Ako sa sťažovať, no nereptať

Keď sa na niečo ponosujeme, často to možno označiť za zlé, ale vyjadriť nespokojnosť nemusí byť nevyhnutne zlé. Existuje spôsob, ako to robiť vo viere a pravde a tiež spôsob, ako to robiť maloverne, prejavujúc nedôveru.

Biblia dáva maloverné sťažovanie sa do súvislosti s reptaním a varuje nás, aby sme to nerobili (Numeri 14:26–30, Ján 6:43, Filipanom 2:14, Jakubov 5:9). Reptanie a hundranie priamo či nepriamo poukazuje na to, že Boh nie je dostatočne dobrý, verný, milujúci, múdry, mocný alebo kompetentný. Pretože ak by taký bol, zaobchádzal by s nami lepšie a vesmír by riadil účinnejšie. Takéto nedôverčivé sťažovanie sa je hriešne, pretože obviňuje Boha, že Jeho rozhodnutia sú zlé a nesprávne.

Ale ponosovanie sa vo viere a pravde nenapáda Boha a Jeho rozhodnutia. Je to presnejšie povedané, úprimná výpoveď sprevádzaná (aj) žiaľom a stonaním z toho, že v tomto skazenom a padlom svete zažívame v našich životoch problémy, úzkosť a smútok. Bohu nevadí tento spôsob ponosovania sa. Práve naopak, povzbudzuje nás k nemu a v Biblii nás o ňom učí.

Volám na Hospodina a kričím. Volám na Hospodina a pokorne sa modlím.
Vylievam pred Ním svoj žiaľ, vyznávam pred Ním svoje súženie. (Žalm 142:2–3)

Ako Boh chce, aby sme vyjadrili svoju nespokojnosť

Väčšina biblických a spravodlivých sťažností sa nachádza v Knihe žalmov. Žalmy obsahujú modlitby a hymny, ktoré Boh vybral, aby nás učil, ako v Jeho uctievaní máme vyjadriť, čo prežívame. Približne tretinu žalmov tvoria náreky, ktoré sú pre nás vzácnymi Božími darmi.

V týchto nárekoch autori vyznávajú Bohu svoj zármutok (žalm 137), hnev (žalm 140), strach (žalm 69), túžbu (žalm 85), zmätok (žalm 102), osamelosť (žalm 22), kajúcnosť (žalm 51), sklamanie (žalm 74) a depresiu (žalm 88), pochádzajúce buď zo skazenosti okolia, svojej vlastnej nemorálnosti alebo temnoty.

Žalmy sú vyjadrením Božieho hlbokého a nevypovedateľného súcitu s nami (Jakub 5:11). On vie, že často zažívame ochromujúcu bolesť a potrebujeme ju vyjadriť.

Boh túži po tom, aby sme Mu vylievali náš žiaľ a hovorili s Ním o našich problémoch (Žalm 142:2). On chce, aby sme to robili v súkromí — ako Dávid, keď písal žalm 142 v jaskyni Adullam (1. Samuelova 22). A chce, aby sme to robili v spoločenstve — ako Izraeliti, ktorí spoločne tento žalm spievali.

Chce, aby sme mu povedali, čo presne cítime, ako keď Dávid zvolal “nieto nikoho, kto by si všímal moju dušu” (Žalm 142:5). A tiež chce, aby sme pamätali na vzácne Božie zasľúbenia (2. Petrov 1:4) a nezabúdali, že napriek tomu ako okolnosti vyzerajú a ako ich vnímame práve teraz, nás ťažkosti jedného dňa už viac nebudú sužovať — ako Dávid, keď vyjadril svoju nádej: “Prejavíš mi svoje dobrodenie” (Žalm 142:8).

Žalmy a náreky sú pokladmi svätých. Sú inšpirujúcim hlasom pre naše utrápené duše. Formujú náš spôsob vyjadrenia žiaľu alebo nespokojnosti tak, aby ctil Boha. A sú samotným vyjadrením Božej milosti a starostlivosti o nás. Pretože v nich vidíme, že nie sme tak sami, ako sa cítime a že Boh nám naozaj rozumie.
A ak máme uši na počúvanie, tieto žalmy nás budú tiež chrániť od nadmerných očakávaní v súčasnej dobe. Boh nie vždy chce, aby Jeho svätí žili v prosperite. Žalmy nám skôr pripomínajú pravdu Ježišovho vyhlásenia “Na svete máte súženie,” a ukazujú nám našu jedinečnú nádej: “dúfajte, ja som premohol svet” (Ján 16:33).

Takže, poďme do toho: predkladajme Bohu svoje sťažnosti, ale nereptajme. Učme sa od žalmistov, ako byť vernými aj v ponosovaní sa.