Ako vyriešiť vo vzťahoch väčšinu konfliktov

Málo vecí z nás vysaje viac radosti, sú emocionálne náročnejšie a tak rozptyľujú našu dušu ako konflikty vo vzťahoch. Málo vecí spôsobí v živote toľko spúšte a skazy ako konflikty vo vzťahoch. A pritom sa dá toľkým z nich vyhnúť.

Samozrejme, nie všetkým. Niektoré nezhody sú založené na otázkach tak zásadných pre pravdu, právo a spravodlivosť, že dôkladné vyjadrenie názoru si vyžaduje, aby sme neustupovali, aj keď to rozbije vzťah. Napokon, aj Ježiš dal jasne najavo, že niektorým z nás spôsobí jeho príchod bolestivé prerušenie dôležitých, významných a dôverných vzťahov (Mt 10:34–36).

Ale väčšina našich konfliktov v živote sa netýka takých zásadných otázok. Dostanú sa na povrch z vecí, ktoré sú druhoradé či okrajové, či dokonca totálne sebecké. A v týchto prípadoch vedie k pokoju iba jedna cesta. 

Žiadosti, ktoré bojujú

Jakub nás pristihuje pri čine, keď vraví: „Odkiaľ sú medzi vami boje a odkiaľ zrážky? Či nie odtiaľ — z vašich žiadostí, ktoré bojujú vo vašich údoch?“ (Jk 4:1) Boh vie, že to potrebujeme počuť. Ale nie je to tak, že by sme o tom už nevedeli. Mnohokrát to sami sebe v súkromí vlastných myšlienok aj priznáme. Máme len zaťažko priznať to niekomu inému.

Koľko ráz sme po konflikte v samote už pocítili usvedčenie z hriešneho spôsobu, akým sme viedli  rozhovor, alebo sme sa voči niekomu zachovali? Koľko ráz sme si vtedy predstavovali tie vľúdne, láskyplné veci, ktoré nezazneli, ale chceli sme ich povedať a opakovali si slová odpustenia a zmierenia? A potom koľkokrát, keď nastane chvíľa, aby sme tej osobe naozaj niečo povedali, náhle zistíme, aké je ťažké priznať sa k svojmu hriechu, a tak začneme zjemňovať a prehodnotíme svoje ospravedlnenie? Niekedy dokonca znovu oživíme konflikt namiesto toho, aby sme ho vyriešili.

Prečo to robíme? Prečo je vyriešenie konfliktu pre nás také ťažké?            

Prečo váhame?

Poznáme odpoveď: je to prosto ohavná, sebecká pýcha. Nechceme sa ocitnúť na zraniteľnom mieste, nechceme prísť vo vzťahu o všetku schopnosť docieliť niečo vyjednávaním. Nechceme si priznať, akí sme v skutočnosti pochabí a sebeckí. Keď už raz s niečím vyjdeme von, nikdy sa nám to už nepodarí vrátiť späť. Radšej dovolíme, aby v nás ďalej bojovali naše žiadosti, než sa vzdáme svojej pýchy, aj keď to znamená, že naša rodina, priateľstvo a zbor pritom utrpia škodu.

Jakub od nás chce, aby sme si to vzali k srdcu, preto nehovorí zaobalene, keď nás volá k zodpovednosti. Tieto bojovné žiadosti nazýva priateľstvom so svetom a duchovné cudzoložstvo a vraví, že keď sa im poddávame, medzi nami a Bohom vzniká nepriateľstvo (Jk 4:4). Keď dovolíme, aby ovládali naše správanie, chováme sa ako Boží nepriatelia. A to je vskutku vážna vec, ako názorne ukazuje aj Ježišovo podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi (Mt 18:21–35).

Jediná cesta k pokoju

S pýchou nemôžete vyjednávať alebo s ňou robiť kompromisy; musíte ju zabiť. To je pravdepodobne ten najťažší boj viery, aký budeme kedy bojovať.

Pýcha je nepriateľ v našom vnútri, ktorý sa s nami rozpráva ako priateľ. Jej rady tak veľmi pripomínajú sebaobranu, sebazáchovu a podporu, že často nevidíme fakt, že nás aj druhých ničí. Dvíha sa vo veľkom rozhorčení ako žalujúci prokurátor, keď pýcha druhých poškodzuje nás, ale naše správanie bagatelizuje, oprávňuje, ospravedlňuje, rozumne vysvetľuje a zbavuje viny, keď druhých poškodzujeme my. Môžeme sa ľahko nechať oklamať a uveriť tomu, že naša pýcha nás chce zachrániť, kým v skutočnosti je naším vnútorným Judášom, ktorý nás zrádza bozkom.

Musíme ju, ako to starší výraz vyjadruje, umŕtviť — popraviť pýchu. Existuje iba jeden spôsob, ako to urobiť: musíme sa pokoriť.

Prísľub pokory

Rady našej pýchy musíme odmietnuť a prijať Pánovo napomenutie: „pokorte sa,“ pretože pokorní budú nakoniec povýšení, ale pyšní budú nakoniec hrozne ponížení (1. Pt 5:6; Mt 23:12). 

Áno, je to ťažké. Zabiť pýchu je náročné. Vyžaduje si to odvahu — odvahu viery. Lebo to neznamená nič iné, než že sa ocitneme na tom zraniteľnom mieste, na ktorom máme obavy z možného (a možno aj skutočného) odmietnutia; v nevýhodnej pozícii, v ktorej prídeme o svoju schopnosť docieliť niečo vyjednávaním; na mieste ponížených, kde sme nútení pripustiť, akí sme naozaj pochabí a sebeckí. Musíme Bohu dôverovať, keď možno prídeme o kapitál povesti a počítať s možnosťou, že druhí využijú naše priznanie a pokoru vo svoj prospech.

Musíme Bohu dôverovať, že jeho sľub daný prostredníctvom apoštola Jakuba je spoľahlivejší než sľuby, ktoré dáva naša pýcha: že keď sa pokoríme, on dá väčšiu milosť, lebo „Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť“ (Jk 4:6). Čím pokornejšími sa staneme, o to väčšia milosť bude prúdiť.

Čo spôsobí, že budete žiariť

Keď náš hriech podnecuje konflikt vo vzťahu, pýcha nám káže skryť pravdu za masku klamnej obrany a manipulatívneho hnevu. Dôstojnosť navonok sa zdá byť cennejšia než Božia sláva a zachovanie našej povesti sa zdá byť cennejšie než zachovanie našich vzťahov. Ale Boh nám hovorí, aby sme pokorne odhalili svoj hriech, lebo jeho sláva (a obnovený vzťah) nás uspokojí ďaleko viac než povrchná strojenosť a falošná reputácia.

Keď prostredníctvom pokory odstránime sebecké reptanie a pyšné pochybovanie, budeme „ako jasné hviezdy vo vesmíre,“ a tak sa ukáže, že sme Božie deti (Fil 2:14–15). Pýcha zakrýva toto svetlo, ale pokora umožňuje, aby jasne svietilo. To pokora v skutočnosti spôsobí, že budeme žiariť.      

Preto Ježiš povedal: „Blahoslavení, ktorí tvoria pokoj, lebo synmi Božími oni budú sa volať“ (Mt 5:9). Tvorcami pokoja, ktorí svietia najjasnejšie, nie sú tí, ktorí robia iba sprostredkovateľa medzi znepriatelenými stranami. Sú to skôr tí, ktorí sa svojím príkladom pokory priznávajú k hriechu a druhým veľkoryso odpúšťajú, a tak názorným spôsobom ukazujú, ako sa tvorí pokoj — tým jediným spôsobom, akým sa vytvára pravý pokoj.

Prežívate vo vzťahu konflikt? Prijmite od Pána pozvanie ukázať spásonosnú moc evanjelia, oslabiť moc, ktorou vás pýcha ovplyvňuje a dovoľte, aby smerom k vám a cez vás prúdila jeho väčšia milosť tak, že sa pokoríte. Je to pozvanie, aby ste sa poddali Bohu, vzopreli diablovi a sledovali, ako od vás uteká (Jk 4:7).