Čo zmení modlitba?

Len málo právd sa pre mňa stalo takými vzácnymi ako Božia zvrchovanosť nad všetkými vecami.

Čím dlhšie s Ním kráčam, tým viac útechy nachádzam v takých úryvkoch z Izaiáša, ako je tento:

„Ja som Boh, a nieto iného, som Boh, a mne rovného nieto. Ja od počiatku zvestujem budúcnosť a od pradávna to, čo sa ešte nestalo. Ja vravím: Môj zámer sa splní, a uskutočním všetko, čo chcem.“ (Iz 46:9–10)

„Hospodin mocností prisahal: Vskutku, ako som si predsavzal, tak sa stane, ako som rozhodol, tak sa splní.“ (Iz 14:24)

Prežívam stabilitu, osvieženie a spokojnosť, keď viem, že som bol vždy „predurčený podľa predsavzatia Toho, ktorý koná všetko podľa rozhodnutia svojej vôle“ (Ef 1:9–11).

„Božie sľuby nie sú zámienkou, aby sme odpočívali a menej sa modlili, ale dávajú nám pred trónom istotu a naliehavosť.“

Mnohí z nás na začiatku a s každou pribúdajúcou stranou v Biblii objavujú Božiu zvrchovanosť, avšak niekedy vznikne napätie (v našom nezrelom zmýšľaní) medzi tým, čo Boh už naplánoval, a tým, ako sa modlíme. Prečo sa budem modliť, ak Boh už skôr naplánoval, čo sa stane? Naše modlitby nám môžu začať pripadať malé, pramálo dôležité, či dokonca nepotrebné v porovnaní s veľkosťou všetkého, čo Boh nevyhnutne urobí. On uskutoční všetko, čo chce, možno si pomyslíme, či sa budem modliť, alebo nie. Rozmýšľame nad tým, čo naozaj zmenia naše modlitby.

Kam vedie absencia modlitby

Hoci ako ľudia modernej doby azda cítime akési napätie medzi Božou zvrchovanosťou a modlitbou, nezdá sa, žeby zúfalí, verní a modliaci sa svätí v Písme mali rovnaký zápas — a Boh sa zaiste nebojí úzko prepojiť svoju zvrchovanosť s modlitbou, najmä vtedy, keď nám niečo vážne chýba. V skutočnosti, v niektorých najnapätejších chvíľach sa tieto dve veci o seba vzájomne opierajú a sú na sebe závislé, akoby nám ich Boh ukazoval a vravel: „Pozri!“

Mohli by sme pozorne počúvať Mojžišovu modlitbu, ktorá naozaj zachránila ľud pred Božím spravodlivým hnevom (2. M 32:11–14), či opäť žasnúť nad tým, ako Józua naozaj zastaví Slnko v najväčšom zápale boja (Joz 10:12–14), či sledovať Jonáša, ako si naozaj vymodlí cestu von zo svojho hrobu v bruchu ryby (Jon 2:1–10), ale prinajmenšom ešte jedna zúfalá situácia naozaj vyzdvihuje vzácnosť Božej zvrchovanosti pre modlitbu.

Keď bol Chizkija kráľom južného kráľovstva zvaného Judsko, predtým ako národ skončil vo vyhnanstve, Asýrčania útočili na Jeruzalem, až kým ľud neprišiel o všetku nádej (Iz 36:1). Pretože Ácház, bezbožný kráľ pred Chizkijom, odmietal hľadať pomoc u Hospodina (2. Kron 28:24–25), Judsko teraz pevne uviazlo medzi mlynským kameňom a desivým nepriateľom. Koľko mučivých príkladov z histórie Izraela musíme vidieť, aby nás upozornili na strašnú cenu absencie modlitby — keď pomoc, ktorú najviac potrebujeme, hľadáme všade, len nie v nebi? Chizkija urobil, čo bolo správne (2. Kron 31:20–21), pričom sa z celej sily snažil odčiniť, čo bolo predtým vykonané, no napriek tomu boli nútení jesť strašné ovocie, ktoré po sebe zanechal Ácház.

„Keď Boh tvorí a uskutočňuje svoje plány, počíta s tým, že sa budeme modliť.“

Asýrsky veľvyslanec zvaný Rabšáké sa vysmieval Judsku: „Nech vás Chizkija nezavádza hovoriac: Hospodin nás vytrhne!… Ktorý spomedzi bohov oných krajín vytrhol svoju krajinu z mojej ruky, keď Hospodin má z mojej ruky zachrániť Jeruzalem?“ (Iz 36:18, 20). Kým oni sa ocitli v situácii, v ktorej úpenlivo prosili na pokraji smrti od hladu, posol ich ponižoval (Iz 36:12). Ich hrozný koniec bol istý a mal skoro prísť, a pravdepodobne horší, než by si ktokoľvek z nás vedel predstaviť.

Čo Boh sľubuje

Takže, keď sa všetkého bál, a nemal už kam ísť, Chizkija urobil, čo robia dobrí králi: obrátil sa na Boha. Dal zavolať proroka Izaiáša, aby si milosrdenstvo a pomoc privolal zhora. A napriek všetkému zlu, ktoré vykonala predchádzajúca generácia, Boh počul ich modlitbu a šiel za nich bojovať. Izaiáš odpovedá:

„Takto hovorí Hospodin: Neboj sa pre slová, čo si počul, ktorými sa mi rúhali paholci asýrskeho kráľa. Ajhľa, ja dám do neho ducha, tak že počuje chýr a vráti sa do svojej krajiny, a dám mu padnúť mečom vo vlastnej krajine.“ (Iz 37:6–7)

Aj napriek všetkému, čoho sa báli, všetkému, čo videli, všetkému, čo si zaslúžili, a všetkému, čo sa zdalo také isté, že sa stane, Boh sľúbil, že túto vojnu vyhrajú. A nielenže vyhrajú, ale ich utláčateľ ani len nezaútočí. A nielenže Asýria nezaútočí, ale ich kráľ bude zabitý, a to nie na bojisku, ale v relatívnom bezpečí svojej vlastnej krajiny.

Judsko, neboj sa, hovorí Boh (skrze svojho proroka). Hoci nesporne čelíš početnej prevahe a hoci si nesporne slabší, vyhráš, lebo si požiadal mňa, aby som za teba bojoval.

„Božia absolútna zvrchovanosť, nad každou maličkosťou nášho života, je nádejou a základom pre naše modlitby.“

Modlitební bojovníci si pozorne všímajú Božie sľuby. Trpezlivo pokračujú v modlitbe tak, že sa pevne držia Jeho slov, akoby ich upustenie od sľubov malo zruinovať. Jeho sľuby sa nestávajú zámienkou, aby odpočívali a menej sa modlili, ale dávajú im pred trónom istotu a naliehavosť. Vedia, že ich najbližšia modlitba sa môže stať samotným prostriedkom, ktorý Boh určil na to, aby dodržal svoj sľub, preukázal svoju moc, a dal najavo svoju hodnotu. Neblížia sa k Bohu bez sľubu, a odmietajú dlho sa držať ďalej kvôli tomu, čo on už sľúbil.

Prečo sa modliť, ak Boh sľúbil?

Boh hneď v nasledujúcom verši začne plniť svoj sľub daný Chizkijovi. Asýrsky kráľ počul chýr, vrátil sa do svojej krajiny a začal bojovať s inou armádou (Iz 37:8). Boh robí presne to, čo predtým naplánoval a sľúbil, že urobí. Ale Rabšáké o to viac odporuje Hospodinovi a na Chizkiju vychŕli slová: „Nech ťa tvoj Boh, na ktorého sa spoliehaš, nepodvedie ubezpečením: Jeruzalem nebude vydaný do ruky asýrskeho kráľa“ (Iz 37:10–13).

Čo by mal teraz urobiť Chizkija? Boh dal svoj sľub a dokonca svoj veľmi špecifický sľub začal napĺňať. Prečo jednoducho nenechať Boha konať to, čo povedal, že vykoná? Lebo keď Boh tvorí a uskutočňuje svoje plány, počíta s tým, že sa budeme modliť — „modliť sa neprestajne“ (1. Tes 5:17). Sám Syn Boží nás neskôr učí, že „sa [nám] treba vždy modliť a neochabovať“ (L 18:1).

Pozorne sledujte, ako sa Chizkija zachová v tomto citlivom a nebezpečnom okamihu: „Chizkija prevzal list z rúk poslov, a keď ho prečítal, vystúpil do domu Hospodinovho a rozprestrel list pred Hospodinom“ (Iz 37:14). Hoci veľmi dobre vedel, čo Boh sľúbil (a začal to už aj robiť!), Chizkija predostrel svoj osud pred Hospodinom. Nepredpokladal, že modlitba je zbytočná či nepotrebná. Predpokladal skôr to, že na jeho modlitbách skutočne záleží — že Boh má v úmysle vyhrať túto vojnu skrze modlitbu.

William Gurnall, anglický kazateľ zo 17. storočia, vysvetľuje, ako takáto modlitba umocňuje Božiu zvrchovanosť:

„Modlitba je pokorná žiadosť vychádzajúca z našej bezmocnosti adresovaná Božej všemocnosti… Vzdávame mu slávu za jeho zvrchovanosť a vládu a uznávame, že on pre nás dokáže nielen zabezpečiť, o čo ho žiadame, ale že nám môže dať nárok na to, čo dáva i požehnanie, ktoré z toho plynie.“ (The Christian in Complete Armour, 299)

Chizkija neokradol Boha o jeho zvrchovanosť tým, že úpenlivo prosil o jeho zásah; velebil Božie všemohúce, všemúdre a absolútne cieľavedomé odhodlanie vykonať presne to, čo už skôr plánoval a sľúbil, že vykoná — čo by najviac oslávilo jeho meno (Iz 37:35). A Chizkija vedel a vážil si, že Boh často koná dielo — svoje dielo — skrze naše modlitby.

Jeho zvrchovanosť dáva našim modlitbám inšpiráciu

Chizkiju Božia zvrchovanosť od modlitby nielenže neodradila, ale keď sa modlí, uteká rovno do náručia Božej zvrchovanosti.

„Hospodine mocností, Bože Izraela, ktorý tróniš nad cherubmi! Ty sám si Bohom všetkých kráľovstiev zeme; Ty si učinil nebesá i zem. Ó Hospodine, nakloň svoje ucho a počuj! Hospodine, otvor svoje oči a pohliadni! Počuj všetky slová Sancheríba [kráľa Asýrie], ktoré odkázal, aby potupil živého Boha. Vskutku, Hospodine, asýrski králi znivočili všetky národy aj ich krajiny. Teraz však, Hospodine, Bože náš, zachráň nás z jeho ruky, nech všetky kráľovstvá zeme poznajú, že len Ty si Boh, Hospodine.“ (Iz 37:15–18, 20)

Božia zvrchovanosť modlitbu nezrádza ani ju neohrozuje — pravý opak je pravdou. Božia absolútna zvrchovanosť — nad všetkými kráľovstvami zeme a nad každou maličkosťou nášho života — je nádejou a základom pre naše modlitby. Ak Boh nie je zvrchovaný, ale jednoducho čaká na vrtochy kráľov, armád a okolností, potom by naše modlitby mohli byť zbytočné. Ale náš Boh na nikoho nečaká. „Srdce kráľovo je v ruke Hospodinovej ako vodné toky, vedie ho, kamkoľvek chce“ (Pr 21:1).

„Boh robí z našich pokorných, od neho závislých nárekov plných očakávania na jeho pomoc nástroje, ktorými koná v tomto svete.“

Avšak náš Boh predsa len vedie tieto toky, rozdeľuje moria a otvára duchovne slepé oči prostredníctvom modlitby. Boh robí z našich pokorných, od neho závislých nárekov plných očakávania na jeho pomoc nástroje, ktorými koná v tomto svete. Mali by sme predpokladať, že Boh má s týmto svetom len veľmi málo takých plánov, ktoré nezahŕňajú modlitby jeho ľudu. Jeho vôľa sa stane, či sa ja budem modliť alebo nie, ale jeho vôľa sa nestane bez modlitby, lebo sa rozhodol urobiť modlitbu nenahraditeľnou. Zvrchovaný Boh robí vesmír závislým od modlitieb svojho ľudu, a potom nás povzbudzuje a zmocňuje k modlitbe. On v našej modlitbe pôsobí „aby ste aj chceli, aj činili nad svoju dobrú vôľu“ (F 2:12–13).

Dokážeme zmeniť Boží plán?

Keď sa Chizkija modlil za to, aby Boh zachránil Judsko pred Asýrčanmi, zmenil Boží názor? Koniec koncov nie, nezmenil. V Bohu „niet premeny ani tieňa zmeny“ (Jk 1:17, ekumen. prekl.). Žalmista hovorí Pánovi: „Ty si však ten istý a Tvoje roky nikdy neprestanú“ (Ž 102:28). Boh sa nikdy, vôbec nikdy nezmení. Našou veľkou nádejou v modlitbe preto nie je zmeniť, čo Boh už naplánoval, ale privodiť, čo Boh už naplánoval. Nesnažíme sa Božie srdce zmeniť, ale aby sa jeho srdce prejavilo v našich okolnostiach. „Modlitba nie je o našom víťazstve nad Božím váhaním,“ hovorí Martin Luther, „ale o pevnom uchopení jeho ochoty.“

Keď sa modlíme, nemeníme Boží názor, akoby sa možno bol rozhodol nesprávne. Stvárňujeme nekonečnú Božiu múdrosť uprostred všetkej zlomenosti pred našimi očami a prijímame nepreniknuteľnú dobrotu, ktorú vždy vopred plánoval vykonať prostredníctvom našich modlitieb. A. W. Pink nás upozorňuje:

„Boh nemá vonkoncom žiadnu potrebu meniť svoje plány či pozmeňovať svoj zámer, a to z úplne dostatočného dôvodu, že tie boli zostavené pod vplyvom dokonalej dobroty a neomylnej múdrosti… Tvrdiť, že Boh mení svoj zámer znamená buď spochybňovať jeho dobrotu, alebo popierať jeho večnú múdrosť.“ (The Sovereignty of God, 168)

Pink pokračuje ďalej a hovorí: „Toto je teda plán modlitby: nie, že by sa mala Božia vôľa pozmeniť, ale že by sa mala uskutočniť v jeho vlastnom dobrom načasovaní a jeho spôsobom“ (172).

„Zvrchovaný Boh robí vesmír závislým od modlitieb svojho ľudu, a potom nás povzbudzuje a zmocňuje k modlitbe.“

Nemeníme večný Boží plán, keď sa modlíme, ale sme povolaní k tomu, aby sme sa modlili a modlili sa, plní očakávania, za zmenu. Máme sa modliť za uzdravenie chorých (Sk 28:8; Jk 5:14). Máme sa modliť za spasenie stratených (Mt 9:37–38; Sk 26:18). Máme sa modliť za rôzne zmeny v našom srdci a tele, v živote našich blížnych, na pracovisku, v národe, vo svete, ale nikdy za akúkoľvek zmenu v Bohu. Kresťania sa v každej modlitbe modlia: „Buď vôľa Tvoja“ (Mt 6:10).

Božia zvrchovanosť, ktorá zatvára ústa

Ale niekedy nám Božia zvrchovanosť môže brániť v tom, aby sme sa modlili, pretože nás v Božej prítomnosti znepokojuje. Ak má Boh všetko, čo sa deje, absolútne pod kontrolou, ako mohol dopustiť toľko zla, napríklad krutosť Asýrie či odpadnutie Izraela? A ak dopúšťa, aby sa na svete dialo toľko zla a aby som prežíval toľko bolesti vo svojom vlastnom živote, prečo Mu mám zveriť svoje srdce?

V odpovedi na Chizkijovu modlitbu Boh sám posúva ešte ďalej to, čo John Piper nazýva „cieľavedomá, všeobjímajúca, všadeprítomná, nezdolná Božia zvrchovanosť.“ Hospodin hovorí Asýrii, bezbožnému nepriateľovi a utláčateľovi Judska:

„Nepočul si o tom? Oddávna som to určil, odo dní starodávnych som to pripravoval a teraz som to uskutočnil, tak si mohol spustošiť na hŕbu kamenia opevnené mestá. A tí, čo bývali v nich, boli bezvládni, preľakli sa a vyšli na hanbu.“ (Iz 37:26–27)

Asýria, prečo sa chváliš, akoby všetko, čo si urobila, bolo koniec koncov tvojim pričinením? Ja, Hospodin, som určil, aké veľké mestá postavíš. Ja som pripravil, od starodávnych dní, aké mestá zničíš. A teraz to všetko uskutočňujem. Nič také sa tu nestalo, čo som ja, Hospodin, nepripravil pre svoju slávu.

„Vedel som o tvojom sedení, vychádzaní i vchádzaní, o tvojom zúrení proti mne. Pretože si zúril proti mne a tvoje hučanie sa mi dostalo do uší, vložím ti svoj hák do nosa a svoje zubadlo do úst a navrátim ťa cestou, ktorou si prišiel.“ (Iz 37:28–29)

Boh bol úplne zvrchovaný pri vzostupe Asýrie, a bude na chlp rovnako zvrchovaný pri tom, ako ich a všetko ostatné zlo vezme na zodpovednosť (R 12:19). Tie najhrôzostrašnejšie armády, aké si len dokážeme predstaviť, sú pred Bohom, ku ktorému sa modlíme, iba ako slabé zvieratá. Všetky idú tam, kam sa jemu zachce, kedy sa mu zachce a iba tak, ako sa mu zachce.

„Našou veľkou nádejou v modlitbe nie je zmeniť, čo Boh už naplánoval, ale privodiť, čo Boh už naplánoval.“

Naše rozpaky z Božej zvrchovanosti nad zlom plynú z našich domnienok, že my to vieme lepšie ako On — že si vieme predstaviť lepší plán, než je ten, ktorý On postupne odhaľuje, ktorý práve prežívame. Určite nie je Božím úmyslom, aby sme zakaždým chápali jeho zvrchovaný plán. „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty — znie výrok Hospodinov –, ale ako nebesá prevyšujú zem, tak moje cesty prevyšujú vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky“ (Iz 55:8–9). Väčšinu svojho života budeme prežívať úplnú bezradnosť nad tým, aký nečakaný krok podnikne jeho nekonečná múdrosť.

Hoci nie je Jeho úmyslom, aby sme rozumeli Jeho plánu, predsa len je Jeho úmyslom, aby sme aspoň letmo zazreli Jeho zvrchovanosť, ktorá nás povzbudí bežať k Nemu, nie preč od Neho a určite sa nikdy nestavať proti Nemu. Chce, aby sme videli zlobu Asýrie, a ešte väčší hnev jeho spravodlivého súdu a padli na kolená, modlili sa a žili v úplnej závislosti na ňom, nikdy nezneužívali Jeho milosť a milosrdenstvo.

Lebo si sa modlil ku mne

Po Chizkijovej modlitbe povedal Izaiáš: „Takto vraví Hospodin, Boh Izraela: Lebo si sa modlil ku mne ohľadne asýrskeho kráľa Sancheríba, toto je slovo, ktoré Hospodin vyriekol ohľadne neho“ (Iz 37:21–22, angl. preklad ESV). Všimnite si jeho slová: Lebo si sa modlil ku mne.

Modlitba nie je v Božom pláne niečím, čo mu napadne dodatočne. Modlitba nie je Plán B ani akási rezerva pre prípad, že sa pokazí život. Podľa Boha modlitba riadi svet. Samozrejme, že Boh urobí každý deň na svete nespočetne veľa zázrakov, za ktoré sa nikto špeciálne nemodlil — nakoniec, On „udržuje všetko svojím mocným slovom“ (Žid 1:3). Avšak, časť svojho najdôležitejšieho diela na tomto svete a v našom živote koná práve preto, lebo jedno z jeho detí Ho o to poprosilo (Jk 5:16).

Boh bojoval za národ, pretože Chizkija sa modlil. A tým, že to robil, Boh urobil presne to, čo vždy plánoval urobiť skrze modlitbu.

„Vtedy vyšiel anjel Hospodinov a pobil v asýrskom tábore stoosemdesiatpäťtisíc. Keď ľudia vstali, ajhľa, všetko bolo samá mŕtvola. Potom sa asýrsky kráľ Sancheríb pobral, vrátil sa a býval v Ninive. Práve keď sa klaňal v dome svojho boha Nisrócha, jeho synovia Adrammelech a Sarecer ho zabili mečom.“ (Iz 37:36–38)

Boh urobil to, čo Chizkija nemohol urobiť bez Boha, a Chizkija urobil to, čo nikto z nás nemôže urobiť bez modlitby. A Boh urobil presne to, čo Boh plánoval urobiť skrze modlitbu.