Autorita

Napriek tomuto tektonickému filozofickému posunu si moderná spoločnosť predsa len dlhšiu dobu zachovala relatívne stabilné inštitúcie. Ľudia sa stále vo veľkej miere boli schopní zakoreniť svoju identitu v rodine a rode, v miestnych občianskych združeniach a vo svojej práci či poslaní. V súčasnosti sa nám zdá, že prvoradým pravidlom pre spoločnosť je šťastie jednotlivca. Manželstvo a rodina, práca a kariéra, susedstvo a občianska komunita — žiadna z týchto inštitúcií už nie je dostatočne dlho stabilná, aby sa na ňu mohli jednotlivci spoľahnúť.

Ľudia žijú čoraz viac rozpadnuté životy. Nerozmýšľajú viac o sebe z hľadiska základných rolí v komunitách („kresťan, otec, právnik“). Ich identita sa namiesto toho ustavične mení, ako prechádzajú sériou životných epizód, ktoré nie sú vzájomne prepojené. Vždy sú pripravení bez výčitiek zmeniť smer, opustiť povinnosti, vzdať sa vernosti a hnať sa za príležitosťou, ktorá je pre nich dostupná a najvýhodnejšia.

Všetko to spája dokopy hrozba nemožnosti pochopenia morálneho poriadku, ktorá má podstatnejšiu autoritu než niečia skúsenosť. Sociológ Christian Smith napísal knihu s názvom Duše v procese zmeny, ktorá približuje vieru mladých dospelých do veku 25 rokov. Prichádza na to, ako väčšina z nich verí, že to je výber názorov jednotlivca, ktorý ich robí pravdivými, nie ich pravdivosť, ktorá vedie k tomu, aby sme si ich vybrali. Poznamenáva, že aj mladí dospelí kresťania, ktorí chodia do konzervatívnych zborov, často odmietajú veriť kresťanským zákazom týkajúcich sa predmanželského sexu a ďalších biblických noriem, ktoré sú v rozpore s ich pocitmi a inštinktmi.

Smith rozpráva, ako často robil rozhovory s ľuďmi týkajúce sa toho, či ich morálne presvedčenia (niektoré z nich boli veľmi silné) boli prevažne subjektívne pocity alebo sa skutočne zhodovali s realitou. Zistil, že väčšina mala dokonca problém s porozumením otázky. Dospel k názoru: „Jednoducho nemôžu uveriť alebo niekedy dokonca si ani len predstaviť danú objektívnu pravdu… , ktorá je nezávislá od ich subjektívnej životnej skúsenosti (s. 37).

Pred mnohými rokmi, keď som bol mladým kresťanom, moju pozornosť upútal článok Johna Stotta — Autorita. Stott si kládol otázku: „Prečo by ľudia mali veriť, že Biblia je napísané Božie slovo, inšpirované jeho Duchom a smerodajné pre ich život?“ Bola to pre mňa veľká otázka. Uveril som v Ježiša Krista, ale mal som problémy s myšlienkou, že musím veriť všetkému v Biblii. Stott odpovedal, že my tomu neveríme iba preto, že chceme byť dogmatickí a istí vo svojej viere, ani preto, že cirkev si to vždy myslela (hoci to tak bolo) a ani kvôli tomu, že keď čítame Bibliu „cítime“, že je pravdivá. „Nie. Primárny dôvod akceptovania božského vnuknutia a autority Písma je úplná oddanosť Ježišovi… Naše chápanie všetkého je podmienené Ježišovým učením. A to zahŕňa aj jeho učenie o Biblii. Nemáme žiadne právo čokoľvek z Ježišovho učenia vynechať a povedať: ,Verím tomu, čo si myslel o tomto, ale nie tomu, čo si myslel o tamtom.' Čo nás oprávňuje byť selektívnymi?“

Prečo by si mu mal dôverovať ako Spasiteľovi, ak si múdrejší a šikovnejší než je On? Ak veríme, že bol tým, kým vravel, že bol, potom musíme prijať celú Bibliu ako Božie slovo.

Čomu veril Ježiš o Biblii? Povedal, že ani „jediné písmenko, jediná čiaročka“ sa nepominú zo Slova Božieho, až kým sa všetko nestane (Matúš 5:17–18 porov. Ján 10:35). V Matúšovi 19:5, nám Ježiš hovorí, že v knihe Genesis „Boh povedal“, že „Opustí človek otca i matku a pripojí sa k manželke.“ Ale ak sa vrátite späť do knihy Genesis 2:24 zistíte, že je to iba človek, Duchom vedený autor knihy Genesis, ktorý to napísal. Teda Ježiš verí, že čo hovorí písmo, hovorí Boh. A Ježiš nielen veril Biblii, ale viedol a usmerňoval ňou každý krok a detail svojho života (porov. Ján 19:28).

Stottova otázka — „čo nás oprávňuje byť selektívnymi?“ — je ako úder kladivom do nášho súčasného spôsobu života. Silno pociťujeme, že my máme právo, dokonca povinnosť si vybrať, akú časť Ježišovho učenia môžeme prijať a akú nie. Ale to nedáva žiadny zmysel. Prečo by si mu mal dôverovať ako Spasiteľovi, ak si múdrejší a šikovnejší než je On? Buď je tým, kým vraví, že je a jeho názory rozhodujú o našich názoroch alebo klamal, či si nahováral, že je Božím Synom. Takto Ježišova autorita a absolútna autorita Biblie do seba zapadajú. Ak veríme, že bol tým, kým vravel, že bol, potom musíme prijať celú Bibliu ako Božie slovo.