Zapáľme oheň spoločného uctievania

Jennie McStotts @ Flickr.com, https://www.flickr.com/photos/jenniemcstotts/4201537869/

  • 4 minúty
  • 1449
  • 1

Bol si stvorený pre viac než len osobné modlitby.

Môže byť príjemné ukryť sa v samote našej komôrky a čítať Písmo, ktoré chceme, modliť sa modlitby, ktoré uprednostňujeme, prehrávať si piesne, ktoré sa nám páčia, memorovať verše, ktoré si vyberieme a postiť sa od jedla, keď nám to vyhovuje. Hoci je dôležité venovať sa pravidelnému rytmu „neverejného uctievania" v týchto osobných cvičeniach — nie je to vrchol našich kresťanských životov.

Boli sme stvorení, aby sme uctievali Ježiša spoločne. Vo veľkom počte. S mohutným zhromaždením. Pohltení veľkolepým davom spasených. Koniec koncov, Boh nás nestvoril na to, aby sme sa z neho tešili ako osamelí individualisti, ale ako šťastní členovia nespočítateľne veľkej rodiny.

Keď sa hmla každodenného dňa rozplynie a my zazrieme nebeskú blaženosť, nenachádzame sa osamotení za študijným stolom alebo sami ukrytí v raji modlitebnej komôrky, či dokonca sami stojaci pred ohromným Grand Canyonom alebo vrcholom hory Božej majestátnosti, ale radostne stratení v uctievajúcom dave kresťanov každého jazyka, kmeňa a národa.

Boli sme stvorení pre spoločné uctievanie.

Veselo stratený v dave

Nebo bude úžasnejšie, než dokážeme snívať — a nová zem dokonca lepšia ako nebo — ale môže byť prekvapujúce počuť, že v tomto zmysle je azda najlepším náznakom zhromaždená cirkev, ktorá spoločne uctieva Ježiša. Niežeby večnosť predstavovala nekonečnú bohoslužbu, ale my budeme nádherne ponorení v radosti znásobenej zástupmi spoluuctievajúcich.

A v nebeskom uctievaní sa nepripájame len k „mnohým anjelom predstavujúcim myriady myriád a tisíce tisícov" (Zjv 5:11) — mohol by si povedať „nespočetné množstvo anjelov" (Žid 12:22) — ale tiež k nespočetnému spojeniu vykúpených, obrovskému množstvu, ktoré by nemohol nikto spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, ľudí a jazykov, stojace pred trónom a pred Baránkom… volajúce mohutným hlasom: „Spasenie nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi!" (Zjv 7:9–10)

Zatiaľ čo je spoločné uctievanie Ježiša všeobecnou cirkvou základným prvkom nášho veľkého údelu, spoločné uctievanie Ježiša miestnou cirkvou je nevyhnutný prostriedok Božej milosti, ktorá nás tam dostane.

Najdôležitejšie prostriedky milosti

A môže to byť jeden najdôležitejší prostriedok milosti, a naša najväčšia zbraň v boji o radosť, pretože ako žiaden iný prostriedok, spoločné uctievanie spája všetky tri princípy Božej pretrvávajúcej milosti: jeho slovo, modlitbu a spoločenstvo. Práve spoločné uctievanie s jeho kázaním a oltárnymi sviatosťami, kolektívnymi chválami, vyznaniami, prosbami a vďakyvzdaniami najintenzívnejšie spája dary Božieho hlasu, jeho citu a jeho tela.

Podľa Dona Whitneyho: „Je jeden prvok uctievania a kresťanstva, ktorý nemôžete zažiť v osobnom uctievaní alebo pozeraním sa na uctievanie. Sú isté milosti a požehnania, ktoré Boh dáva iba vtedy, keď sa ,stretneme spolu´ s ďalšími veriacimi" (Spiritual Disciplines, 92). Alebo ako hovorí Richard Foster: „Keď sa úprimne zhromaždíme k uctievaniu, dejú sa veci, ktoré by sa nikdy nemohli stať osamote" (Celebration of Discipline, 164).

Možno sa tvoja vlastná skúsenosť spoločného uctievania ako prostriedku milosti občas odrážala v skúsenosti Martina Luthera: „Doma, v mojom vlastnom dome, v sebe nenachádzam láskavosť alebo silu, ale keď sa v cirkvi spolu zhromaždí veľké množstvo ľudí, v mojom srdci sa zapaľuje oheň, ktorý si razí svoju cestu von."

Uctievanie nie je prostriedok

Rozprávanie o uctievaní ako prostriedku milosti je trochu podvodné, lebo ako nás John Piper napomína, pravé uctievanie nie je prostriedkom niečoho.

Uctievanie je cieľ sám osebe. Nemáme potešenie z uctievania ako prostriedku niečoho iného. Spokojnosť v Bohu, (čo je centrom uctievania), je cieľom celého nášho hľadania. Nemôže byť za tým videný žiaden vyšší zámer… Pravé uctievanie nemôže vystupovať ako prostriedok nejakého iného zážitku. (Desiring God, 90)

Tak potom čo máme na mysli, keď hovoríme, že spoločné uctievanie je základným prostriedkom Božej milosti? Môže to tak naozaj byť?

Tajomstvo radosti: Sebazabudnutie
Medzi podstatou uctievania ako radosti v Bohu a kontextom spoločného uctievania ako zhromaždenia je jeden rozdiel. Zatiaľ čo spoločné velebenie Ježiša je jeho najväčším vyjadrením, uctievanie je väčšie než len zhromaždená cirkev — cez nedeľné rána a každodenný život (R 12:1). V súvislosti s tým sa ukazuje rozdiel medzi zmýšľaním o spoločnom uctievaní (čo nás k nemu motivuje a čo ním získame) a jeho prežívaním v danej chvíli.

O „milostiach a požehnaniach, ktoré Boh dáva, iba ak sa ,stretneme spolu´ s ostatnými veriacimi" — a ktoré môžu inšpirovať náš verný záväzok a pomôcť nám oceniť nenahraditeľnú rolu, ktorú spoločné uctievanie hrá v našom kresťanskom zdraví a raste, by sa dalo povedať viac — ale pre túto chvíľu sa vynára otázka, kde by sme spoločne mali obrátiť naše srdcia a mysle v danej chvíli, aby sme zažili túto milosť od Boha?

Odpoveď znie, že našu pozornosť by sme nemali vedome sústreďovať na to, ako sme boli posilnení alebo akú milosť prijímame. Lepšie povedané, naša spoločná pozornosť je zameraná na ukrižovaného a vzkrieseného Krista a jedinečné osobitosti jeho osoby a práce, ktoré osvetľujú všetky rôzne duchovné poriadky. Spoločné uctievanie nie je prostriedkom milosti, keď sme prichytení naším konaním, ale keď zažívame tajomstvo uctievania — radosť zo sebazabudnutia — keď sa spoločne stávame zaujatými Ježišom a jeho rôznorodými dokonalosťami.

Každá pravá emócia je sama osebe cieľom. Nie je spôsobená vedome ako prostriedok niečoho iného. To neznamená, že nemôžeme alebo by sme sa nemali snažiť prežívať určité pocity. Mali by sme a môžeme. Môžeme sa dostávať do situácií (spoločné uctievanie), kde sa môže pocit jednoduchšie vzbudiť… Iba vo chvíli nefalšovanej emócie vypočítavosť mizne. Sme prevezení (možno iba na sekundy) nad uvažovanie mysle a prežívame cit bez odvolávania sa na logické alebo praktické závery. (92)

Týmto spôsobom spoločné uctievanie, ktoré nie je prostriedkom niečoho iného, je mocným — dokonca najmocnejším — prostriedkom Božej milosti pre kresťanský život.

Tak prichádzajte na spoločné uctievanie po veľa požehnania a potom nechajte vypočítavosť zmiznúť a straťte samých seba v Požehnanom. S pripomienkou aké dobré to pre vás bude, keď tam pôjdete, tam choďte, a ako zhromaždenie začína, starostlivo uchopte Božiu dobrotu a usilujte sa zabudnúť na seba v upriamení pozornosti na jeho Syna.

David Mathis © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

(0 hlasov)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.