Zostanem navždy slobodný?

Až do tridsiatky som bol slobodný a väčšinou som si to užíval. Ak som mal na niečo chuť na večeru, dal som si to. Keď som chcel ísť na 160 kilometrovú túru po Apalačskom chodníku, tak som na týždeň odišiel. Keď som si myslel, že by som mal robiť záverečnú prácu v inom štáte, presťahoval som sa. A malo to aj iné, menej sebecké výhody, viac času a síl na budovanie hlbokých priateľstiev a na službu, ktorá prinášala ovocie.

Ale celkovo bolo dosť ťažké byť slobodným. Mával som obdobia veľkej osamelosti, kedy som rozmýšľal, či mi Boh vôbec dá niekoho na cestu životom. Občas som bol ako preťaté elektrické vedenie. Napätie vyvolané nenaplnenou túžbou mnou zmietalo tak, že som zraňoval iných. Niekedy som závidel ženatým priateľom. Nie vždy som zvládal slobodný stav v duševnej rovnováhe s vďakou, hlbokou vierou a neochvejnou radosťou. Namiesto toho som sa potácal medzi spokojnosťou a sklamaním, šťastím a túžbou, čistotou a hriechom.

Kiež by mi vtedy niekto pomohol pochopiť, ako žiť slobodný vo svetle večnosti. Myslím, že by som počas tých rokov žil bohabojnejší, plodnejší a spokojnejší život.

Povznášajúca nádej, ktorá má pevné základy

Večnosť mení všetko, aj to, že sme slobodní. Pod „večnosťou“ myslím nové stvorenie, ktoré Boh opisuje v Biblii. Bude to budúcnosť presahujúca tie najúžasnejšie predstavy a najvrúcnejšie túžby. Tento svet bude obnovený a pretvorený na dokonalé miesto, kde už nebude hriech, utrpenie, zúfalstvo, slzy, bolesť ani smrť.

Nové stvorenie bude dokonca oveľa lepšie než to prvé v Edene, pretože tam bude fyzicky prítomný Pán Ježiš (Zjavenie Jána 22:1), bude trvať na veky a jeho obyvatelia — na rozdiel od Adama a Evy — nikdy nepadnú do hriechu. Inými slovami, budúci svet bude dokonalejší ako bol tento, keď bol ešte neporušený. Eden to bola nádherná krehkosť. Nové stvorenie bude fantastická stabilita. Eden bol ako miska z vyberaného čínskeho porcelánu — nádherná, ale rozbitná. Nové stvorenie bude ako Alpy — vyrážajúce dych a nemenné.

Sme nedokonalí ľudia, ktorí žijú v nedokonalom svete. Ale tá skvelá budúcnosť bude naša, ak sa vierou spojíme s naším dokonalým Spasiteľom. Vtedy si môžeme byť absolútne istí, že nás čaká taká budúcnosť. Biblia nazýva pevné presvedčenie „nádejou“.

Kresťanská nádej je dôvera, že naša budúcnosť je určite úžasne dobrá. Táto nádej mení spôsob nášho nazerania na prítomnosť. Posilňuje a pripravuje nás na každú životnú situáciu, aj na to, že sme slobodní. Stupňuje túžbu po novom stvorení, ktorá nás robí spokojnejšími.

Aby sme sa stali spokojnejšími, musíme byť netrpezlivejší

Jeden z pocitov, ktorý som ako slobodný často prežíval, bol nedostatok spokojnosti. Dokonca aj moje najlepšie dobrodružstvá a zážitky poznačila túžba s niekým ich zdieľať.

Zdravá túžba po večnosti pomáha proti nespokojnosti tým, že spôsobuje nedočkavosť. Znie to protirečivo, ale nie je to tak. Apoštol Pavol bol obdivuhodne netrpezlivý človek. To on povedal, že sa túžobne snaží o Božiu budúcnosť (List Filipským 3:13–14). Ale tiež, že sa naučil tajomstvu spokojnosti za každých okolností (List Filipským 4:12). Napokon, tie dve veci hlboko súvisia.

Dôvod, prečo sa stávame nespokojní so slobodným stavom (prácou, manželstvom, autom, deťmi alebo čímkoľvek iným), je, že daný človek alebo vec sa nám zdá byť veľmi veľký a večnosť len maličká. Keď držíte mincu blízko pri tvári, zakryje celý výhľad na mesto.

Keď sa nám naše terajšie okolnosti zdajú väčšie ako večnosť, stratili sme perspektívu. Potom máme sklon vložiť príliš veľa očakávaní do niečoho, čo nebolo stvorené na takú záťaž. Očakávame, že nás partner, priateľ, dovolenka alebo úspech urobí šťastnými, no oni na to vôbec nemajú vplyv.

Tvoj rodinný stav v nebi

Problémom tohto spôsobu života je, že vedie k sústavnej nespokojnosti. Ak nám Pán Boh dá lepšiu prácu a my ju stále vnímame ako dôležitejšiu a zmysluplnejšiu než nové stvorenie, buď obetujeme všetko pre to, aby sme v nej uspeli, alebo sa zložíme, keď ju stratíme.

Ak sme slobodní a vidíme len svoju túžbu po partnerovi, a nie večnosť s Kristom, naložíme príliš veľa nenaplnených očakávaní na partnera, ktorého nám Boh pošle, alebo sa z nás stanú sklamaní, mrzutí a cynickí slobodní. Z nespokojného slobodného človeka sa stane nespokojný manželský partner a neskôr nespokojný rodič… až kým večnosť neprerazí a nestane sa centrom.

Pánu Bohu záleží viac na zmene nášho uhla pohľadu než na zmene nášho stavu. Ak sa sústredíme na večnosť a sklame nás manžel, manželka alebo dieťa — alebo ak nemáme manžela, manželku alebo dieťa — bude to bolieť, ale prekonáme to, pretože vieme, že nás aj tak čaká dokonalá večnosť. V loďkách máme záťaž, a tá nám pomôže prejsť cez sklamania, premárnené príležitosti a tragédie tohto života.

Čím viac túžime po novom stvorení — čím viac tým zamestnávame myšlienky a city — tým menej nami otrasú sklamania v tomto živote a tým viac budeme vnímať každé požehnanie nie ako cieľ, ale ako smerovník k večnosti. Čím sme nedočkavejší, tým sme spokojnejší.

Možno si slobodný, a to, že si slobodný, určuje to, ako o sebe zmýšľaš. Ale Ježiš učil, že vo večnosti budeme všetci slobodní. V novom stvorení nebude manželstvo. Vo večnosti nás nebude charakterizovať náš rodinný stav, ale dokonalá radosť z Kristovej prítomnosti.

To znamená, že slobodný človek, ktorý miluje Ježiša, sa oveľa viac podobá na manžela, ktorý miluje Ježiša, ako na slobodného, ktorý Ho nepozná. Budeme na veky poznať Ježiša a On nás bude navždy milovať. Toto je pre našu identitu dôležitejšie než náš rodinný stav. Nerozmýšľaj o sebe ako o tom, koho nikto nechce. Vedz, že ťa Ježiš naveky miluje.

Akiste mnohí (ale nie všetci) slobodní budú zažívať obdobia osamelosti a nenaplnených túžob — situácie, keď sa budú cítiť divní, pretože budú jediní slobodní pri stole alebo na oslave. Zažil som to. Ale poznávanie nášho Pána a budúcnosti, ktorú nám pripravil, spolu s poznávaním nás samých v jej svetle nás môže v súčasnosti viesť k hlbokej spokojnosti.