Chop sa života, ktorý máš

Pri otvorení každej škatule som si živo predstavila, aký život som mala — koníčky, ktoré som milovala, veci, ktoré som rada robila. Ako som tak prechádzala spomienkami, uvedomila som si, že život, ktorý žijem teraz , nie je taký, ako som si ho predstavovala. Nič nie je tak, ako som to plánovala. 

Som hlboko presvedčená, že žijem to, čo je podľa Boha pre mňa najlepšie, sú však dni, kedy smútim za tým, čo som mala kedysi — škatule naplnené spomienkami.  Fotky dávnych rodinných prázdnin, Vianoc, koncertov a školských predstavení. Škatule od topánok plné listov od ľudí, s ktorými sa už nestretávam. Fotky z detstva, ktoré ma rozosmievajú. To všetko mi pripomína, ako sa môj život zmenil. 

Nasledujú umelecké nástroje. Pred pätnástimi rokmi bol môj život najmä o projektoch, ktoré som robila. Maľovanie, remeselné práce, vyšívanie či výroba šperkov. Podkrovie bolo plné prepraviek, ktoré boli naplnené rôznymi umeleckými pomôckami. Všetko to podporovalo moju kreativitu. Upokojovalo ma to a robilo šťastnou.  

Avšak po diagnostikovaní syndrómu postpolio sa to všetko zmenilo. S mojimi zhoršujúcimi sa ramenami som si nemohla dovoliť míňať energiu na tieto zručnosti. Všetko som to s pomocou zabalila, označila, strčila do podkrovia a už som sa k tomu nevracala. Až doteraz.

Čo sa stalo so životom, o ktorom som snívala?

Keď mi kamarátka pomáhala prehrabávať sa v týchto starých krabiciach, pohľad na štetce, plátno a farebný papier vo mne vyvolal hlboký smútok. Viem však, že nemôžem žiť v tom, čo sa nedá vrátiť späť. 

Rozprávala som sa s tromi kamarátkami, ktoré čelili veľkému sklamaniu. Jedna z nich bola speváčkou v opere, ale jej hlas sa zmenil a už to viac nemohla robiť. Ďalšia sa tešila, že jej najmladšie dieťa pôjde do školy a bude sa môcť venovať službe, do ktorej sa cítila byť povolaná. Nečakane však otehotnela a jej plány sa úplne zmenili a teraz sa jej sny zdajú byť nedosiahnuteľné. Tretia kamarátka má dieťa, ktoré si vyžaduje špeciálnu starostlivosť, a tak sa stále obáva o jeho aj o svoju budúcnosť.

Rovnako ako moje priateľky, my všetci čelíme sklamaniu. Naše životy vyzerajú úplne inak, ako sme si predstavovali. Ľudia snívajú o určitej kariére a úspechoch, ale rodinné problémy alebo neočakávané situácie odsúvajú kariéru na druhú koľaj. Mladí zamilovaní ľudia veria, že budú mať dokonalú rodinu, ale ich rodina sa ich predstave vôbec nepodobá. 

Takže čo spravíme? Ako prekonáme ten hlúpy pocit, že sme mali mať viac zo života? Alebo by sme mali zaprieť život, ktorý si myslíme, že by sme mali mať? Život, o ktorom sme boli úprimne presvedčení, že si zaslúžime.

Plač hlboko

Táto rada od Johna Pippera bola pre mňa veľmi užitočná: „Občas plač hlboko nad životom, ktorý si chcel. Trúchli nad stratami. Potom si umy tvár. Dôveruj Bohu a chop sa života, ktorý máš.“ 

Plač hlboko nad životom, ktorý si chcel. Dokonca aj keď píšem tieto slová, cítim sa uvoľnene. My, ktorí sa občas až príliš chránime pred bolesťou, pretože sa to zdá byť duchovnejšie, sa potrebujeme vyplakať. Trúchlime nad stratou. Pocíťme bodnutie toho, čo nikdy nebude skutočnosťou. 

Plač mi pomáha liečiť sa. Smútok občas príde aj vtedy, keď si myslím, že som sa posunula ďalej. Niekedy nečakane. Naučila som sa prijať slzy, keď sa objavia. Mnohokrát odhalia niečo, čomu treba venovať pozornosť. 

Smútim nad tým, čo bolo, ale aj nad tým, čo nikdy nebolo. Všetko sú to straty. Páry, ktoré bojujú s neplodnosťou, taktiež aj tie, ktoré pochovali dieťa, alebo tie, ktoré vychovávajú dieťa, ktoré si vyžaduje špeciálnu starostlivosť či tvrdohlavý syn, alebo dcéra — to všetko sú straty toho, v čo dúfali. 

Umy si tvár

Potom ako sa vyplačem a prestanem smútiť, si umyjem tvár. Neutriem si iba slzy. Vezmem si teplé oblečenie a nechám nech mnou prenikne teplo. Potom sa opláchnem studenou vodou, aby som sa osviežila, začnem myslieť na niečo iné a upriamim svoju pozornosť na Pána. Iba vtedy sa môžem posunúť ďalej. 

Toto robím, aby som sa začala sústrediť na niečo iné. 

Keď sa snažím sústrediť na niečo iné, dám problémy pred Pána — a rozhodnem sa mu dôverovať. Dôverujem mu, aj keď moja situácia nevyzerá ružovo. Verím mu, že všetko, čo robí, robí pre moje dobro. Verím mu, že vie, čo je najlepšie. 

Chop sa života, ktorý Ti dal Boh

Nakoniec som povolaná chopiť sa  života, ktorý mi Boh dal. Celým srdcom. Radostne, nie neochotne. Chopiť sa znamená prijať všetko, čo mi Pán dá, dokonca aj keď to nie je súčasťou mojich plánov. Znamená to žiť prítomnosťou, hľadať radosť v každej chvíli a nie túžiť po tom, čo bolo v minulosti.  

Takže, ak sa cítiš unavený a sklamaný zo svojho života, dovoľ si smútiť. Vyplač sa. Potom si však utri tvár, dôveruj Bohu a chop sa života, ktorý Ti dal. 

Vo svete veľkých strát a smútku Boh povedal svojmu ľudu: „Nemyslite na predošlé deje, o pradávnych neuvažujte!  Ajhľa, tvorím nové; už teraz to raší. Nebadáte to? Veru, robím cestu na púšti, rieky v pustatine.“ (Izaiáš 43:18–19)

Boh skutočné koná v mojom živote. A taktiež aj v Tvojom. On robí cestu na púšti. Opri sa o to a uchop to. Boh robí niečo nádherné.