Budeme aj napriek tomu Bohu ďakovať?

https://unsplash.com/photos/QtuoMO1FiQo

  • 18. Dec '20
  • 6 minút
  • 447
  • 1

Vďačnosť počas roku reptania

Vďakyvzdanie prichádza rok čo rok v rovnaký štvrtok, a predsa, tohtoročné Vďakyvzdanie sa môže javiť ako prekvapivo zle načasované, nevýhodné, možno až nevhodné.

Za normálnych okolností má byť Vďakyvzdanie akýmsi vyvrcholením vďačnosti na konci ďalšieho dlhého roka požehnaní (hoci nie bez skúšok, ktoré ich sprevádzali), vítaný čas na to, aby sme sa zastavili, zišli, rozjímali a vzdávali vďaky. Posledných jedenásť mesiacov sa však určite pokúsilo pozmeniť veľkú časť z toho, na čo sa každý november tešíme. Politika nás mnohých rozdelila, znepokojila a vyčerpala. Pandémia spôsobila, že mnohí z nás sú nervózni a vzájomne izolovaní. Koľkí z nás sa vôbec môžu zhromaždiť tak ako v minulosti? Nestabilita a neistota spôsobila, že sme úzkostlivejší, podráždenejší a náchylnejší na reptanie.

Reptanie, ten pravý opak vďačnosti, dusí pieseň vďačných sŕdc. Nech sa už táto oslava práve teraz zdá akokoľvek neobvyklá a nepríjemná, možno je rok 2020 dokonalým rokom pre Vďakyvzdanie, aspoň pre tých, ktorí patria Kristovi. Boh možno odhaľuje naše nevhodne smerované hundranie a dochádzajúcu trpezlivosť. Boh možno kope hlbšie studne našej vďačnosti, ako to robil kedykoľvek predtým. Boh má možno v úmysle, aby nad temným, zúfalým a obávajúcim sa svetom svitla vďačnosť nasmerovaná na Boha.

Lekcie neobyčajnej vďačnosti

Ak chceme príručku o vďačnosti, List apoštola Pavla Kolosanom je taký preplnený vďakyvzdávaním ako ktorýkoľvek iný, čo napísal. Napriek tomu, aké utrpenie osobne prežíval vo väzení, napriek falošnému učeniu, ktoré ohrozovalo mladú cirkev v Kolosách a napriek svojej neschopnosti ísť a vyučovať ich tvárou v tvár — napriek skutočným dôvodom byť nahnevaný, báť sa a zúfať si — zostal vďačným. „Ďakujeme Bohu… kedykoľvek sa modlíme“, začína svoj list (Kol 1:3). Aj keď má veľkú motiváciu reptať, namiesto toho v úvode svojho listu aj v jeho zvyšku zdôrazňuje hlbokú vďačnosť (Kol 1:12; 2:7; 3:15–17; 4:2), pričom každá kapitola zachytáva iný rozmer zdravej, Boha oslavujúcej vďačnosti.

Vďačnosť nie je prirodzená

Prvý pohľad na vďačnosť je možno najpodstatnejší, najmä v roku, aký prežívame. Apoštol sa modlí za cirkev:

… kiež ste naplnení poznaním Jeho vôle vo všetkej múdrosti a duchovnej rozumnosti, aby ste chodili hodní Pána, na Jeho úplnú ľúbosť, prinášajúc ovocie v každom dobrom skutku, rastúc v poznaní Boha, všemožne posilňovaní mocou Jeho slávy ku všetkej vytrvalosti a trpezlivosti a radostne ďakujúc Otcovi, ktorý vás hodnými učinil mať účasť na údele svätých v svetle. (Kol 1:9–12)

Ďakovať Otcovi nie je normálne ani prirodzené. Pavol sa za to modlí. Normálnymi, prirodzenými, pozemskými reakciami na okolnosti, ktoré prežívame, sú sklamanie, úzkosť a reptanie. Ak v pôde ťažkostí a utrpenia kvitne vďačnosť voči Bohu, potom jej rast spôsobil Boh. To znamená, že ak tento rok opäť pociťujeme vďačnosť, o to viac mu ďakujme. A ak sa vďačnosť zdá tento rok ťažká, až nemožná — ako sa niektorým, aj v cirkvi, môže javiť — potom ho úpenlivo prosíme, aby naplnil naše mdlé oči, uši a srdcia údelom, ktorý čaká na svätých v svetle.

Vďačnosť stráži našu myseľ

Vďačnosť z nás z milosti Božej nielen vychádza, ale stáva sa aj múrom duchovnej ochrany okolo nás. „Ako ste prijali Krista Ježiša, Pána, v Ňom žite,“ píše Pavol, „zakorenení a budovaní v Ňom i upevnení vierou, ako ste boli vyučovaní, a rozhojňujte sa v dobrorečení.“ (Kol 2:6–7). Žiť v Kristovi nie je len o tom, že sme vďační, ale že sa vo vzdávaní vďaky rozhojňujeme — rastieme, pretekáme, vynikáme vo vzdávaní vďaky. Ďalší verš:

Hľaďte, aby vás niekto nestrhol mudráctvom a prázdnym mámením podľa ľudského podania, podľa živlov sveta, a nie podľa Krista. (Kol 2:8)

Toto je hlavný zámer celého listu: postaviť sa proti a varovať pred falošným učením, ktoré ohrozovalo cirkev (Kol 2:16–18). Zdá sa, že súčasťou ochrany pred falošnou filozofiou a prázdnym zvodom je byť vďačný. Prečo inak by Pavol naplnil tento list konkrétnymi výzvami k prekvapujúcej, prekypujúcej a nadprirodzenej vďačnosti?

„Nech je tohtoročný Deň vďakyvzdania príležitosťou na obnovenie vďačnosti voči Bohu vo všetkých oblastiach a situáciách.“

Falošné učenie dnes bujnie a je rovnako nebezpečné ako bolo vtedy (a tým skôr dostupnejšie prostredníctvom našich obrazoviek). Koľkých z nás rafinovane uchvátil nejaký falošný či prekrútený svetonázor, najmä uprostred búrlivých a mätúcich udalostí týchto mesiacov? Koľkí z nás stratili ostražitosť a kapitulovali pred ľudskou filozofiou a podvodmi? Jednou stratégiou, ako ustrážiť svoju myseľ a dušu pred chybou, je neochvejne vzdávať Bohu vďaku.

Vďačnosť sa dotýka všetkého

Keď sa Pavol blíži ku koncu svojho listu, dôrazne vyzdvihuje kľúčový a duchovný význam vďačnosti. Všimnite si, ako sa sám opakuje:

Pokoj Kristov nech rozhoduje vo vašich srdciach, veď k nemu ste aj vy boli povolaní ako jedno telo; a buďte (za to) vďační. Slovo Kristovo nech prebýva vo vás bohato; vo všetkej múdrosti učte a napomínajte sa žalmami, hymnami, duchovnými piesňami a vďačne spievajte v srdciach Bohu! A čo činíte slovom alebo skutkom, všetko čiňte v mene Pána Ježiša; a ďakujte Bohu Otcu skrze Neho. (Kol 3:15–17)

Je ho počuť, ako sa snaží, aby sme to pochopili: Nech pokoj rozhoduje vo vašich srdciach s ďakovaním. Nech z vašich úst vychádza chvála s ďakovaním. Nech všetko, čo hovoríte a robíte — uvažujte o tom — vydáva arómu ďakovania. Čokoľvek robíte — aj uprostred celosvetovej pandémie, aj uprostred dramatických zmien v politike, v dobrom i zlom, v bohatstve či v chudobe, v chorobe a v zdraví — robte to v mene Ježiš tak, že budete Bohu ďakovať.

Nech je tohtoročný Deň vďakyvzdania príležitosťou na obnovenie vďačnosti voči Bohu vo všetkých oblastiach a situáciách. Bez ohľadu na to, čím trpíme alebo ako hlboko trpíme, alebo ako dlho sme nútení čakať na uzdravenie a vyslobodenie, ak Boh spôsobil, že mu v Kristovi patríme a prisľúbil nám seba samého naveky, máme dôvody — nekonečne veľa dôvodov — byť vďačný.

Vďačnosť vyžaduje bdelosť

Posledná poznámka týkajúca sa vďakyvzdania je možno najvážnejšia. „V modlení vytrvajte,“ píše Pavol, „bdejte pri ňom a dobrorečte“ (Kol 4:2). Vernosť Kristovi, najmä uprostred skúšok rôznych druhov, nie je jednoduchá či pasívna. Vyžaduje si vytrvalosť, bdelosť a modlitbu. Tí, ktorí idú zotrvačnosťou, nevyhnutne sa vzďaľujú zotrvačnosťou od Krista — buď preto, lebo ich unáša satan (L 8:12), alebo ich odrádza trápenie (L 8:13), alebo ich dusia starosti a potešenia (L 8:14). Takže, Pavol hovorí, nepretržite sa modlite, zostávajte ostražití a buďte vďační.

Možno si o ďakovaní myslíme, že je akýmsi citom, ktorý sa prirodzene vynorí vtedy, keď sa Boh o nás postará, či nás ochráni pred zranením alebo pokušením, či keď odpovie na naše modlitby. Ale ďakovanie, podobne ako modlitba, je duchovnou disciplínou — návykom milosti, ktorý vyžaduje úsilie a zámernosť. Keď prechádzate padlým svetom okolo vás, svetom v zajatí porušenosti, vytrvalo sa modlite s bdelosťou a prekypujúcou vďačnosťou. Bojujte o to, aby ste videli Boha, cirkev, tento svet a seba samého — jasne a pravdivo — očami vďačnosti.

Čo ak bude budúci rok horší?

Vďačnosť nie je pre nestále srdcia. Skutočná vďačnosť vydrží aj v najzúrivejších búrkach a najchladnejších vetroch. Možno zabúdame, že táto epištola a jej vracajúce sa vlny vďačnosti, bola napísaná z nebezpečia, izolácie a nespravodlivosti väzenia.

Väčšina z nás pozná iba veľmi málo z bolesti a neistoty, ktoré zakúšal Pavol, a predsa, koľkí z nás viac reptajú a menej ďakujú? Vďačnosť, ktorá sa vytratí a rozplynie v údolí, možno nie je tou skutočnou vďačnosťou na vrchole hory. Azda to bola jednoducho spokojnosť plynúca z nášho pohodlia a bezpečia. Ale tí, ktorí sú vďační v údolí, sú tí, ktorých srdce bolo upriamené na Boha pred tým, než sa v údolí ocitli. A ak bude nasledujúci rok horší ako tento, ak údolie klesne hlbšie a bude tmavšie, potom aj napriek tomu budeme mať množstvo dôvodov, prečo Bohu ďakovať.

„Vďačnosť nie je pre nestále srdcia. Skutočná vďačnosť vydrží aj v najzúrivejších búrkach a najchladnejších vetroch.“

Čo je možno ešte prekvapujúcejšie než Pavlova vďačnosť vo väzení, je to, ako premieňa svoje utrpenie na žatvu. „Modlite sa aj za nás, aby nám Boh otvoril dvere pre slovo,“ — vo väzení! — „aby sme zvestovali tajomstvo Kristovo, pre ktoré som aj vo väzení, aby som ho zjavným učinil tak, ako som ho povinný zvestovať“ (Kol 4:3–4). Úpenlivo prosí Boha, aby otvoril dvere za zatvorenými dverami. Dokonca za zamknutými dverami. Skúšky prijímal ako jedinečné príležitosti povedať ľuďom o Ježišovi. Takýto účinok má vďačnosť na človeka.

Ako sa teda budeš modliť počas posledných týždňov tohto náročného roka? Aké dvere možno Boh ešte otvorí pre evanjelium uprostred ťažkostí, rušení rôznych plánov a akcií, obmedzení, prerušení a rôznych sklamaní? Ak budeme všetko robiť s ďakovaním, je oveľa pravdepodobnejšie, že rozpoznáme dvere príležitostí, keď ich otvorí.

MARSHALL SEGAL © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

4,7/5 (17 hlasov)

Stránka chcemviac.com je zadarmo. Ak sa Vám náš obsah páči, podporte nás. Pribudne viac dobrého obsahu. Ďakujeme.

Chcem podporiť

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.