Čo nás môžu naučiť dobrí otcovia

Najsilnejší odpor, ktorému každý deň čelím, je neviditeľný. Dostane ma vždy, keď chcem na seba vziať riziko, urobiť niečo odvážne alebo vziať na seba veľký záväzok. Paralyzuje ma to, cítim sa vinný a obmedzovaný.

Čelím strachu každý deň.

Toto musí byť dôvod, pre ktorý je „nebojte sa“ najčastejšie sa opakujúce prikázanie v Biblii. Boh vie, že to potrebujeme počúvať stále dookola.

Zatiaľ nie som otec

Ale všimol som si jednu vlastnosť, ktorú majú dobrí otcovia. Dobrí otcovia vedú svoje deti v láske k veciam, ktoré sú strašidelné.
Aj keď musí otca bolieť vidieť svoje deti kričať, krútiť sa a triasť sa, vie, že jeho deti potrebujú kráčať cez strach, aby sa dostali k dobrým veciam.

Nedávno som sledoval otca, ako viedol svojho malého syna sieťou lán, ktoré viedli hore k plošine, kde začínala zlaňovacia dráha. Ako tak šli, otec bol buď pred alebo za synom podľa toho, kde sa nachádzali. Dával pozor na to, čo od neho jeho syn práve potreboval. Sledoval chlapcove nohy a hovoril mu, kde má spraviť nasledujúci krok. Podržal svojho syna, keď sa potreboval pustiť lán a stále mu hovoril: „Máš na to, chlapče, neboj sa, ide ti to skvele!“

Vedel, že výsledok bude stáť za to

Keď sa dostali na vrchol rozheganej veže, chlapcov strach presiahol všetky medze. Z hĺbky takmer 30 metrov pod nimi som videl, ako sa mu triasli nohy, keď ovíjal svoje ramená okolo tyče, ktorá vychádzala zo stredu plošiny.

Na tomto mieste sa pár ostatných deciek otáčalo a v slzách šlo späť dole. Keď si to všimol jeho otec, kľakol si na koleno, naklonil sa k nemu a pozrel chlapcovi do očí. Nepočul som, čo mu hovorí, ale videl som, že sa mu chlapec snaží uveriť. Prikyvoval a pomaly kráčal k okraju. Až zdola zo zeme som cítil, ako mu búši srdce.

Dokonca aj ako dospelý muž, ktorý už dosť dlhý čas nebol na letnom tábore, som nezabudol, aký je to pocit.

Možno preto, lebo život sa podobá na zlaňovací kurz

Stále sa snažím prísť na to, kde mám položiť nohu, stále sa bojím pustiť lán a stále som zvedavý, či oceľové lano, čo ma drží, je skutočné. Dávam si pozor vo veľkých výškach, kam vedie úspech, láska a dobrodružstvo, pretože z vrcholu nadol je dlhá cesta.

Keď to dieťa napokon skočilo z plošiny a divokou jazdou prešlo ponad moju hlavu, dojalo ma to. Pripomenulo mi to, že Boh je ten najlepší otec. Dáva pozor na naše kroky, vie, čo potrebujeme a je omnoho spoľahlivejší ako oceľové lano.

Výraz tváre toho chlapca, keď zišlo dole, ma uistil o jednej veci. Boli sme stvorení kráčať cez strach. Čakajú na nás samé dobré veci.