Boží obraz vtlačený do prachu

Adamovo meno odrážalo skutočnosť, že ho Boh stvoril z „adamah“ (ah-dah-MAH, v hebrejčine „zem“). Jeho úlohou bolo pracovať s pôdou, a keď zomrie, vráti sa do zeme. Adam bol dokonalým „pozemšťanom“.

A predsa Boh vdýchol do Adama svoj vlastný dych, čím jedinečným spôsobom odlíšil ľudstvo.

Jeden rabín z 18. storočia to vyjadril takto: „Človek by mal vždy nosiť dva lístky papiera, v každom vrecku jeden. Na jednom by malo byť napísané: „Svet bol stvorený kvôli mne“ a na druhom: „Som len prach a popol.“[1] V dňoch, keď sa cítime skľúčení a bezcenní, by sme si mali prečítať ten prvý. V dňoch, keď sme pohltení pýchou a vlastnou dôležitosťou, by sme mali čítať ten druhý.

V knihe Bremeno slávy C. S. Lewis poukazuje na to, že poznanie večného významu každého človeka, ktorého stretneme, by malo zmeniť naše správanie k druhým:

Žiť totiž v spoločnosti potenciálnych bohov a bohýň je veľmi vážna vec — znamená to pamätať vždy na to, že aj tá najnenápadnejšia a najmenej zaujímavá osoba, s ktorou sa rozprávate, môže byť jedného dňa bytosťou, ktorú by ste mali veľké pokušenie uctievať, keby ste ju uvideli takú, aká raz bude. Alebo môže byť jedného dňa hroznou a odpudivou nočnou morou.

Neexistujú obyčajní ľudia. Nikdy ste sa nerozprávali len s obyčajným smrteľníkom. Národy, kultúry, umenia, civilizácie — to všetko je smrteľné a ich život je oproti nášmu životu ako živorenie komára. Sú to práve nesmrteľníci, s ktorými žartujeme, pracujeme, ženíme sa a rozvádzame, ktorých prehliadame a zneužívame. Sú to nesmrteľne nádherné alebo nesmrteľne hrôzostrašné bytosti.[2]

Často bojujeme s poznaním svojej hodnoty a snažíme sa ju dokázať súťažením, pýchou a zhadzovaním druhých. Naopak, môžeme si myslieť, že pokora je o tom, že sa považujeme za neužitočných, netalentovaných a bezvýznamných.

Božia predstava pokory však spočíva v uvedomení si, že každý z nás je v jeho očiach vzácny, ale aj všetci ostatní. Možno by sme si mali napísať tretí lístok: „Bohu je vzácne celé ľudstvo, nielen ja.“

Abraham Heschel skutočne píše, že vidieť, že každý človek nesie Boží obraz, vedie k láske k blížnym, a dokonca aj k nepriateľom:

„Nikdy nesmieme zabúdať na rovnosť božskej dôstojnosti všetkých ľudí. Boží obraz je v zločincovi rovnako ako vo svätcovi… Základnú dôstojnosť človeka netvoria jeho úspechy, cnosti alebo osobitné talenty. Je to vlastná jeho samotnej bytosti.“

Prikázanie: „Miluj blížneho ako seba samého,“ (3. M 19:18) nás vyzýva, aby sme milovali nielen cnostného a múdreho, ale aj zlého a hlúpeho človeka… Láska obrazu je láskou toho, čo miluje Boh, je aktom súcitu, účasti na Božej láske. Je bezpodmienečná a bez ohľadu na zásluhy či odlišnosti človeka.“[3]

[1] Rabín Simcha Bunam z Peshischa, kontrastná Mišna, Sanhedrin 4:5 a 1. M 18:27.

[2] C. S. Lewis, Bremeno slávy (Porta libri, 2021), str. 269, 270.

[3] Abraham Heschel, The Insecurity of Freedom (New York: Farrar, Straus and Giroux, 1963), str. 153. (Úryvok z knihy Walking in the Dust of Rabbi Jesus, Zondervan, 2012)