Boh nepotrebuje, aby ste boli silní

Asi lepšie je vyjadriť to takto: Boh chce, aby sme boli naozaj silní, ale inak, než možno väčšinou  túžime byť silní. Často chceme byť silní takým spôsobom, ktorý poukazuje na nás. Boh od nás chce, aby sme boli silní takým spôsobom, ktorý ukazuje na Neho. V padlom svete si tieto dva spôsoby často odporujú.

Keby sme boli bez hriechu, naše túžby by boli v dokonalej harmónii s Božími túžbami. Chceli by sme byť silní iba silou, ktorú dáva Boh (1. Pet 4:11). Ale keďže nie sme bez hriechu, často sa stáva, že medzi silou, ktorú chceme mať a silou, ktorú nám Boh chce dať, je nesúlad.     

V dôsledku toho sa môžeme ocitnúť uprostred hlbokého znechutenia z vlastných obmedzení a nepriazne života, ktoré v skutočnosti Boh vopred pripravil, aby v nás vypestoval silnú, odvážnu a oslobodzujúcu vieru.  

Chytený do pasce slabosti

V 12. kapitole Druhej knihy Mojžišovej bol izraelský ľud zázračne uvoľnený z otroctva a Mojžišom vyvedený z Egypta. A podľa 14. kapitoly sa Izrael utáboril pri Červenom mori, na zraniteľnom a možno záhadnom mieste. Boh zámerne nariadil Mojžišovi, aby tam viedol Izrael, pretože sa rozhodol naposledy dramaticky pokoriť faraóna a Egypťanov — dať na konci ešte jeden dramatický výkričník, ktorým urobí vyhlásenie Egyptu a svetu, a ktorý sa bude ako ozvena rozliehať po zvyšok ľudských dejín: „Ja som Hospodin.“ (Ex 14:4).       

Ale Izraeliti nerozumeli Božím zámerom. Pravdepodobne tam bolo počuť veľa šomrania, čo to  robia, že stanujú na mieste, ktoré vyzerá ako slepá ulica. To prerástlo do horúčkovitej paniky, keď sa ukázala faraónova armáda a pritlačila ich všetkých k moru. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa stane to najhoršie: smrť mečom alebo smrť utopením.

Ľudia boli vydesení a nahnevaní, ako by sa cítila asi väčšina z nás. Kričali na Mojžiša: „Či nebolo dosť hrobov v Egypte, že si nás vyviedol zomrieť na púšti? Čo si nám to urobil, že si nás vyviedol z Egypta?“ (Ex 14:11)        

Ocitli sa na slabom mieste ako v pasci — na mieste, ktoré pre nich Boh vopred pripravil.    

Oslabený, aby sa naučil, kde možno silu naozaj nájsť

Ľud zmocnený panikou dostal od Mojžiša odpoveď: „Nebojte sa! Stojte pevne a uvidíte záchranu Hospodinovu, ktorú vám dnes spôsobí, lebo ako vidíte dnes Egypťanov, tak ich už nikdy neuzriete. Hospodin bude bojovať za vás, vy buďte len ticho.“  (Ex 14:13–14)

A on za nich bojoval. Kým egyptskú armádu zdržiaval ohnivým stĺpom, Izraelitom sprístupnil  suchú cestu cez Červené more. Potom Egypťanov uvoľnil a oni bezhlavo prenasledovali Izrael do mora, ktoré ich pohltilo.

A na opačnom konci toho celého Mojžiš s ľudom vypukli v chválospev, ktorý dodnes spievame:

„Silou a chválospevom je mi Hospodin; stal sa mi záchranou. On je môj Boh, budem Ho oslavovať; Boh môjho otca, budem Ho zvelebovať.“ (Ex 15:2)

Keď sa ukázala egyptská armáda, Boh mohol premeniť Izrael v národ Samsonov. Svätý Duch ich mohol razom všetkých naplniť, a oni mohli poraziť Egypt kopou čeľustí z osla. Prečo to Boh neurobil?

Nuž, spomínate si na Samsona? Keď dal Boh Samsonovi silu, aby sám premohol 1,000 Filištíncov, akú pieseň spieval Samson, keď bolo po všetkom?

„Čeľusťou z osla som ich nahádzal na hŕbu, čeľusťou z osla pobil som tisíc mužov.“ (Sud 15:16)

„Pobil som.“ Po žiadnom z hrdinských činov nepočujeme Samsona spievať Bohu chválospev a nezostal nažive po tom, ktorý sa pravdepodobne spomína ako príklad viery v Liste Židom 11:32. Samsonovou silou bol Boh, ale Samson to nikdy naozaj neuznal.   

Boh chcel, aby Izrael pochopil, že on je ich silou a ich spásou, a tak sa stane ich piesňou. Preto ich postavil na slabé miesto, kde nebolo pomoci.

Hospodin je našou silou     

Odchod z Egypta sa stal najväčšou starozmluvnou predzvesťou evanjelia Ježiša Krista. Boh nás všetkých zachraňuje ako bezbranné deti, ktoré uviazli medzi silami zla a morom Božieho hnevu. Ježiš je náš záchranca a jeho kríž a vzkriesenie sú našou záchranou.

Ale tento odchod, spolu so všetkými ostatnými biblickými príbehmi vykúpenia, je aj  pripomienkou, že Boh pre nás zámerne pripravuje slabé miesta a privádza nás k nim. Keď cítime, že sme sa do nich chytili ako do pasce, môžeme byť silno znechutení, môže sa nás zmocniť panika, či dokonca môžeme byť nahnevaní. Božie zámery nám v takejto situácii nie sú spočiatku jasné. Vyzerá to jednoducho tak, že sa buď veľmi pomýlil alebo je rozmarný. Pravdou však nie je ani jedno, ani druhé.

Pravdou je, že ako hriešni ľudia naozaj nerozumieme, aké je pre Boha dôležité, keď chce byť našou silou a našou spásou, až kým sa neocitneme na dostatočne slabom mieste, na ktorom je on našou jedinou možnosťou. Zo začiatku nemáme pocit, že by šlo o nejakú veľkú milosť, ale neskôr, niekedy oveľa neskôr zistíme, že to bol dar nesmiernej milosti. A potom sa Boh naozaj stane našou piesňou.