Ako nepovzbudiť zarmúteného priateľa

Opýtala som sa mnoho otázok a snažila som sa dôkladne zhodnotiť situáciu. Spomenula som iných, ktorí prechádzali podobnými skúškami a vychvaľovala som ich odvahu a vernosť. Svojim priateľom som otvorene rozdala rady, dokonca aj mini-kázne o tom, ako sa ich bolestivé situácie obrátia na dobré.

Nechcela som ich odstrašiť. Snažila som sa pomôcť. Prekvapivo, moje rady vôbec nepomohli. Moje slová im len pridali na trápení.

Viem to, pretože som tiež bola na strane, kde som prijímala tento druh „pomoci“.

Nechaj  ich spracovať to odlišne

Taká „pomoc“ zaťala do živého. Uprostred svojho trápenia som sa ocitla súdená a nepochopená. Spravila moje bremeno ťažším. Spôsobila, že som sa cítila osamelá a izolovaná a premýšľala som, s kým je bezpečné hovoriť.

Raz sa mi zdôverila priateľka, že obdivuje ako smútim. Zrejme bol môj žiaľ viac na Božiu chválu než zármutok tých, ktorí sa ním zdali definovaní. Najprv mi toto porovnanie lichotilo, no potom mi jej slová robili starosti. Nechcela som, aby ma v mojom žiali porovnávali s inými. Neexistuje jeden „správny“ spôsob ako žialiť. Chcela som slobodu byť úprimná o budúcich bolestiach bez toho, aby som sa cítila súdená.

Keď analyzujeme smútiacich ľudí, pridávame im k ich bremenu. Každý spracováva stratu inak, či už ide o stratu milovanej osoby, stratu zdravia, vzťahu alebo snov. Ponúkanie návrhov môže pôsobiť ako súdenie a neopatrné slová môžu zaťať do živého. Môžu sa z nás stať Jóbovi tešitelia, ktorí neustále dookola hovorili o veciach, ktorým ani jeden z nich nerozumel.

Otrepané odpovede na hlbokú bolesť

Jób povedal: „Počul som už mnoho takého, všetci ste biedni tešitelia. Či bude koniec rečiam do vzduchu, alebo čo ťa dráždi, že tak odpovedáš? Aj ja by som mohol hovoriť podobne ako vy, keby ste vy boli na mojom mieste, mohol by som hromadiť slová proti vám a pokyvovať hlavou nad vami.“ (Job 16:2–5)

Jób chcel, aby jeho tešitelia prestali rozprávať. Aby prestali prilievať olej do ohňa. Aby prestali kritizovať a súdiť. Túžil po tom, aby počúvali. Aby ho povzbudili. Aby mysleli na to, čo vo svojom utrpení potrebuje.

Ani si nedokážem spomenúť, koľkokrát som bola ako Jóbovi priatelia. Na Jóbovom mieste som však bola tiež. Bola som mizernou tešiteľkou a prijala som mizernú útechu. Z oboch strán plota som sa naučila toto: Keď som v agónii, nechcem otrepané komentáre. Keď mi niekto povie, aby som sa pozrela na svoje požehnania, že môj údel mohol byť horší, že v Afrike sú hladujúce siroty, ktoré sú v oveľa ťažšej situácii, chcem kričať. Samozrejme, že tieto veci sú pravdivé. V tom momente mi však pripadajú irelevantné.

Otrepané odpovede znejú ako kázania. Keď povieme, že všetky veci sa dejú pre dobro, je to úplná pravda — a neopísateľne vzácne — no môže to vyznieť ako prázdne slová.

Ako zväčšiť bolesť

Tí z nás, ktorí čelili vlastným stratám, dokážu raniť najviac. Je jednoduché po rokoch zabudnúť na intenzitu a obsiahlu povahu žiaľu. Žiaľ môže byť ako parný valec, ktorý prevalcuje všetko, čo mu stojí v ceste. Často sme mu nechaní na milosť.

Niektorí ľudia cítia ostré hrany žiaľu celé roky, zatiaľ čo iní sa odrazia späť bez väčšej námahy. V očiach mnohých sú tí, ktorí majú najmenej sĺz tými, ktorí majú najsilnejšiu vieru. Veselí kresťania, ktorí čelia skúškam s úsmevom na tvári, ktorí sa nikdy nezdajú byť odradení, sú vyzdvihovaní pre iných ako vzory.

Pravda, možno sa neuzdravujem tak rýchlo ako oni. Možno veria Bohu viac ako ja. Možno je ich situácia ťažšia ako moja. Možno žijem v minulosti. Keď však priatelia podceňujú môj zápas, zväčšuje to moju bolesť. Cítim sa súdená. Nepochopená. Ich zavrhnutie spôsobuje, že im chcem vysvetliť svoje utrpenie do strašných detailov, aby mohli potvrdiť moje útrapy.

Prebiehajúce práce

Pravdou je, že nie vždy zvládam svoje skúšky dobre. Som zlomená. Prebiehajúca práca. Nerada rozpitvávam veci. Môžem si vziať nejaké rady, no som krehká. Potrebujem povzbudenie, aby som ním vybalansovala hocijakú radu. A najviac potrebujem milosť. Je ťažké prezentovať svoje dokonalé, usporiadané ja, keď ma drví život.

Už však viem, že moji priatelia majú so svojimi radami dobré zámery. Nechcú, aby som bola svojimi zápasmi pohltená a väznená. Nechcú, aby som bola definovaná svojimi skúškami. Chcú, aby som našla radosť v súčasnosti.

Sú to cnostné ciele, no nikto by nemal predpokladať, že to, čo dávame my, zmenší utrpenie ľudí. Premena nášho utrpenia je výlučne prácou Ducha Svätého a nie produktom dobrých rád. Našou hlavnou úlohou je modliť sa.

Čo utešuje najviac

Ako by sme teda mali zaobchádzať so svojimi smútiacimi priateľmi? Ako vyzerá priateľ v núdzi? Čo by sme mali povedať svojim susedom, ktorí s niečím zápasia?

Z vlastných skúseností viem, že ich najviac utešíme vtedy, keď si s nimi sadneme a predovšetkým ich počúvame. Jóbovi priatelia povedali mnoho zničujúcich vecí, no keď ho prvýkrát videli, „sadli k nemu na zem a bez slova sedeli sedem dní a sedem nocí, pretože videli to veľké trápenie“ (Job 2:13).

Viac než akékoľvek slová mi pomohlo to, že som mala niekoho, kto by ma počúval. Ja len chcem mať niekoho pri sebe. Aby so mnou plakal. Aby sa za mňa modlil. Aby odo mňa neočakával perfektnú teológiu. Aby ma nechal kričať. Aký úžasný dar je to, keď sa necítim súdená za každé zúfalé slovo, ktoré vyslovím. Musíme mať na pamäti, že v utrpení je záhada. Nerozumieme Božím spôsobom. Jóbovi priatelia si mysleli, že rozumejú, a preto aj chybne obviňovali Jóba za jeho utrpenie. V žiali nie sú jednoduché odpovede.

Odlož svoje očakávania

Je jednoduché nepovzbudiť utrápeného priateľa. Ver mi, viem to. Vyzývam ťa však, aj seba a nás všetkých, aby sme odložili svoje očakávania, ktoré máme od svojich trpiacich priateľov. Prestaňme sa snažiť „opraviť“ ich. Nemláťme ich teológiu. Verme Bohu, že v nich pracuje a buďme trpezliví, zatiaľ čo oni to budú spracovávať.

Namiesto toho si s nimi sadnime. Plačme s nimi. Podporme ich, keď žialia. Aby sa uzdravili, potrebujú milosť. Majme na pamäti, že pre svojich žialiacich priateľov nemusíme byť spasiteľmi. Oni už Jedného majú — a my tiež.