho viera rástla tým, ako vzdával Bohu všetku slávu., Bol hlboko presvedčený, že Boh je schopnývykonaťto, čo prisľúbil. (R 4:20–21)

Boh rozhodol, že všetci Jjeho pravísynovia a dcéry budúznovuzrodenískrze vieru pre živúnádej (1. Pt 1:3) a budúžiťvierou (vierou Abraháma, G 3:7) skrze Jjeho prísľuby (R 1:17). V tomto duchu Boh trpezlivo vyučoval a premieňal Abraháma a Sáru, rovnako, ako to robíaj s nami dnes.

Dokedy ešte, Hospodin?

V Písme nachádzame zdroj útechy — zjavnéBožie zľutovanie nad nami, ktoréítak nedočkavo očakávame. Boh vie, že sa nám niekedy môže zdať, že nekonádosťrýchlo. On vie, že prídu chvíle, kedy sa budeme cítiť, akoby na nás zabudol, alebo pred nami skrýval svoju tvár. Vie, že zatiaľčo Oon trpezlivo pracuje na tom, aby uskutočnil svoje úmysly, my zažijeme takéťažkéa ťažko pochopiteľnésituácie, že budeme na Neho volaťv bolesti a v neporozumení.

A preto nám dáva nielen príbehy, (napríklad Abraháma a Sáry), aby nám pomohli porozumieťtomu, že nie sme sami, ale aj piesne ako Žalm 13, ktorési môžeme zaspievať.

Dokedy ešte, Hospodin, budešna mňa zabúdať? Navždy?

Dokedy budešpredo mnou skrývaťsvoju tvár?

(Ž 13:3)

Zborníkžalmov je plnýnemilosrdnejdrásavej poézie —krutejdrásavej a natoľko otvorenej,že takto mnohínedokážeme zveriťsvoje trápenia ani blízkemu človeku. Pritom išlo o piesne pre cirkevnézbory. Izraeliti ich spievali všetci spoločne!

Týmito textami nám Boh odhaľuje, že vie, akéje pre nás niekedy ťažkéčakaťna Neho. On vie, že nám sa nám môže zdať, že Mmu to trváprílišdlho. On sám nám dpovolil spytovať ho, pýtaťsa Ho „ako dlho to ešte bude trvať?”Pripomína nám, že keďmáme pocit, že na nás zabudol, je to niečo, čo poznajú všetky Jjeho deti z viery z viery —je to bežnéánatoľko, že sa o tomnej spieva v cirkevných zboroch.

Pri našej modlitbe či speve týchto žalmov nám Boh pripomenie, že na nás nezabúda, že naše pocity nemusia vždy zodpovedať realite, a že Božie prísľuby súpravdivejšie než to, čo vidíme okolo seba.

Novásila prichádza

„Pán nemeškáso svojím prisľúbením, ako sa niektorínazdávajú, že mešká, ale je zhovievavý, lebo nechce, aby niekto zahynul, ale chce, aby sa všetci dali na pokánie.”(2. Pt 3:9).

Pánovo načasovanie pre nášživot, rovnako ako to naše,Nním určené miesto —miesto, ktorému nie celkom rozumieme, s množstvom otáznikov, trápeniami, a z ktorého nie a nie sa odraziť—je spásonosné. Nie vždy to vieme naozaj pochopiť. Ide o viac, nežlen o to, čo je viditeľné., Ddeje sa toho viac nežlen to, čo sa odhaľuje pred našimi očami.

Boh nám však počas nášho dlhého čakania dáva dva prísľuby plnémilosti:

Od vekov nebolo počuťani slýchať,

ani oko nevidelo, že by inýboh

okrem Tteba urobil niečo pre toho, kto v neho dúfa.

(Iz 64:3)

On dáva silu unavenému

a bezmocnému veľkúudatnosť.

MládenciMladíci sa unavia a ustanú,

junácimládenci sa potkýnajúna každom kroku.

Tívšak, čo očakávajúHospodina,

dostávajúnovúsilu,

ako orly dostávajúkrídla,

budúutekaťa neustanú,

pôjdu a nevyčerpajúsa.

(Iz 40:29–31)

Rovnako ako to bolo s Abrahámom a Sárou, Boh pracuje v našom očakávanína Nneho a Oon prinesie obnovu nášmu unavenému srdcu.

On je schopnývykonaťto, čo prisľúbil, a preto:

„Všetci, čo očakávate Hospodina,

buďte silnía nech je pevnévaše srdce”

(Ž 31:25).