Bratia, nech je váš každodenný život príkladom

Keďže som mentorom a učiteľom mnohým vedúcim rôznych zborov, často sa u nich stretávam s istým problémom. Žijú a vedú ľudí takým spôsobom, akoby chceli sami seba diskvalifikovať z pozície vedúceho zboru.

Život medzi „ovečkami"

V prvom rade, nevedú svoje „stádo" a nežijú medzi „ovečkami". V prvom liste Petra 5:2–4 sa píše: „Paste Božie stádo, ktoré je u vás… buďte vzorom stádu." Pri stretnutí sa vedúcich vždy opýtam: „Žijete tak, aby ste boli príkladom a ľudia vás nasledovali?" Inými slovami, je váš život viditeľný, prístupný a nasledovateľný pre iných? Je váš život viditeľný a prístupný ľuďom, ktorí žijú vo vašej blízkosti? Môžu sa ľudia učiť z vášho príkladu manželstva, rodičovstva, z vášho vzťahu k susedom? Môžu sa z vášho života naučiť, ako by mohol vyzerať ich život, ak by ho začali naozaj žiť s Ježišom?

Ježiš žil medzi svojimi nasledovníkmi a tí videli, dotkli sa a počuli Slovo, ktoré sa stalo telom. Pavol Efezským písal, že žil medzi nimi, a oni videli jeho príklad. Tí, ktorí vidia tvoj život, pýtajú sa ťa pravidelne: „Nerozumieme, čo je na tom také zvláštne. Prečo by ťa niekto pozýval rečniť? Si predsa taký ako všetci ostatní!"

Ži viditeľne a ži prístupne

Vidia ťa bojovať ako rodiča so svojimi povinnosťami, či riešiť problémy so svojou manželkou, kajať sa z modlárstva a ukazuješ im, že aj ty prosíš Boha o milosť?

Ak sprístupníš svoj život, pomôžeš ostatným žiť ten ich. Ako všetci ostatní, aj my poznáme pokušenie. Vidíme výzvy. Padáme. Takže, keď kážeme, môžeme rozprávať a prihovárať sa k zboru aj z našich vlastných skúseností, pretože všetci bojujeme rovnaký boj.

Nanešťastie, mnoho pastorov strávi svoj život v kancelárii. Ľudí vidia na zhromaždeniach, stretnutiach so spolupracovníkmi a voľný čas strávia najmä so svojou rodinou. Ako majú ľudia vedieť, ako vyzerá skutočný život mimo zbor, ak nevidia vlastných vedúcich zboru žiť ho tiež?

Vodu kázať, vodu piť

Príliš veľa pastorov nežije život tak, ako ho sami kážu. Sami sebe dali výnimku. Čo tvoj zbor očakáva od členov? Si pre ľudí príkladom a žiješ ozaj tak, ako to očakávaš aj od nich?

Nespočetne veľakrát som sa zhováral s pastormi, ktorí od svojho zhromaždenia očakávali, že sa budú stretávať aj v malých skupinkách alebo sa budú zúčastňovať misií, pričom oni sami to nerobili. Alebo si myslia, že pracovné stretnutia v rámci zboru alebo stretnutia starších sa rovnajú menším skupinkám. Naozaj? Ak si toto naozaj myslíš, prosím, daj aj svojim ľuďom slobodu brať ich porady v práci ako stretnutia takýchto menších skupiniek. Alebo uvoľni členov len na stretnutia, kde budú len s tými, na ktorých im záleží. Zabudni na to, aby sa snažili dosiahnuť „nemilovaných", zlomených, potrebujúcich milosť. Nanešťastie sa práve toto deje najviac, keďže ľudia nemajú aký iný príklad nasledovať, len ten, ktorý im ako ich vedúci sami dávate.

Čokoľvek žiadate od členov vášho zboru, konajte tak aj sami.

Život podľa Biblie

Po tretie, často sa stretávam aj s tým, ako starší zboru padajú a nežijú podľa Biblie, napríklad tak ako sa to píše v Prvom liste Timoteovi 3:1–7 a v Liste Títovi 1:7–9. Nie je to tak že by všetci nedodržiavali všetko, no určité veci sa opakujú. A myslím, že tieto veci sa opakujú práve preto, že to mnohí vidia aj u svojich vedúcich.

Väčšina vedúcich zborov, s ktorými sa stretávam, berú úlohu učiteľa vo svojom zbore naozaj vážne, no už menej vážne berú požiadavky byť pohostinný, nebyť milovníkom peňazí a potrebu zaujímať sa o všetkých ľudí v zbore.

Byť pohostinný

Pohostinnosť znamená vytvoriť si miesto vo svojom srdci aj pre cudzích. Kresťania si často myslia, že pohostinnosť je, keď sa stretnú pri jedle na vlastnom zhromaždení. No to nie je to, čo Biblia vysvetľuje ako pohostinnosť.

Lepším príkladom nám je to, čo pre nás urobil Boh v Ježišovi Kristovi. V srdci mal miesto aj pre nepriateľov, stali sa členmi jeho rodiny tým, že Ježiš bol považovaný za zločinca a nepriateľa na kríži. Ponúkol nám svoj domov, bral nás ako rodinu a dal nám prístup ku všetkému, čo vlastnil, urobil nás vlastne spoludedičmi v Kristovi. Keď sú vedúci schopní a ochotní otvoriť svoje domovy a životy aj cudzincom, vtedy ukážu cirkvi a svetu, ako žijú vierou.

Príliš často sa stretávam s tým, že pastori v tomto poľavujú. Zdôrazňujú, že ich domovy sú ich útočiskom a zabúdajú, že ich útočiskom je Ježiš. Naše domovy sú, čo sa služby týka, na prvom mieste, a to aj podľa Písma. Cirkev potrebuje vidieť, že pastor dokáže byť príkladom, a že ukáže svojmu zhromaždeniu, že naše domovy sú predurčené k službe, aby sme prijímali v nich tých, čo ešte nie sú súčasťou rodiny Ježiša Krista.

Žiť pre viac ako len pre výplatu

Nebyť milovníkom peňazí sa dá preformulovať, ako nerobiť službu len pre výplatu. Ježiš o tomto hovoril ako o nájomníkovi, ktorému by nikdy nezveril svoje stádo.

Často sa pýtam pastorov: „Robili by ste to, čo robíte, aj keby vám za to neplatili?" Mnohí by nerobili. Vidia to skôr ako svoju kariéru a nie povolanie. Prosím, nezabudnite na milosť Božiu, ktorú vám preukázal práve tým, že vám zveril svoje ovečky, aby ste sa o nich starali najlepšie, ako viete. Za službu nie sme platení, máme len finančnú slobodu, aby sme túto službu mohli vykonávať.

Ak už aj tvoj vlastný zbor verí, že službu robíš, lebo si platený, dávaš zhromaždeniu pocit, že službu môžu robiť len platení zamestnanci. Toto vedie k tomu, že málo z vás slúži Bohu a ostatní sa len prizerajú, ako to robia „profesionáli".

Taktiež to vedie k tomu, že pastor vníma tých 40 — 50 hodín týždenne ako prácu a zvyšok je jeho osobný čas. Problém, ktorý tu vzniká je, že mnoho pastorov káže ľuďom konať službu aj po skončení ich pracovného času, no sami to robiť nemienia. Aké pokrytectvo! Ľudom kážete robiť to, čo sami nie ste ochotní.

Život medzi neveriacimi

Posledné, čo chcem povedať, je: mať dobrú reputáciu aj mimo zbor znamená, že vo vašom živote sú aj neveriaci, ktorí vás nazývajú svojím priateľom. Pozývajú vás na svoje akcie, zavolajú, keď potrebujú a jednoducho vás vpúšťajú do ich sveta. Nie ste pre nich len priateľom, zároveň vás rešpektujú. Neznamená to ale, že s vami musia stále súhlasiť alebo že sa ich gospelová hudba nikdy nedotkne, no nech je to akokoľvek, veria, že ich máte radi a dokážu sa vám zdôveriť.

Pred pár rokmi som bol na večierku u mojej susedy. Viedol som s ňou veľmi priamu konverzáciu o tom, že posledný súd naozaj prichádza. Naviedol som ju na to, aby verila Ježišovi ako jedinému obhajcovi v deň súdu.

Nasledujúci deň som zaklopal na jej dvere a opýtal sa, či je všetko v poriadku. Spýtala sa, čo tým myslím. Pripomenul som jej našu konverzáciu zo včerajška a že mám strach, či to neublížilo nášmu priateľstvu. Odpovedala: „Jeff, si môj priateľ. Viem, že ma máš rád a očakávam, že mi budeš rozprávať o Ježišovi. To je to, v čo veríš. Na naše priateľstvo to nemá žiaden vplyv." Máme dobrý vzťah a výsledkom je, že ktokoľvek má otázky ohľadom života s Ježišom, pošle ich za mnou a mojou ženou. Keď ma predstavuje svojim známym, vždy to povie nejako takto: „Toto je Jeff, chlapík o ktorom som vám hovorila, pastor, ktorý ale nie je ako ostatní pastori… "

Vždy, keď to povie, som rád, ale zároveň pociťujem smútok. Rád, pretože viem, že som jej priateľ, a nerád, pretože viem, že mnoho takýchto pastorov nestretáva. Dúfam, že toto sa zmení.