Registrácia

Zadajte prosím do nasledujúceho formulára svoj e-mail. Na Váš e-mail bude zaslaný link na dokončenie registrácie.

Zabudli ste svoje heslo?

Zadajte prosím do nasledujúceho formulára svoj prihlasovací e-mail. Na Váš e-mail bude zaslaný link, na ktorom si budete môcť nastaviť nové heslo.

Ateizmus v praxi — Hodnota života

Martin Sharman @ Flickr.com, http://www.flickr.com/photos/sharman/2390863990/

  • 28. Jun '10
  • 5 minút
  • 2988

Ateistickí humanisti ponúkajú rozporuplné vyhlásenia k tradičným hodnotám, ako sú láska a spolužitie.

Ateistickí humanisti ponúkajú rozporuplné vyhlásenia k tradičným hodnotám, ako sú láska a spolužitie. Camus bol právom kritizovaný za to, že sa snažil spojiť dve nezlučiteľné veci, a to absurdnosť života a etiku ľudskej lásky a spolužitia, pretože sú logicky nekompatibilné. Aj Bertrand Russell si vo svojich tvrdeniach protirečil. Bol síce ateistom, ale otvorene kritizoval sociálnu situáciu, vojnu a obhajoval obmedzenia v sexuálnej slobode. Russel pripustil, že sám nemohol žiť tak, ako keby etické hodnoty boli iba záležitosťou osobnej chuti. Problém je v tom, že ak niet Boha, nie je ani objektívne dobro a zlo. Tak ako to povedal aj Dostojevsky: „Všetko je dovolené.“

Dostojevsky tiež ukázal, že človek nemôže žiť takýto život. Človek nemôže pripustiť, že ak vojaci vraždia nevinné deti, je to v najlepšom poriadku. Nemôžeme žiť tak, že je všetko v poriadku vtedy, ak diktátorské režimy systematicky vraždia a týrajú politických väzňov. Že je v poriadku, keď diktátori, akým bol Pol Pot, vyvraždia milióny obyvateľov svojej krajiny. Všetko v nás si žiada, aby bolo povedané, toto je zlo, skutočné zlo. Ale ak nie je Boh, nemôžeme to povedať. A tak robíme skok viery a za každú cenu hľadáme hodnoty. A keď to urobíme, zistíme, že svet bez Boha je nedostatočný.

Pred niekoľkými rokmi vysielala BBC dokument s názvom „Spoločenstvo“. V ňom je jasne viditeľný horor, akým sa môže stať život, ktorý nemá hodnoty. Dotýkal sa zoskupenia tých, ktorí prežili holokaust. Odohrával sa v Jeruzaleme, kde títo muži a ženy znovu objavili stratené priateľstvá a zdieľali medzi sebou svoje skúsenosti. Ak sme niekedy videli na vlastné oči koncentračné tábory Dachau či Buchenwald, určite nám to stačilo na to, aby sme si povedali, že to už nemohlo byť horšie. Ale ešte sme nevideli všetko. V spomenutom dokumente hovorila jedna väznená žena. Spomínala, ako boli tehotné ženy vyberané podľa nariadení Dr. Mengeleho a spolu ubytované vo vyhradených ubytovniach. Potom táto žena dodala, že už nikdy viac tieto ženy nevidela. Snažila sa to zistiť a tak kládla otázku: „Kde sú tehotné ženy, ktoré boli ubytované v tých ubytovniach? Nepočuli ste o nich?“ Dr. Mengele ich použil na pitvanie.

Iná žena povedala, že jej Mengele zaviazal prsia tak, aby nemohla kojiť svoje dieťa. Chcel „iba“ vedieť, ako dlho prežije kojenec bez výživy. Táto chudobná žena, sa zúfalo snažila nakŕmiť svoje dieťa kúskami chleba namočenými v káve, no bolo to beznádejné. Za vášnivého pozorovania Dr. Mengeleho strácalo dieťatko deň čo deň svoju váhu. Sestrička prišla k tejto žene a tajne jej povedala: „Našla som cestu, ako vás odtiaľ dostanem von, ale svoje dieťa musíte nechať tu. Priniesla som morfiovú injekciu, ktorú môžete dať svojmu dieťaťu a ukončiť tak jeho trápenie.“ Keď žena protestovala, sestrička naliehala: „Pozrite sa, vaše dieťa tak či tak zomrie. Zachráňte aspoň seba.“ A tak táto matka vzala život svojmu vlastnému dieťaťu. Dr. Mengele bol úplne šialený, keď sa dopočul, že dieťa zomrelo. Stratil predsa svoj výskumný materiál. Preto hľadal telíčko dieťatka medzi mŕtvymi, aby ho mohol naposledy odvážiť.

Ľudské srdce musí byť takýmito príbehmi otrasené. Jeden rabín tvrdil, že v Auschwitzi to bolo tak, ako keby bolo všetkých desať Božích prikázaní prekrútených. Ľudské stvorenie nikdy nevidelo takéto peklo.

Ak Boh neexistuje, tak v určitom zmysle je náš svet takým Auschwitzom, kde neexistuje absolútne dobro či zlo a všetky veci sú dovolené. Ani ateisti a agnostici však nedokážu žiť zásadovo a stále s takýmto názorom na život. Nitzsche, ktorý vyhlasoval nevyhnutnosť života „za hranicami dobra a zla“, sa tiež nezhodol s Richardom Wagnerom v otázke antisemitizmu a nemeckého nacionalizmu. Podobne keď Sartre písal o dôsledkoch 2. svetovej vojny, odsúdil antisemitizmus a vyhlásil, že názor, ktorý vedie k likvidácii, nie je iba názorom či záležitosťou osobnej chuti. Vo svojej významnej práci „ Existencializmus je humanizmus“ Sartre márne zápasí s tým, aby unikol rozporu medzi popretím hodnôt, ktoré boli Bohom dané pre život na tejto zemi a medzi vlastnou túžbou potvrdiť, že ľudské bytosti sú sami osebe zdrojom hodnôt. Podobne ako Russell, ani on nemohol žiť so svojimi závermi odmietnutia absolútnych etických hodnôt, ktoré nemajú svoj pôvod v človekovi.

Druhým problémom je, že ak Boh neexistuje, a teda neexistuje ani nesmrteľnosť, potom všetky zlé skutky ľudí nebudú nikdy potrestané a všetky dobré skutky nebudú nikdy odmenené. Ale kto môže žiť s takýmto pohľadom na dianie okolo nás? Richard Wurmbrand, ktorý trpel pre svoju vieru v komunistickom väzení, povedal:

„Krutosti ateizmu je len ťažko veriť vtedy, ak človek nemá vieru v odmenenie dobra a potrestanie zla. Vtedy nie je dôvod, byť humánny. Vtedy neexistuje žiadne obmedzenie pre veľkosť zla, ktorá je v človekovi. " Komunistickí trýznitelia často hovorili: „Boh neexistuje, nie je žiadny večný život, žiadne potrestanie zla. Môžeme si robiť, čo chceme.“ Počul som, ako jeden z nich povedal: „Ďakujem Bohu, v ktorého neverím, že som sa mohol dožiť tejto hodiny, keď môžem konať všetko zlo, ktoré mám v srdci.“ Vyjadroval ho neuveriteľnou brutalitou a trýznením väzňov.“

Anglický teológ Cardinal Newman raz povedal, že ak by neveril, že všetko zlo a nespravodlivosť spáchané počas celej histórie, bude Bohom potrestané a napravené po smrti, tak by sa z toho zbláznil.

Niečo podobné sa dá povedať aj o sebaobetovaní. Niekoľko rokov dozadu sa počas chladnej zimy zrútilo lietadlo, ktoré práve opúšťalo washingtonské letisko. Pri páde narazilo na most cez rieku Potomac a jeho pasažieri skončili v jej studenej vode. Počas záchrany bola pozornosť upriamená na muža, ktorý posúval lanový rebrík ostatným pasažierom namiesto toho, aby sa naň sám dostal. Tak to urobil šesťkrát. Keď sa helikoptéra vrátila, už tam nebol. Dobrovoľne dal svoj život, aby iní mohli žiť. Celý národ vtedy upriamil svoje oči s rešpektom a obdivom na človeka, ktorý preukázal nesebecké správanie.

Ak majú ateisti pravdu, tak tento muž neurobil nič šľachetné, ale naopak, urobil ten najnerozumnejší skutok, aký mohol. Tento muž mal vystúpiť na rebrík prvý. Zomrieť za ostatných a nevedieť prečo? Dať všetko, čo mám, ale z akého dôvodu? Pre ateistu tu nikdy nebude žiadne vysvetlenie. Ale aj ateisti, podobne ako väčšina z nás, reagujú na tento nesebecký čin s úctou a chválou. No v skutočnosti, by sme nikdy nenašli ateistu, ktorý žije dôsledne podľa systému, v ktorý verí. Náš svet bez morálnej zodpovednosti a hodnôt je nepredstaviteľne ťažký.

Dr. William Lane Craig bethinking.org.

Všetky práva vyhradené.

(0 hlasov)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.