Bol niekto viac osamelý?

Príbeh o žene pri studni som čítala už nespočetnekrát, ale ešte nikdy tak silno neoslovil tichú bolesť, ktorú som často pociťovala: osamelosť.

Pri čítaní Jána, kapitoly 4 som sa vždy sústredila na potreby ženy, ale tentoraz moju pozornosť upútali potreby jej Spasiteľa. V známom príbehu si unavený a smädný Ježiš sadá k studni v Sychare, zatiaľ čo jeho učeníci, hladní po vyčerpávajúcej ceste, sa vydávajú do samaritánskeho mesta, aby nakúpili jedlo (J 4:6–8). V ďalšej scéne prichádza žena, aby načerpala vodu zo studne. Ježiš ju požiada o nápoj a potom jej ponúkne nápoj iného druhu — nápoj uspokojujúci dušu živou vodou (J 4:13–14).

Ježiš sa pravdepodobne napije vody, ktorú Samaritánka načerpá zo studne, ale po tom, čo sa učeníci vrátia s jedlom, nenaje sa, aj keď je takmer určite hladný. Namiesto toho v ďalšej slovnej hračke hovorí učeníkom: „Ja mám jesť pokrm, o ktorom vy neviete“ (J 4:32). Zmätení učeníci usudzujú, že mu jedlo dal niekto iný. Keďže Ježiš pozná ich zmätok, vysvetľuje: „Mojím pokrmom je činiť vôľu Toho, ktorý ma poslal“ (J 4:34). Ježiš v ten deň hodoval na duchovnej žatve; bol taký duchovne nasýtený, že jeho fyzický hlad sa zmenšil.

Potrava pre osamelé srdcia

Opätovné čítanie tohto príbehu bolo pre mňa zážitkom, ktorý zmenšoval môj hlad. Bola som unavená a smädná z vlastnej cesty — ďalšie sťahovanie do iného štátu. Ak Prufrock od T. S. Eliota „odmeriaval [svoj] život kávovými lyžičkami,“ ja som mohla odmerať ten svoj týmito sťahovaniami, pričom každé z nich prinášalo nové pocity osamelosti, keď som opäť nadobudla identitu cudzinca. Túžila som po priateľstve a spolupatričnosti.

Ježišov príklad pri Sycharskej studni mi dal plán, ako sa vyrovnať s mojou osamelosťou — hladom. Ježiš bol vzorom radostnej poslušnosti, ktorá potláča menšie chute. Naučila som sa, že zamestnávanie dobrými skutkami, ktoré mi dal Boh, ma môže duchovne naplniť tak, že môj hlad po spolupatričnosti ustúpi na svoje miesto. 

Tak ako Ježiš zakúsil plnosť prostredníctvom vernej poslušnosti Bohu, aj ja som sa naučila nachádzať radosť a uspokojenie vo vernom vykonávaní práce, ktorú mi Boh každý deň dáva, či už ide o prípravu ďalšieho jedla, písanie vzorových viet na hodiny gramatiky, odpovedanie na e-maily, rozhodovanie sporov mojich detí, pozdravenie suseda, vyslovenie modlitby vyznania a prosby o pomoc, alebo dokonca čistenie chladničky. Každý malý skutok vernosti začne napĺňať moju dušu, podobne ako prvé sústo, ktoré každé ráno začne napĺňať môj žalúdok.

Najlepší a najdrahší priateľ

Sotva som vo svojej osamelosti sama. Podobným hladom trpí približne každý štvrtý dospelý človek na svete. Svet, ktorý nemá žiadne dlhodobé riešenia, navrhuje na zmiernenie utrpenia zvýšiť interakcie medzi ľuďmi. Napriek našej digitálnej prepojenosti však epidémia osamelosti pretrváva a rastie.

Jedine v Ježišovi nachádzame riešenie narastajúceho problému. On ponúka plán na potlačenie hladu, ktorý spočíva vo vernej poslušnosti. Ponúka však aj oveľa viac. Ježiš ponúka prítomnosť súcitného priateľa. Ako poznamenáva C. S. Lewis, ak sa priateľstvo začína vtedy, keď jeden človek povie druhému: „Čože! Aj ty? Myslel som, že som v tom sám.“ (Štyri lásky, str. 75), potom v Ježišovi nachádzame najlepšieho a najdrahšieho priateľa. On plne „cíti s našimi slabosťami“ a zakúsil bolesť ich sprievodných pokušení, „(ale) bez hriechu“ (Žid 4:14–16).

Zoznámený s osamelosťou

Ježiš je priateľ, ktorý rovnako ako my dôverne pozná hlad, smäd, vyčerpanie a, áno, aj samotu.

Bol niekto viac nepochopený ako Ježiš, ktorého božské ohlasovanie pravdy sa stretlo s nevedomosťou a pochybnosťami? „To preto, že sme nevzali so sebou chlieb“ (Mt 16:7). „Hovorili, že sa pomiatol“ (Mk 3:21, Ekumenický preklad). Kto môže zabudnúť na posmech jeho galilejských spoluobčanov po tom, čo medzi nimi autoritatívne učil a mocne konal zázraky? „Či nie je synom toho tesára?“ (Mt 13:55) A čo Petrovo drzé pokarhanie, keď Ježiš zjavil múdrosť Božieho plánu spásy? „To sa Ti nesmie stať!“ (Mt 16:22)

Bol niekto osamelejší ako Ježiš, ktorý „sa obrátil tvárou k Jeruzalemu, že pôjde tam“ (L 9:51)? Zatiaľ čo jeho priatelia a bratia pokračovali vo svojich životoch, on sa cieľavedome venoval úlohe, ktorú mu dal jeho Otec. Nebol mu udelený dar ľudského manželstva, detí ani majetku ako mnohým iným. Namiesto toho ho čakala osamelá cesta na Golgotu. Kto bol osamelejší ako ten, kto v hodine najväčšej núdze padol na tvár, modlil sa, plakal a krvácal, len aby našiel svojich najdrahších spať, neschopných pomôcť niesť jeho bremeno? „Či ste nemohli bdieť so mnou ani hodinku?“ (Mt 26:40)

Zniesol niekto viac nenávisti ako Ježiš, ktorého zakrvavené telo a útrpné výkriky z kríža vyvolali posmech násilníckeho davu, ktorý sa zhromaždil, aby uspokojil svoju túžbu po krvi? Ježiš tam osamote znášal rany verejného výsmechu: „Iných zachraňoval, a seba nemôže zachrániť… ! Dúfal v Boha, nech Ho teraz vyslobodí, ak chce; veď hovoril: Syn Boží som!“ (Mt 27:41–43)

Ani Ježišovi nebola cudzia osamelosť zo straty, pretože pravdepodobne oplakával smrť svojho (adoptívneho) otca Jozefa. Matúš 14:13 tiež zaznamenáva jeho odchod „na pusté miesto do samoty“ po tom, čo počul správu o sťatí hlavy jeho bratranca Jána vo väzení. Pozrite sa na jeho nárek nad blížiacim sa súdom nad Jeruzalemom alebo na jeho slzy pri hrobe Lazara (Mt 23:37–24:2; J 11:33–36). Ježiš poznal odlúčenie spôsobené smrťou a bol z neho zarmútený.

Nepochopený rodinou a priateľmi, odmietnutý krajanmi, opovrhovaný náboženskými vodcami, opustený a zradený svojimi učeníkmi, Ježiš rozumel osamelosti. Nikto nebol väčším outsiderom a nikto nemohol byť väčším priateľom. Našim vlastným osamelým srdciam vždy prítomný Ježiš šepká utešujúce slová: „Ja tiež. Nie si sám.“

Cez osamelosť k sláve

Ale viac než prítomnosť priateľa v osamelosti a viac než plán na zmiernenie osamelosti, Ježiš ponúka zmysel pri znášaní osamelosti. Ak bol Ježiš zdokonalený skrze utrpenie (Žid 2:10), či nebudeme aj my zdokonalení skrze naše vlastné utrpenie? Osamelosť je ďalšou z tých „rozličných skúšok,“ ktoré nás môžu trápiť počas celého života (1. Pt 1:6, Ekumenický preklad). Keď však utrpenie prijmeme, keď odoláme pokušeniam, ktoré prináša, a keď sa usilujeme o radosť tým, že verne vykonávame prácu, ktorú nám Boh dal, naša viera sa zušľachťuje ako zlato a stáva sa čoraz vzácnejšou, keď sa nečistoty roztápajú a miznú (1. Pt 1:7).

Jedným z cieľov osamelosti — a vlastne jedným z hlavných cieľov každého druhu utrpenia — je, aby nás Boh skrze ňu oslávil. A tak ako sa všetci v rôznej miere podieľame na Ježišovom utrpení, budeme sa podieľať aj na jeho sláve.

Nie ste sami

Možno je to osamelosť zo straty, z toho, že ste outsider, z nepochopenia alebo bezcitného odsudzovania. Možno vás vaše životné okolnosti odlišujú od ostatných, hoci nie tak, ako by ste si želali. Možno znášate neustále ubližovanie vo svojom okolí alebo neustály výsmech v škole za to, že ste kresťan. Nech už je povaha vášho utrpenia akákoľvek, dúfaj, osamelá duša! Nie ste sami. Ježiš je s vami.

Hodujte ako on, na „jedle,“ ktoré vám Boh dal jesť. Buďte naplnení „ovocím pokoja a spravodlivosti,“ ktoré prináša vytrvalá samota v tomto živote (Žid 12:11). A v spoločnosti vášho najdrahšieho priateľa čakajte na prichádzajúcu slávu, kde vám jeho vernosť vydobyla podiel na jeho dedičstve (R 8:17).