Chicagský tribunál — recenzia filmu

Aaron Sorkin je známy tým, že jeho postavy veľmi radi chodia a ešte radšej rozprávajú. Scenárista, ktorý stojí za filmami, ako Sociálna sieť alebo Steve Jobs, je starostlivým pozorovateľom života a na presne a úderne napísaných dialógoch — ktoré, mnohokrát ani nestíhate poriadne sledovať — stavia čaro svojich filmov. Niektorí diváci a kritici mu túto jeho „ukecanosť“ vyčítajú s tým, že by sa mal radšej presunúť do divadla — pri Chicagskom tribunáli sa však chytil aj réžie a ukazuje, že médiu zvanom film predsa len rozumie.

Koncom šesťdesiatych rokov sa diali v Amerike divné veci. Rasové nepokoje, vražda Malcolma X,  Martina Luthera Kinga a Kennedyho, hnutia, ako hippies a Čierni panteri, a, v neposlednom rade, masové protesty proti vláde a vojne vo Vietname. A práve im sa venuje nový Sorkinov počin, ktorý nájdete na Netflixe. Ako sa mohol pokojný protest proti zjazdu demokratov zmeniť na krvavé bojisko? Boli na vine protestujúci, alebo policajné zložky? A kto za to všetko vlastne nesie zodpovednosť?

Pred súdom sa ocitlo osem ľudí rozličného pôvodu, motivácie a spoločenského postavenia — študenti, aktivisti, hipíci, otec usporiadanej rodiny. Spoločné mali iba to, že sa v roku 1968 stretli na proteste v Chicagu. Bola to naozaj iba náhoda, alebo rafinované spiknutie proti vláde?

Tribunál je komornou súdnou drámou so všetkým, čo k tomu patrí. Uvidíme vypočúvanie svedkov, reči obhajoby i obžaloby, prípravu advokátov, spory a politické ťahy v pozadí. Dokonca aj séria flashbackov zo samotného protestu, ktorá sa funkčne podriaďuje príbehu a nie je len scenáristickou barličkou, je natočená veľmi minimalisticky. Sorkin sa nesnaží lacno ohurovať vizuálom a upozorňovať na seba a svoje schopnosti. Akurát záver filmu, ktorý je mierne patetický, narúša tento tlmený a puristický dojem.

Veľmi ma bavilo sledovať, ako sa Sorkin pohrával s mojimi očakávaniami. Keď som si už-už myslel, že nadržiava jednej strane, otočil náhle perspektívu, a ukázal, že maslo mal na hlave naozaj každý. Zlyhala polícia? Áno, ale ani rozvášnený dav s Molotovovými kokteilmi a burcujúcimi organizátormi nebol bez viny. S vďakou som si spomenul na to, ako pokojne prebehli naše protesty pred dvoma rokmi. Nie je to samozrejmosť.

Eddie Redmayne, Sacha Baron Cohen, Mark Rylance a Joseph Gordon-Levitt sú len časťou známych mien, ktoré sa vystriedali pred kamerou. Každý tam má svoje miesto a nikto nevytŕča — v tom dobrom slova zmysle. Netflix tak opäť ukázal, že dokáže pritiahnuť zaujímavých tvorcov a zdatne konkurovať súčasným kinofilmom. Aj keď to má v súčasnej situácii predsa len o čosi ľahšie, však?

1. Je legitímne vyjadriť verejne svoju nespokojnosť s fungovaní štátu a krajiny? Kde je hranica medzi pokojnou demonštráciou a svojvoľnou rebéliou?

2. Rozvášnený dav je neovládateľný a ničivý. Ako zvládam svoje emócie? Zachovávam si v kritických situáciách chladnú hlavu a pokoj, alebo ma ovláda hnev?

3. Ako reagujem na prípadnú nespravodlivosť, ktorá sa deje v mojom okolí? Prečo je v nás ukrytá potreba po spravodlivosti?