Boh je viac než ‘Bohom’

„Keďže ste synovia, poslal nám Boh do sŕdc Ducha svojho Syna, volajúceho: Abba! Otče!“ (G 4:6)

Mnohí z nás pri konverzácii, v modlitbe či dokonca pri evanjelizácii automaticky používajú dve označenia, ktorými sa zmieňujeme o našom Stvoriteľovi a Vykupiteľovi: Boh a Pán. Samozrejme, že sa nemýlime, keď používame tieto označenia — Písmo to robí stále dookola. Ale môžeme sa stratiť, ak im pozvoľna dovolíme, aby zatienili mená, ktoré nám Boh tak láskavo odhalil.

Možno by sme mohli zájsť ešte ďalej a povedať, že slovná zásoba, v ktorej prevažujú slová Boh a Pán, je trochu nekresťanská. Veď Pavol nám pripomína, že medzi pohanmi „je aj mnoho bohov a mnoho pánov“ (1. K 8:5). Ale kresťania nemajú záujem o to, aby do panteónu sveta jednoducho pribudol ešte jeden Boh a Pán. Skôr chcú povedať:

„My máme jediného Boha — Otca, z ktorého je všetko, a my pre Neho, a jediného Pána, Ježiša Krista, skrze ktorého je všetko, aj my skrze Neho.“ (1. K 8:6)

Keď povieme Boh, máme na mysli Otca; keď povieme Pán, máme na mysli Ježiša. V týchto dvoch menách sa skrývajú zázraky nášho spasenia a slávy. Ale na to, aby sme pocítili ich závažnosť, si musíme najprv spomenúť na meno, ktoré bolo dôležitejšie ako ktorékoľvek z nich: Hospodin.

Boh, ktorý je

Tam pri horiacom kre, keď sa Mojžiš triasol a bosými nohami stál na posvätnej pôde, Boh prehovoril: „Takto povedz Izraelitom: Hospodin, Boh vašich otcov, Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jákobov ma poslal k vám“ (2. M 3:15). Za slovom Hospodin (ktoré sa vo väčšine anglických prekladoch Biblie uvádza zmenšenými veľkými písmenami — „LORD“) sa ukrýva meno, ktoré poznáme ako Jahve, ktoré súvisí so slovesom vyskytujúcim sa v predchádzajúcom verši: „SOM“ (2. M 3:14). Bohom Izraela je Boh, ktorý je.

Tvrdenie obsiahnuté v tomto mene ani nemohlo byť rozsiahlejšie. On je Hospodin, ten, ktorý vždy a večne bol, a ktorý vždy a večne bude. On je Hospodin, Tvorca všetkej hmoty, Udržiavateľ každej bunky. On je Hospodin, ktorým nikto nemôže manipulovať či ho ovládať. On je Hospodin, Boh nad takzvanými „bohmi“ Egypta a modlami ktoréhokoľvek iného národa.

Najúžasnejšie zo všetkého je, že on je Hospodin, „váš Boh“ (2. M 6:7). Keď sa Izraelu odhalil ako ten veľký „SOM“, Hospodin chcel, aby jeho ľud vedel, že odpočívajú v jeho večných ramenách (5. M 33:27). Po dobu viac ako tisíc rokov, ktorá nasledovala, to bolo meno, pod ktorým Izrael poznal svojho Boha. Až dovtedy, kým Hospodin na seba nevzal telo.

Boh, ktorý zachraňuje

Keď sa Jozefovi zjavil Pánov anjel, povedal mu, ako sa bude Mesiáš volať: „Dáš Mu meno Ježiš; lebo On vyslobodí svoj ľud z ich hriechov“ (Mt 1:21). Ježiš, meno odvodené od židovského mena Józua, znamená „Hospodin zachraňuje.“ Keď sa „SOM“ stal človekom, jeho úlohou bolo zachrániť svoj ľud z ich hriechov. „Preto,“ povedal anjel, „mu dáš meno Ježiš.“

Boh sa tak hlboko zaujíma o našu záchranu pred hriechom a chce, aby sme si ju pravidelne pripomínali, že do samotného mena nášho Spasiteľa zabalil záchranu. Keď povieme Ježiš, ohlasujeme toho, ktorý naplnil svätý zákon zo Sinaja, ktorý uzdravoval chorých a kriesil mŕtvych, a ktorý obrátil svoju tvár smerom ku krížu, pričom odmietol zachrániť seba samého. Meno Ježiš nás pobáda k tomu, aby sme si vybavili bič, ktorý udieral jeho chrbát, klince, ktoré zjazvili jeho ruky a nohy, kopiju, ktorá mu prenikla bok, hrob, v ktorom ležalo jeho telo a kameň, ktorý nemohol zabrániť jeho vzkrieseniu.

„Náš Boh nie je iba Hospodin, ale Ježiš: nielen Bohom, ktorý je, ale Bohom, ktorý zachraňuje.“

Náš Boh nie je iba Hospodin, ale Ježiš: nielen Bohom, ktorý je, ale Bohom, ktorý zachraňuje. A pretože zachraňuje, máme možnosť poznať ho pod iným menom, takým, ktoré môže byť tým najľúbeznejším zo všetkých mien.

Kresťanské meno pre Boha

„Keď prišla plnosť času, poslal Boh Syna svojho,“ píše apoštol Pavol. Hospodin si na seba vzal telo; Ježiš, náš Spasiteľ, sa narodil. A prečo? „Aby sme prijali synovstvo. A keďže ste synovia, poslal nám Boh do sŕdc Ducha svojho Syna, volajúceho: Abba! Otče!“ (G 4:4–6). Keď nás Pán Ježiš zachráni zo vzdialenej krajiny nášho hriechu, privádza nás domov k Otcovi.

Dôležitosť mena Otec azda najlepšie opisuje J. I. Packer:

„Vystihnete celé náboženstvo Novej zmluvy, ak ho opíšete slovami poznanie Boha ako svojho svätého Otca. Ak chcete posúdiť, ako dobre nejaký človek rozumie kresťanstvu, zistite, aký názor má na myšlienku byť Božím dieťaťom a mať Boha ako svojho Otca. Ak to nie je myšlienka, ktorá podnecuje a riadi jeho uctievanie a modlitby a jeho celý pohľad na život, znamená to, že kresťanstvu nerozumie veľmi dobre… ,Otec‘ je kresťanské meno pre Boha.“ (Poznanie Boha, 201)

Preto, keď sa v našom vnútri dvíha Duch, prichytíme sa pri tom, že voláme viac než „Bože!“ alebo „Pane!“ On nás na základe svojej nevyspytateľnej lásky núti k tomu, aby sme hovorili, ako by to urobili deti: „Abba! Otče!“ Lebo Boh, ktorého uctievame, nie je žiadne neurčité božstvo, ale ten, ktorý sa kedysi odhalil ako Hospodin, a dnes ako Otec nášho Pána Ježiša Krista. A my to máme veľmi radi, keď môžeme vysloviť jeho meno.