Ako naša posadnutosť úspechom môže poškodiť našu vieru

Naša kultúra je zaujatá sama sebou a úspechom.

Amerika miluje víťazov. Všetky kultúry ich milujú, ale my — Američania, ich milujeme obzvlášť a ja by som povedal, že ešte viac.

Pamätám sa na čas prežitý v Peru, kde tempo je pomalé, až je to nepohodlné. Denne som sa díval na farmárov, ako kráčajú na svoje polia z ich maličkých chatrčí a ja som sa pýtal nášho turistického sprievodcu, aké sú hodnoty tejto kultúry.

Pýtal som sa preto, lebo nikto sa skutočne neusiloval o „úspech“ v tom americkom slova zmysle. Oni sa snažili o vybudovanie malých obchodíkov a ich obsah bytia sa zdal z veľkej časti anonymný.

Môj sprievodca mi povedal, že hodnotou kultúry je viera a rodina.

Ak toto sú hodnoty tvojho života, definitívne nepotrebuješ veľa peňazí a ani veľa Twitter followerov. Potrebuješ len zostať dosť blízko k planéte, naučiť sa, ako Boh všetko urobil, a dosť blízko k rodine, aby si naplnil svoje srdce.

Amerika oslavuje víťazov až priveľmi.

Sme nimi skoro posadnutí.

Zatvárame oči nad morálnymi zlyhaniami našich športových osobností tak dlho, kým vyhrávajú. Neskórovať a nezbierať body je väčším zlyhaním než podviesť svojho partnera.

Ale toto nie sú hodnoty našej viery.

Aby bolo jasné, sú tu základy kresťanstva, ktoré túži rásť.

Bolo nám povedané, choďte a šírte evanjelium, takže naše ambície takto konať, sú ušľachtilé. Ale použiť Ježiša na vlastnú slávu, pri ktorom sa používa posolstvo evanjelia na vytvorenie „svojej úspešnej misie“, je v jadre vytunelovaním viery.

Otázkou teda je, aké sú naše motívy?

Sme spokojní byť anonymní pri šírení evanjelia?

Tu je pár otázok, ktoré môžu slúžiť ako osobný filter:

1. Keď zomriem a nikto nebude vedieť moje meno, ale viac ľudí bude poznať Ježiša, som s tým stotožnený?
2. Verím, že Boh chce, aby som uspel, alebo Boh chce, aby viac ľudí vedelo o Ježišovi?
3. Ako veľmi sa usilujem, aby som naplánoval a prezentoval sa na javisku pred cudzími, verzus — prípravu malých stretnutí v skupinkách, čo prispieva k zdravému spoločenstvu na čele s Ježišom?
4. Tým, ktorí sú blízko mňa sa javím takým istým človekom ako tým, ktorým blogujem, píšem, vediem pobožnosť alebo ktorým zvestujem slovo?
5. Som ochotný byť čestný o mojich chybách, aj keď ma to stojí trochu môjho postavenia?

A konečne, úspech je neutrálny.

Úspech nie je zlá vec, ale v našom úspechu, je dobré si uvedomiť, že naša kultúra nás povedie z cesty.

Keď oslava samého seba je temnota, kde je potom svetlo?

Úspechom môže byť aj pokojný život, komunikovať dôverne s ľuďmi, s ktorými sme si vybudovali dôveru.

Osoba, ktorá toto robí v Amerike, ide proti kultúrnemu prúdu.

Ako píšeme, blogujeme, spievame, svedčíme, začnime dávať „desiatok“ zo svojho času na to, aby sme sa ochránili pred úmyslami, ktoré by sa mohli ukázať ako zlé.

Inak všetok náš pozemský úspech bude pochovaný v našich hroboch a nikto nebude zmierený s Bohom preto, lebo nás poznal.

Ale keď spoznajú Ježiša, to bude iný príbeh.

Oveľa lepší príbeh.

My môžeme byť hrdinskí v našich vedľajších príbehoch, ale hrdina hlavného príbehu je len jeden, ten, ktorý môže zachrániť padlý svet.