Buď odpočinok

Na počiatku stvoril Boh rytmy. Štvrtý deň riekol:

„Nech sú svetlá na nebeskej oblohe na oddeľovanie dňa od noci a nech budú znameniami na určovanie období, dní a rokov.“ (1. M 1:14)

Keď Adam o dva dni neskôr vstúpil do raja, vkročil do tanca dňa a noci, mesiaca a roku, zimy, jari, leta a jesene. A potom Boh medzi rytmy dňa a mesiaca pridal ešte jeden, vzor, ktorý neučia nebesá, ale Jeho vlastný príklad — sedemdňový rytmus týždňa (1. M 2:1–3).

Boh, ak by chcel, mohol vytvoriť svet bez rytmu — svet bez dní, týždňov, mesiacov a rokov. Vo svojej múdrosti stvoril svet, aby štvrtý a siedmy deň slúžili šiestemu. Rytmy robia svet dobrým miestom pre prebývanie konečných ľudí, ktorí potrebujú odpočinok a osvieženie. Ako stvorenia z prachu sme stvoreniami rytmu.

„To je dôvod, prečo je také znepokojujúce,“ píše Kevin DeYoung, „že naše životy sú stále viac bez rytmu.“ Zastupuje mnohých, keď hovorí:

„Nemáme zdravé rutiny. Nedokážeme oddeliť hodovanie a pôst. Večer a ráno stratili svoj rozdiel. Nedeľa stratila svoj význam. Všetko je nerozoznateľne spojené. Z kohútika neustále kvapká.“ (Crazy Busy (Šialene zaneprázdnený), str. 94)

Inými slovami, dnešný život je viac podobný Egyptu ako raju.

Dni v Egypte

Kým dôjdeme k prvej kapitole Druhej knihy Mojžišovej, prvá a druhá kapitola Prvej knihy Mojžišovej je strateným svetom. V Egypte nenachádzame žiaden odkaz na týždne alebo mesiace, ročné obdobia alebo roky — iba nekonečný sled pracovných dní. Niektorí Egypťania možno žili rutinu práce a odpočinku. Pre faraónových otrokov bol však Egypt svetom bez rytmov.

Na rozdiel od Boha stvorenia, ktorý oddychuje (1. M 2:2–3), faraón ukazuje jednomyseľné zanietenie pre prácu a produkciu. Keď Izrael zmocnie, nasadí ich do práce (2. M 1:11). Keď mu Mojžiš povie, aby prepustil tento ľud, spraví ich prácu ťažšou (2. M 5:4). A keď Izrael konečne opustí Egypt, prenasleduje ich čudujúc sa, ako im mohol dovoliť zanechať ich prácu (2. M 14:5). Pre faraóna bol 80-ročný život otroka iba sledom 29 200 pracovných dní, ktoré nepríjemne narušovala potreba spánku.

„Ako stvorenia z prachu sme stvoreniami rytmu.“

Napriek tomu, že moderný Západ nemá obdobu nepokojného egyptského kráľa, kultúrny vzduch, ktorý dýcham, nesie faraónsku vôňu. Priemerný pracovný čas v Amerike nielenže prekračuje pracovný čas v mnohých iných krajinách, ale ako poznamenáva DeYoung, hranice medzi prácou a odpočinkom sa napäté a zotrené. Už nemusíme chodiť do kancelárie, aby sme vyrobili naše tehly, stačí nám Wi-Fi. A dokonca aj náš „čas voľna“ sa pravidelne stáva obeťou toho, čo Andrew Lincoln nazýva „hektickým kolom aktivít [ktoré ukazuje], že voľný čas je zachytený do bežiaceho pásu práce a konzumácie“ (From Sabbath to Lord’s Day (Od sabatu k Pánovmu dňu), str. 404).

Taký je život bez rytmu, bez miesta v kalendári označenom „odpočinok“. A mnohí potrebujú nový exodus.

„Nebudeš pracovať“

Akonáhle Boh zachráni Izrael, rytmy sa vrátia. Prvé zmienky o mesiaci a roku sa objavia, keď Boh prikazuje Izraelu každoročne oslavovať exodus (2. M 12:2–3). Onedlho nato nachádzame prvú zmienku o sabate (2. M 16:23), každotýždennou pripomienkou stvorenia a vykúpenia (2. M 20:11, 5. M 5:15). Bubnovanie nekonečných dní ustupuje rytmu období.

Faraón vedel povedať iba: „Budeš pracovať“, ale Boh vie, ako povedať „Nebudeš pracovať“. Viac ako tucetkrát hovorí svojmu vykúpenému ľudu: „Nebudeš konať žiadnu prácu“ (alebo „žiadnu bežnú prácu“) — príkaz, ktorý sa vzťahoval nielen na sabat (2. M 20:10), ale aj na izraelské sviatky (4. M 23:7–8, 21, 25, 31, 35–36). V tomto požehnanom nebudeš, Boh vytrhol niečo z Egypta zo života svojho ľudu a na to miesto vložil niečo z raja.

Dnes už, samozrejme, nežijeme podľa Starej zmluvy a jej kultových rytmov. Kresťania nie sú povinní zachovávať izraelské sviatky — a dokonca ani doslovný sabat, ktorý spolu s týmito sviatkami našiel svoje naplnenie v Kristovi (Kol 2:16–17). Stále pre nás ale platí imperatív odpočinku, ak nie priamo, potom nepriamo.

Nebesá stále spievajú svoju rytmickú pieseň. Stále žijeme ako stvorenia z prachu. Boží vzor šesť a jeden nás stále pozýva k napodobňovaniu. A Ježišove vlastné rutiny práce a odpočinku sú stále modelom pre plný ľudský život (Mk 1:35, 6:30–32). „Nebudeš pracovať“, hoci nie zmluvný príkaz, je stále múdrosťou svätých.

Znovuzískanie rytmu

Ako by sme sa teda mohli odnaučiť faraónovým spôsobom? Ako by sme mohli zahrnúť naše dni do udržateľného režimu práce a odpočinku? Aj keď by bolo múdre v určitom okamihu našich životov zvážiť sezónne alebo ročné rytmy odpočinku, týždenný odpočinok je pravdepodobne naším najlepším východiskovým bodom.

„Ak nočný spánok kladie bodku na konci vety každého dňa, týždenný odpočinok končí odsek.“

Ak nočný spánok kladie bodku na konci vety každého dňa, týždenný odpočinok končí odsek — raz za týždeň spomalíme, chytíme dych a žijeme v bielom priestore stránky života. Pozastavujeme sa podľa vzoru prvého týždňa sveta a pamätáme si, že sme boli stvorení pre rytmy — boli sme stvorení pre prácu a odpočinok.

Zvážte teda niekoľko skromných prvých krokov.

Stanovte hranice

Rytmy odpočinku vyžadujú hranice. Tí, ktorí vedia najlepšie odpočívať, postavia bránu v čase, pri ktorej vchode je nápis: „Práca zakázaná.“ Táto hranica nemusí chrániť striktné 24-hodinové obdobie. Ak však neurčíme hranicu okolo nejakého časového obdobia — piatku ráno, štvrtku popoludní a večer, od sobotného západu slnka po nedeľné — odpočinok sa ukáže ako nepolapiteľný.

Stanoviť hranicu je, samozrejme, oveľa ľahšie, ako ju udržať. Hneď ako postavíme bránu, niekto na ňu začne búchať. Neotvoriť dvere vyžaduje odvážnu vieru, že Boh sa o nás postará, akonáhle odložíme pero, zavrieme počítač a dokončíme deň. Boh povedal Izraelu, aby odpočíval nielen vtedy, keď mu to práca dovoľovala, ale dokonca aj „v čase orby a v žatve“ (2. M 34:21). Inými slovami: „Dôveruj mi a odpočívaj, dokonca aj v najrušnejších obdobiach, keď sa zdá, že tvoje živobytie závisí od neustávajúcej práce.“

Určite by bolo nesprávne stanoviť naše hranice tak pevne, že si zatvoríme uši pred naliehavými potrebami. Tento druh chladnokrvného stráženia hraníc Ježiša rozhneval (Mk 3:1–5). Výnimky v našich hraniciach ale majú byť výnimkami. Ak sa stanú pravidlom, možno budeme musieť prehodnotiť to, čo považujme za skutočne naliehavé.

Osviežte sa

Ako mnohí rýchlo zistia, deň voľna sa nerovná dňu odpočinku. Rovnako ako sa niektorí vracajú z dovolenky so slovami: „Potrebujem dovolenku, aby som sa zotavil z dovolenky,“ aj my niekedy končíme deň voľna s pocitom, že potrebujeme ďalší. Možno sme naplnili tento deň dobrými, ale vyčerpávajúcimi aktivitami (športovým tréningom, domácimi projektami, náročnými sociálnymi akciami), alebo sme to prehnali so zábavou. Tak či tak, náš „odpočinok“ nás zanechal viac vyčerpaných ako oddýchnutých.

Boží príklad nám znova dáva náš vlastný cieľ: „Hospodin za šesť dní utvoril nebesá i zem a na siedmy odpočíval a bol osviežený.“ (2. M 31:17, preklad z angl.) Nasledovať Boha v takomto odpočinku si vyžaduje nielen stanoviť hranice, ale naplniť ich skutočne osviežujúcimi aktivitami — činnosťami, ktoré nás vrátia do práce s obnovenou mysľou, dušou a telom, pripravenými konať a byť použití pre dobro druhých.

Druhy osviežujúcich aktivít, ktoré máme k dispozícii, sa, samozrejme, budú líšiť v závislosti od životnej fázy. Odpočinok manžela a otca bude vyzerať inak ako odpočinok slobodného muža — možno menej čítania a driemania a viac času s deťmi vonku. Napriek tomu by bolo dobré, keby každý z nás zvážil (a prediskutoval s rodinou alebo spolubývajúcimi), ako by mohol vyzerať osviežujúci odpočinok, keď vezmeme do úvahy všetky faktory.

Možno nás osvieži čas osamote — alebo čas s ľuďmi. Možno nám prospeje čítanie poézie alebo prechádzka. Niektorí budú chcieť byť fyzicky aktívnejší, iní menej. Pravdepodobne všetci by profitovali z obmedzenia digitálnych technológií a nájdenia toho, čo Albert Borgmann nazýva „ústredná činnosť“ — aktivita, ktorá „naplno zapája naše telo a myseľ a spája nás s druhými“ — hranie hudby, rybolov, ručné písanie listu, varenie jedla.

A, samozrejme, jedna činnosť spočíva v srdci kresťanského osvieženia — uctievanie.

Uctievaj svojho Vykupiteľa

Predtým, ako dal Boh Izraelu štvrté prikázanie, dal im prvé: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egypta, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ Sabat spočíval na: 1. pripomienke vykúpenie a 2. volaní ctiť si Boha nadovšetko. To znamená, že ak mal Izrael skutočne nájsť odpočinok — ak sabat mal byť skutočne dňom osvieženia a nie iba dňom voľna — museli uctievať svojho Vykupiteľa.

„V konečnom dôsledku zdrojom odpočinku nie je každotýždenná prestávka, ale Osoba.“

O tisícročie neskôr nás Ježiš pozval nasledovať podobný vzor: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie!“ (Mt 11:28) V konečnom dôsledku zdrojom odpočinku nie je každotýždenná prestávka, ale Osoba. On na rozdiel od faraóna nepotrebuje sklady a otrokov, pretože vlastní dobytok na tisícoch kopcov (Ž 50:10). Nehľadá v prvom rade pracovníkov, ale uctievačov a volá nás nie do Egypta, ale do samotného raja.

Z dobrého dôvodu sa preto mnohí kresťania snažia spojiť svoj týždenný deň odpočinku s ich týždenným dňom spoločného uctievania. Ak to dokážeme aj my, skvelé. Ak nie, môžeme nájsť aspoň nejaký špeciálny spôsob, ako srdcom a perami povedať: „Ježiš, nie faraón, je Pán“ — a potom to žiť tým, že odložíme naše tehly.