Dané je meno

Vo svete tolerancie a pluralizmu má len málo tvrdení o pravde takú horkú príchuť ako toto: Ježiš je jedinou cestou k Bohu. Alebo ako odvážne hovorí apoštol Peter:

„A nieto spasenia v nikom inom, lebo nebolo dané pre ľudí iné meno pod nebom, v ktorom by sme mali dôjsť spasenia.“ (Sk 4:12)

Len jedno meno pre osem miliárd ľudí? Len jeden Spasiteľ pre takmer sedemtisíc skupín ľudí? Len jedna nebeská cesta pre mužov a ženy, mladých a starých, z mesta či dediny, Ázijcov a Američanov, Afričanov a Európanov?

Peter sa zrejme za toto tvrdenie nehanbil. „Vedzte teda vy všetci,“ začal (Sk 4:10). Ale to, čo Peter hlásal, si mnohí z nás šepkajú, najmä medzi tými, ktorí sa ľahko urazia. „Žiadne iné meno“ môže znieť dobre, ak to hovoríme malej skupine, ale ak o tom chceme povedať susedovi, môže sa nám zlomiť hlas. Rozpaky, nie odvaha, môžu poznačiť aj tých, ktorí milujú Ježišovo meno.

„Do tohto sveta prekliatia a hriechu, kde polovica nášho domu visí nad útesom súdu, Boh dal meno.“

Možno teda potrebujeme pomôcť cítiť údiv, že vôbec nejaké meno existuje. Do tohto sveta prekliatia a hriechu, kde polovica nášho domu visí nad útesom súdu, Boh dal meno.

Svet bez mena

Podľa všetkého by sme mali žiť vo svete bez mena.

Mali by sme kráčať na východ od Édenu bez prísľubu prichádzajúceho Syna. Mali by sme sa namáhať pod vládou faraóna bez vystretej zachraňujúcej ruky. Mali by sme sa triasť pred Goliášom bez Dávida, ktorý by hádzal svoje kamene. Mali by sme zavesiť naše harfy v Babylone bez nádeje na ďalšiu pieseň.

My sami, samozrejme, zápasíme s tým, aby sme súhlasili s takýmito skľučujúcimi dôvodmi. Aj keď to nehovoríme, cítime, že by sme nemali zahynúť, ale že Boh by nás mal zachrániť. Cítime, že predvoleným cieľom ľudstva je nebo, nie peklo. Hovoríme o stovke ciest nahor, pretože v hĺbke svojej duše predpokladáme, že väčšina (ak nie všetci) si zaslúži dostať sa na vrchol.

Napriek tomu to takto cítime, vnímame a predpokladáme len vtedy, keď cítime, vnímame a predpokladáme, že náš hriech nie je taký veľký ako hovorí Boh. Pre tých, ktorí vnímajú hriech ako niečo bezvýznamné, len máločo môže byť viac urážajúce ako to, že existuje len jedno meno. Ale pre tých, ktorí sa ako Jób (Job 42:6) alebo Izaiáš (Iz 6:5), alebo Peter (L 5:8), alebo Ján (Zjav 1:17) ocitli vtiahnutí do prítomnosti Ducha Svätého, len máločo môže byť viac prekvapujúce.

Prečo by mal Boh poslať východ slnka, aby prerazil nami zvolenú temnotu? Prečo by mal Otec vstať a utekať v ústrety svojmu spurnému synovi? Prečo by sa mal Kristus stať naším Ozeášom, aby nás vykúpil z chaosu? Prečo by mala byť preliata nebeská krv, aby boli získaní späť neprajníci neba? Prečo by mal Ježiš dať svoje meno, aby zachránil ukrižovateľov?

Len preto, že zúčtovanie neba siaha za hranice obyčajnej spravodlivosti.

Dané je meno

Teraz si znova vypočujte slová, ktoré tak často pobúria alebo privádzajú do rozpakov:

„A nieto spasenia v nikom inom, lebo nebolo dané pre ľudí iné meno pod nebom, v ktorom by sme mali dôjsť spasenia.“ (Sk 4:12)

Exkluzivita Ježiša Krista je skutočne stredobodom Petrových slov ako kameň úrazu alebo skala pohoršenia (Sk 4:11; R 9:33). Napriek tomu sú okolo tohto kameňa porozhadzované šperky také krásne, že Petrovo tvrdenie, ktoré je tak ďaleko od urážania alebo zahanbenia, by malo zlomiť srdcia hriešnikov a rozviazať jazyky svätých.

Dané je meno

Dané… meno.

Keď sa Boží Syn narodil v Betleheme, narodil sa do sveta, v ktorom nebolo meno, ktoré by znamenalo spásu. Žiadne meno medzi múdrymi gréckymi filozofmi nedokázalo zachrániť. Žiadne meno v rozľahlom rímskom panteóne nedokázalo zachrániť. Izrael sa, samozrejme, už dávno utiekal k menu Hospodin (2. M 34:6–7). No dokonca aj Hospodin čakal na deň, keď by dal svoje meno novým spôsobom — a prostredníctvom toho spásu ďaleko presahujúcu židovskú predstavivosť (Jer 23:5–6; Joel 2:32).

Potom v tú osamelú noc dal Boh nebies meno strateným a umierajúcim hriešnikom. V ten deň sa nám narodil v meste Dávidovom Spasiteľ, ktorý je Kristus Pán (L 2:11, prekl. z angl.). Vzchopte sa, vyhnanci Édenu. Majte odvahu, otroci faraóna. Pozdvihnite hlavy, vojaci Izraela. Hrajte na harfách, babylonskí väzni. Váš Boh prišiel a dal vám meno.

Pod nebom

Meno pod nebom dané ľuďom

Boh mohol dať toto meno cisárom a Herodesom tohto sveta. Mohol ho odovzdať múdrym a mocným. Alebo s najväčšou pravdepodobnosťou ho mohol dať iba Židom. Namiesto toho dal meno pod (celým) nebom pre (všetkých) ľudí.

„Ježišovo meno uvidí východ slnka na východe. Ježišovo meno bude sledovať západ slnka na západe.“

Kdekoľvek pod nebom žijú muži a ženy, a akokoľvek ďaleko sa zatúlal Boží obraz, aj tam musí toto meno zájsť. Musí prebehnúť za Jeruzalem; musí dosiahnuť za Judeu; musí vyletieť mimo Samáriu, aby našiel končiny zeme (Sk 1:8). Ako spieva žalmista: „Od slnka východu až po západ buď pochválené meno Hospodinovo!“ (Ž 113:3).

Tak to je a aj bude v Ježišovi. Jeho meno uvidí východ slnka na východe. Jeho meno bude sledovať západ slnka na západe. A všade medzi tým, všetci ľudia „nech sa ním žehnajú a nech ho blahoslavia“ (Ž 72:17).

Pre spasenie

Nebolo dané pre ľudí iné meno pod nebom, v ktorom by sme mali dôjsť spasenia.

Boh nám dal meno. Toto meno je pre každého pod nebom. A tu je Boží zámer, Božia túžba dať toto univerzálne meno: môj ľud musí byť spasený (Sk 2:21).

Boh uznal za vhodné zabaliť spasenie do slabík tohto mena. „Dáš mu meno Ježiš,“ povedal anjel Márii, „lebo On vyslobodí svoj ľud z ich hriechov“ (Mt 1:21). „Boh vidí,“ „Boh má pochopenie,“ „Boh posilňuje“ — ktorékoľvek z týchto mien by bolo úžasné. Ale Ježiš, „Boh zachraňuje“ — alebo doslovnejšie „Hospodin zachraňuje“? Niet divu, že sa Mária čudovala (L 1:46–55).

Lebo neposlal Boh Syna na svet, aby odsúdil svet, ale aby ho spasil (J 3:17).

Aké slávne meno

A tak v Ježišovi počujeme jediné meno, ktoré zachraňuje. Ak chceme, môžeme živiť pohoršenie alebo rozpaky, že Boh dal iba jedno meno. Alebo môžeme Bohu za toto meno ďakovať, vážiť si ho a pripojiť sa k Bohu samotnému v šírení tohto mena všade tam, kde sa o ňom nespieva.

Ak tak urobíme, pripojíme sa k misii, ktorá nemôže zlyhať. Počúvajte, ako všemohúci Boh prevzal túžbu zo Žalmu 113:3 a premenil ju na prorocký sľub, dvakrát spečatený:

„Lebo od východu slnka až po jeho západ je veľké moje meno medzi národmi, a na každom mieste prinášajú môjmu menu kadidlo a čistú obeť. Lebo veľké je moje meno medzi národmi — vraví Hospodin mocností.“ (Mal 1:11)

Jeho meno bude veľké: v Zambii a na Novom Zélande, v Indii a na Islande, v Číne a Kolumbii a v tmavých uliciach našich vlastných miest. A kvôli tomu nás Boh urobil správcami svojho svätého mena. V Kristovi môžeme svietiť svetlom, ktoré prerazí temnotu (L 1:78–79), natiahnuť ruku, ktorá pozdvihuje padlého (Ž 40:2), pozdvihnúť hada, ktorý lieči uhryznutých (J 3:14–15), a povedať meno, ktoré zachraňuje hriešnika.

Medzi ľuďmi nie je dané žiadne iné meno, v ktorom by sme mali dosiahnuť spasenie. Ó a aké slávne je to meno.