Ako udržať srdce nerozptýlené pri modlitbe?

Keď evanjelista hovorí tieto slová, predovšetkým takto vyzdvihuje a oslavuje modlitbu, s ktorou sú spojené aj vonkajšie gestá. Toto slúži na umlčanie bláznivých svätých, ktorí vyhlasujú, že také vonkajšie prejavy nemajú význam. Lebo tu vidíš, že Kristus sa modlí nielen ústami tak, že učeníci počujú slová. Ale zaujal aj postoj a gesto, ktoré sa zvykne robiť pri modlitbe: Niektorí si kľaknú, iní padnú na tvár, ďalší stoja a pozerajú do neba. Všetky tieto tri spôsoby sú v Písme. Kráľ Dávid padol na zem, keď sa modlil za svoje dieťa sedem dní (2. Sam 12:16). Kristus padol na kolená aj na tvár, keď sa modlil v záhrade (Lk 22:41, Mt 26:39). Peter a ďalší padli k Pánovým nohám (Lk 5:8). Kristus však spomína aj státie v Markovi 11:25 (preklad prof. Roháček): „keď stojíte na modlitbe.“ Nie veľmi záleží na tom, či niekto stojí, kľačí alebo leží, pretože toto sú polohy tela, ktoré nie sú zakázané ani prikázané ako niečo potrebné. Patrí sem aj pozdvihnutie hlavy a očí k nebu, zloženie rúk, udieranie sa do hrude. Nemali by sme však nimi opovrhovať, pretože Písmo aj sám Kristus ich chvália… Zároveň nie je nesprávne, ak sa niekto modlí len srdcom, pritom ako viaže snopy či leží v posteli. Ale je pravda, že ak to nie je nič viac len vonkajšie gestá, mrmlanie alebo nariekanie — ako ľudia posiaľ denne stávali v kostole, rátali zrniečka ruženca, prevracali stránky modlitebnej knižky, kričali, aby ich bolo počuť v zbore — to nie je modlitba. Lebo je to úplne bez srdca a duše a nikto nechce naozaj niečo žiadať alebo prijať od Boha. Ale keď sa také gestá, spev, reč alebo čítanie robia preto, aby roznietili v srdci túžbu a odhodlanie modliť sa, vtedy sú veľmi prospešné a dobré. Veď aj preto sa v kresťanstve už od prvých dní ustanovilo každodenné spievanie a čítanie žalmov, aby sa skrze Božie Slovo, počuté a prijaté v tele, vytváralo odhodlanie volať a nariekať pred Bohom. Máme aj veľa príkladov modlitby a vonkajšieho povzbudzovania k modlitbe. Napr. bol to zvyk proroka Elizea (2. Kr 3:25, preklad prof. Roháček), že keď nemal chuť, alebo sa mu dostatočne nechcelo sa modliť, zavolal si harfistu, prostredníctvom ktorého sa prebral a získal prorocké osvietenie… Neviem, akí silní v Duchu sú iní. Ale nemôžem sa stať takým svätým, ako si iní o sebe myslia, nech by som bol akokoľvek učený a  naplnený Duchom. Stále sa mi stáva, že v dome nie je Kristus, keď som bez Slova, keď nad ním nerozmýšľam a nepoužívam ho. Vlastne bez Slova nemám vôbec žiadnu túžbu ani Ducha modliť sa. Ale hneď, ako  si zoberiem žalm alebo verš z Písma, zažiari a rozhorí sa mi v srdci Slovo, premení moju myseľ i odhodlanie. Viem aj, že toto by mal prežiť každý sám. Dôvod toho všetci nachádzame v sebe, a to, že naše zmysly a myšlienky sú také neisté, nespoľahlivé a prelietavé, že aj keď úprimne chceme začať o niečo prosiť alebo rozmýšľať nad niečím dôležitým o Bohu, určite od pôvodnej myšlienky odbehneme na sto míľ skôr, než si to všimneme, ak na to ideme bez Slova a Písma. Skúste, ak chcete, a povedzte mi, ako dlho viete zostať pri danej myšlienke… Takto biedne rozorvané je ľudské srdce… Poukazujem na to, aby sme sa neponáhľali popri veršoch, ako je tento, ako to robia prosté duše, ale naučili sa, prečo sú slová a vonkajšie prejavy prospešné a potrebné, teda, aby udržali srdce pohromade, inak bude rozptýlené. Musíme prilepiť svoje myšlienky k písmenám, presne tak ako sa držíme stromu alebo múra, aby sme sa nepošmykli, nezaleteli príliš ďaleko či nezablúdili, keď sledujeme vlastné myšlienky.