Čo môže Boh vytvoriť zo zničeného života

Možno patríte medzi tých svätých, ktorých údel sa zdá byť v krajine smútku. Neprijali ste trpkú radu Jóbovej ženy — „Rúhaj sa Bohu a zomri!“ (Job 2:9) — vďaka Božej milosti. Vaša viera nie je vierou iba do dobrého počasia. Viete, že Boh s vami v Kristovi zaobchádza s večnou láskavosťou. Nemôžete ho preklínať.

Ale aj tak sa spolu s Jóbom pozeráte na zrútený dom vášho života, kde leží toľko drahých túžob. A dokonca aj s vierou väčšou ako horčičné zrnko sa zdá, že zlomenosť sa v tomto svete nedá napraviť. Rana sa nedá vyliečiť. Smútok sa nedá utíšiť. Temnota vzdoruje aj tomu najväčšiemu krytu, aký by sme mohli postaviť.

Preto, keď Boh v 8. kapitole Listu Rimanom hovorí k takýmto svätým, neponúka im, aby sa len lepšie pozerali sem dolu a brali to pozitívne. Namiesto toho im dáva rámec, ktorý je oveľa väčší ako tento život.

Stonajúce telá, vzdychajúca zem

Keď premýšľame o 8. kapitole Listu Rimanom, môžeme si spomenúť len na sériu víťazných trúb, ktoré sa ozývajú v celej kapitole: „Nieto odsúdenia.“ „Abba! Otče!“ „Všetky veci slúžia na dobro.“ „Keď Boh za nás, kto proti nám?“ „Slávne víťazíme.“ Ale aj keď nás Pavol vedie k výšinám kresťanskej radosti, vedie nás aj cez hlbiny kresťanského smútku. Veď vrcholná sláva Listu Rimanom 8 vyviera z údolia hlbokého a zúfalého vzdychania.

„Všetko stvorenstvo spoločne vzdychá a spoločne znáša pôrodné bolesti,“ píše Pavol. „A nielen ono, ale aj my… vzdycháme v sebe, očakávajúc synovstvo, vykúpenie svojho tela“ (R 8:22–23). Táto zem, pri všetkej svojej kráse, leží ako matka na chrbte, nešťastná a bolestne sa dožadujúca výkriku nového života. A Boží ľud, napriek všetkým našim požehnaniam v Kristovi, sa potáca týmto svetom ako deti ďaleko od domova a čaká na svojho Otca. A keď čakáme: „vzdycháme.“

Stonáme, pretože my, synovia druhého Adama, stále trpíme a umierame ako synovia prvého — popol na popol, prach na prach. Stonáme, pretože nohy a pľúca zlyhávajú, zrak sa zahmlieva, pretože paralýza ochromuje a Alzheimerova choroba vymazáva tváre našich najdrahších. Stonáme, pretože súženia a utrpenie tohto veku nám niekedy pripadajú ako oživené nočné mory (R 8:35), ako bremená, ktoré presahujú silu našich krehkých ramien. Stonáme, pretože odkladanie nádeje spôsobuje chorobu srdca a táto choroba sa niekedy zdá byť smrteľná (R 8:24–25). Stonáme, pretože „utrpenia terajšej doby“ môžu zahaliť Krista, ktorého milujeme (R 8:18).

Mali by sme sa vyvarovať toho, aby sme takéto stony zakrývali frázami (akokoľvek dobre mienenými). Kresťania sa niekedy môžu ocitnúť v takom zmätku, v takom tlaku, v takej úplnej slabosti, že ich ústa otvorené pre modlitbu, nič nepovedia. „Lebo my nevieme, za čo sa máme modliť, ako náleží“ (R 8:26). A tak bez slova hľadíme pred seba, na horizont tohto života zahalený do jedného nesúvislého stonania.

Zároveň by sme sa však mali vyvarovať toho, aby „tento čas,“ týchto sedemdesiat či osemdesiat rokov, určoval hranice našej nádeje, našej radosti. Pavol nám hovorí: „Lebo tak súdim, že utrpenia terajšej doby nie sú rovné sláve, ktorá sa má zjaviť na nás“ (R 8:18). Do tohto sveta hlbokého stonania prichádza sláva.

Sláva prichádza

Nestonáme teda ako tí, ktorí nemajú nádej. Lebo tieto bolesti, hoci trvajú celý náš život, sú „pôrodné bolesti“ (R 8:22) a nie bolesti smrti. „Utrpenia terajšej doby“ sa končia slávou, nie v hrobe. A budúca sláva bude dostatočne veľká, neporovnateľná, aby odpovedala na dvojité vzdychanie tohto veku: vzdychanie týchto zničených tiel a stonanie tejto zničenej zeme.

OBNOVENÉ TELÁ

Zatiaľ je vaša identita milovaného Božieho dieťaťa zahalená pod slabým telom a životom plným bolesti. Vaše telo sa láme ako každé iné telo. Váš život sa potkýna a krváca na tŕňoch tohto sveta ako každý iný život. V skutočnosti, tak ako prizerajúci sa ľudia ohodnotili Ježiša: „zasiahnutý, Bohom bitý a strápený“ (Iz 53:4), tak sa môžete javiť aj vy: ako ovca vedená na zabitie (R 8:36), prirodzeným pohľadom sa môžete javiť ako Bohom opustení. Niekedy sa to možno zdá aj vám.

„Sláva bude balzamom, po ktorom ste túžili, no nikdy ste ho tu nenašli, liekom, ktorý sa zdal byť mimo dosahu.“

Ale nie navždy. Jedného dňa sa ukáže vaše pravé ja, ktoré je zatiaľ skryté v Kristovi (Kol 3:3). Potom príde „zjavenie synov Božích“ (R 8:19), „stvorenstvo oslobodené bude z otroctva skazy do slávnej slobody detí Božích“ (R 8:21), „očakávajúc synovstvo, vykúpenie svojho tela“ (R 8:23). Vaše postavenie Božieho dieťaťa sa stane zjavným nielen pre oko viery, ale aj pre oko zraku, keď sa zbavíte tohto tela spútaného smrťou a vstanete ako nádherný, žiarivý kvet zrodený zo špinavého semienka. Neporušiteľný, mocný, oslávený Kristovou slávou (1. K 15:42–43; F 3:21), konečne budete vyzerať ako dieťa, ktorým ste.

A nakoniec uvidíte, čo môže sláva urobiť s rozbitými kúskami tohto života. Ako dlaň nášho Pána Ježiša, ktorú kladie na chorých, sláva obnoví každú vašu časť, ktorá je ešte zlomená a slepá, malomocná a chromá, a uzdraví všetky vaše nevyliečiteľné miesta. Sláva bude balzamom, po ktorom ste túžili, no nikdy ste ho tu nenašli, liekom, ktorý sa zdal byť mimo dosahu. Lebo Sláva sa vás dotkne vlastnými rukami a jeho jazvy navždy zahladia tie naše (Zjav 21:4).

OBNOVENÁ ZEM

Jeho jazvy zahladia tie naše — a nielen tie. Aj stvorenie čaká na slávu, jeho súčasná zlomenosť je dôsledkom a pripomienkou našej vlastnej. „Lebo márnosti bolo podrobené stvorenstvo“; žije „v otroctve skazy“ (R 8:20–21). Ach, ale ako túži po slobode, „s dychtivou túžbou očakáva zjavenie synov Božích“ (R 8:19). More je aj teraz pripravené hučať, stromy sú pripravené zatlieskať a pieseň vrchov visí na nádychu (Ž 98:7–8; Iz 55:12).

Spolu s nami aj stvorenie zostúpi do hrobu a znovu vstane premenené. Aj ono, ako semeno, vyklíči do nepredstaviteľnej krásy, jeho sloboda a sláva budú ozvenou našej vlastnej — a obe budú ozvenou Kristovej (R 8:21). Zatiaľ stvorenie túži po tejto premene, túži stať sa zrkadlom slávy detí, vhodným rámom pre našu vlastnú nekonečnú radosť.

Stvorenie hľadí na deň, keď jeho kamene budú utekať ako zlaté ulice, keď jeho stromy budú prinášať ovocie pre naše uzdravenie, keď každý vták bude spievať pieseň a každý kvet bude šíriť vôňu všeobjímajúcej Božej lásky v Kristovi (R 8:37–39).

Sláva je už tu

Sláva sa teda valí na tento svet ako rieka z Božieho trónu, ako svetlo z lampy Baránkovej, ako Duch vanúci ponad Ezechielove údolie, pripravený prísť a vykopať hrob všetkým našim trápeniam. A predsa aj teraz, v tomto súčasnom veku stonania, záruka tejto slávy žije a prebýva v nás.

„Niektoré rany sa na tomto svete nikdy úplne nezahoja. Niektoré nádeje, stále odložené, nás nasledujú až do hrobu.“

Ak je Kristus váš, potom „Duch Boží prebýva vo vás“ (R 8:9). Ten istý Duch, ktorý vzkriesil a oslávil Ježiša, prebýva vo vašom srdci (R 8:11), jeho prítomnosť je prísľubom, že vaše vzdychy sa zmenia na slávu (R 8:23, 30), a tiež prísľubom, že sláva môže už teraz vstúpiť do vašich vzdychov.

Kedykoľvek kráčate „podľa Ducha“ (R 8:5), cítite tlkot nehynúceho srdca slávy. Kedykoľvek umŕtvujete nejaký skutok tela (R 8:13) alebo reagujete na bolesť srdca zvolaním: „Abba!“ (R 8:15), alebo milujete Krista uprostred hlbokej straty (R 8:35–39), držíte v rukách, podobne ako Noe, olivový list prichádzajúcej slávy, malý kúsok krajiny, ktorý leží za smútkom.

Niektorá bolesť vypĺňa celý rámec tohto života. Niektoré rany sa na tomto svete nikdy úplne nezahoja. Niektoré nádeje, stále odložené, nás nasledujú až do hrobu. Ale sláva prichádza a Duch slávy žije už teraz ako náš nerozlučný priateľ. A utrpenia tohto času, nech sú akokoľvek vysoké, široké, hlboké a dlhé, sa s ním nedajú porovnať.