Boh koná zázraky

Čo urobia? Začnú mávať, samozrejme.

Určite si to už zažil. Deti hľadia do davu, kým nenájdu svojich rodičov a neprestanú mávať, pokiaľ im mama a otec neodzdravia. Dvíhajú svoje ruky do výšky, pohybujúc nimi hore dole: „Hej, to som ja! To som ja! Ocko, to som ja!“ Nie je to nacvičená choreografia. V programe ju nenájdeš. Nikomu to však nevadí, v skutočnosti si nevieme pomôcť, iba sa usmievame. Je to zlaté. Páči sa nám to, pokiaľ je tam rodič, aby odzdravil.

Neustále mávanie

Predstav si ale, že si na predstavení a táto dôverne známa scéna sa postupne začína odvíjať. Prebieha ako zvyčajne, ale tentoraz je tu jedno dieťa, ktoré neprestáva mávať. Práve našlo svojho otca, máva naňho, volá a skáče hore-dole, otec však nie a nie odpovedať.

Teraz si predstav, že sa to deje počas celého predstavenia. Toto predstavenie sa končí, všetci postupne odchádzajú až v celej sále zostanú iba dvaja ľudia. Je tam len to dieťa na javisku a otec v publiku. Dieťa neprestáva mávať, otec nerobí nič. Takto to ide celé hodiny. Potom zhasnú svetlá. Začnú stierať podlahu, vynášajú odpadkové koše, zatvoria budovu. Ale dieťa je stále tam, tentoraz v tme, neúnavne máva a kričí na muža sediaceho v publiku: „Ocko, to som ja. To som ja!“

V tichu.

Takáto scéna je veľmi znepokojujúca, nie je to však až taký výnimočný zážitok. Pocity toho dieťaťa sú totiž dôverne známe, aspoň žalmistovi v Žalme 77.

Tento žalm Ásáfov začína: „Nahlas volám k Bohu a kričím, nahlas volám k Bohu, aby ma počul. V deň svojho súženia hľadám Pána, v noci je moja ruka vystretá a neochabuje, duša sa mi nedá potešiť.“ (Žalm 77:2–3).

Neustále volá a neprestane. Vystiera svoju ruku v tme a kýva ňou sem a tam. „Najpresnejšie znenie je,“ hovorí John Peter Lange „Moja ruka bola vystretá v noci a nebola nehybná“ — čo sa vlastne vôbec nelíši od konania toho dieťaťa na predstavení. Drží svoje rameno vystreté, jeho ruka sa neprestáva hýbať, ale nedostáva žiadnu odpoveď. Prečo tam Boh len tak sedí? Prečo mi neodpovedá? V podobnej situácii zvyčajne kladieme rovnaké otázky. Pália nás ako požiare trávy na vysušenom teréne našej smädnej duše. Tieto otázky vedú napokon k otázkam ako:

Či Pán zamieta naveky a už viac neprejaví priazeň?
Či navždy skončila sa Jeho milosť,
a slovo prestalo na celé pokolenia?
Či Boh zabudol zmilúvať sa,
či v hneve zavrel svoje milosrdenstvo? (Žalm 77:8–10)

Kam nás vedie

Hoci tieto otázky hlboko prežívame, v istom zmysle sú veľmi hlúpe. To sa môžeme rovno spýtať, či Boh prestal byť Bohom. Spomeň si, že neustála láska nie je iba niečo, čo Boh robí, ale čím je. Milosť je jeho podstatou. Milosrdenstvo je jeho srdcom. Jeho vernosť nemá konca. Jeho sľuby nie sú limitované kvótami. Preto pýtať sa tieto veci, pýtať sa, či jeho láska neprestala, znamená obávať sa, že Boh sa zmenil, že nejako už nie je tým, kým býval. Niekedy naozaj máme tieto pochybnosti. Rozmýšľame o týchto veciach keď sme v tme, kývame svojimi rukami sem a tam, diviac sa, čo sa stalo s Bohom.

Máme tendenciu myslieť si, že to neprestajne mávajúce dieťa na predstavení je trpezlivé, ale v skutočnosti je to otec, ktorý má dosť trpezlivosti, aby ho to nechal robiť.

Boh ťa nemusí viesť tam, kam ťa vedie. Nemusí tam len sedieť a nechávať ťa mávať. Vidí ťa. Počuje ťa. Mohol by povedať len jedno slovo a vedel by si. Ale nespraví to, a musí to byť preto, lebo v tých chvíľach čakania sa deje niečo úchvatné.

Vedie nás, možno práve svojím situačným tichom, aby sme si spomenuli na všetko, čo už bol o sebe povedal. Presne tam smeruje aj žalmista a tam chce priviesť aj nás. Žalm 77:12–15:

Na skutky Hospodinove sa chcem rozpomínať,
áno, rozpomínať sa na Tvoje pradávne divy.
O každom Tvojom diele hĺbať,
o Tvojich skutkoch rozjímať.
Svätá je, Bože, Tvoja cesta!
Ktoré božstvo je tak veľké ako Boh?
Ty si Boh, ktorý robí divné veci,
svoju moc dal si poznať medzi národmi.

Vieme, kto je. Vieme, že sa nemení. Môžeme stále mávať na Boha, pokiaľ sa rozpomíname na jeho skutky. Môžeme si spomenúť na jeho dielo a ubezpečiť sa, že on vie. Otče, vieš, že som to ja. Viem, že vieš, že som to ja. A viem, že ty si Boh, ktorý koná zázraky.

Boh koná zázraky

„Zázraky.“ V Starej zmluve je to dôležité slovo. Súvisí s Božím dielom počas Exodu, keď On, majestátny vo svojej svätosti, zachránil svoj ľud slávnymi činmi a zázrakmi (2. Mojžišova 15:11). Je to Božie dielo pre jeho ľudí, niečo, čo by sme nikdy nečakali. Je to také dielo, na ktoré nezabudneš, také dielo, ktoré mení situáciu. A to je to, čo si žalmista potrebuje uvedomovať o Bohu. Musí si uvedomiť, že Boh je verný svojim zasľúbeniam a že urobí všetko, čo hovorí, že urobí — dokonca aj keď to prevráti svetskú múdrosť hore nohami. To je to miesto, kde sa nachádza, keď mávaš v tichosti noci, a to je to miesto, kde sa k nemu môžeme pridať.

Takisto si potrebujeme uvedomiť, že Boh koná zázraky a že je tu kríž, ktorý to dokazuje. Môžeme sa modliť so žalmistom, meditovať nad Božími mocnými skutkami tak, že sa sústredíme na najmocnejší z nich všetkých.

Boh koná zázraky — hlbokými a tajomnými spôsobmi, o akých v ten piatok na Golgote nikto netušil. Zabitý Mesiáš? Syn Boží ukrižovaný? Boh koná zázraky — v zmätku Ježišových učeníkov, keď držali jeho telo bez života, nezlomené, pochované v požičanom hrobe, obklopené temnotou. Boh koná zázraky — v skoré nedeľné ráno, keď Mária našla hrob prázdny, keď to utekala povedať učeníkom, keď Tomáš odmietol uveriť, keď sa mu Ježiš osem dní nato ukázal a povedal, vystierajúc svoje ramená „Daj sem prst a pozri sa na moje ruky; daj sem ruku a vlož ju do môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci.“ (Ján 20:27).

Mávaj v tme. Volaj Jeho meno. A vedz, že on ťa počuje, že je tam, že On je Boh, ktorý koná zázraky — a odpovie vo svoj dokonale zvolený čas.