Deň, počas ktorého zostal Ježiš v hrobe

Po celé stáročia nazývali kresťania deň medzi Ježišovou smrťou a vzkriesením Bielou sobotou. Pre mnohých z nás sa však tento deň stal iba ďalšou bežnou sobotou. Na Veľký piatok možno počujeme niekoľko triezvych úvah, ale už na druhý deň kupujeme potraviny, upratujeme dom a pripravujeme sa na veľkonočnú oslavu. Napokon, Ježiš vedel, že vstane z mŕtvych, a my všetci vieme, čo nás čaká. Prečo teda nepokračovať v radostnej nálade?

Problémom je, že Písmo podáva tento príbeh inak. Otec nevzkriesil Ježiša ihneď, ako zomrel na kríži. Prešiel celý deň, než sa to stalo. Bola prestávka. Akási medzera. V strede úplne prvého zhrnutia evanjelia sa usadilo ticho Bielej soboty. Pavol napísal Korinským: „Odovzdal som vám totiž predovšetkým, čo som aj sám prijal, že Kristus umrel pre naše hriechy podľa Písem a bol pochovaný a v tretí deň bol vzkriesený… “ (1. K 15:3–4) Predovšetkým — umrel. Bol pochovaný. Bol vzkriesený — ale až na tretí deň. Prečo tak dlho? Aký zmysel má táto sobota, ktorá uviazla na mŕtvom bode? Aký význam má pre nás pripomínať si tento mĺkvy sabat?

Spoľahlivým spôsobom, ako si uvedomiť význam Bielej soboty, je pristupovať k nej očami prvých učeníkov. Mnohí z nás každý rok spievame: „Bol si tam, keď ukrižovali môjho Pána?“ Do deja prenikáme prostredníctvom postáv príbehu o Utrpení Pána a vskutku tie udalosti spôsobujú, že sa chvejeme. Na veľkonočnú nedeľu mnohí z nás povstanú, aby zaspievali: „Ježiš Kristus dnes vstal z mŕtvych!“ hoci máme teraz rok 2021. Cítime, ako srdcia jeho učeníkov horeli na ceste do dediny Emauzy, či uslzenú radosť Márie a vieme, že Veľká noc je aj naším príbehom. Teda akonáhle uznáme fakt, že Biela sobota je historickou realitou, príbehom, ktorý sa nevyhnutne odohral, dokážeme k jej zmyslu pristupovať rovnako prostredníctvom tých, ktorí tam boli.

Čo sa stalo na Bielu sobotu?

Ježiš tento deň predpovedal týmito slovami: „Ako Jonáš bol vo veľrybe tri dni a tri noci, tak aj Syn človeka bude v lone zeme“ (Mt 12:40). Zbežný pohľad na Jonášovu modlitbu prezrádza toto: „Z útrob podsvetia som kričal, vypočul si môj hlas… Zostúpil som do zeme… jej závory sa zavreli za mnou na veky“ (Jon 2:3, 7). Po tom, keď Ježišovo ľudské telo skonalo na kríži, jeho ľudská duša vstúpila do ríše či stavu, duchov zosnulých.

V hebrejčine známy ako Šeol a v gréčtine ako Hádes, bol toto stav existencie tieňov bez tela. (Tento Hádes nie je to isté ako peklo, ktoré je v Zjav 20:10, 14–15 označené ako „ohnivé jazero“). Písmo ho opisuje ako hlbiny uprostred mora (Jon 2:4) či hlbiny podsvetia (5. M 32:22) a opisuje sa aj ako priepasť (R 10:7), či dokonca jama (Ž 30:3 podľa angl. prekladu ESV). Tieto biblické opisy sú napísané ako básnické narážky, pretože živí ľudia môžu o tejto neviditeľnej ríši len uvažovať. V Šeole je človek pri vedomí, ale je izolovaný, odrezaný od uctievajúcej komunity, na ktorého živí ľudia zabudli, bez nádeje na návrat. Toto bola smrť, a Ježiš do nej vstúpil. Tridsaťpäťkrát v Novej zmluve čítame, že Ježiš bol vzkriesený ek nekron, doslovne „z mŕtvych“ — zo stavu smrti a osamelej spoločnosti mŕtvych.

Niekde medzi krížom a prázdnym hrobom vstúpila Ježišova duša do stavu smrti. Westminsterský väčší katechizmus v odpovedi na otázku 50 výstižne opisuje túto realitu: „Kristovo poníženie po jeho smrti spočívalo v tom, že bol pochovaný, pokračoval v stave mŕtveho človeka, a pod mocou smrti až do tretieho dňa.“ Ježiš zostal pod mocou smrti. Nebol okamžite zachránený ani vzkriesený. Jeho ľudské telo ležalo v Jozefovom hrobe. Jeho ľudská duša bola v ríši mŕtvych.

V priebehu stáročí sa ukázalo mnoho otázok o tom, čo Ježiš prežíval v Šeole/Hádese. Spal tam, akoby odpočíval počas veľkého sabatu? Bol v „raji“ (L 23:43), blaženom stave, o ktorom si niektorí v Ježišovej dobe mysleli, že je súčasťou Šeolu, známom aj ako Abrahámovo lono (L 16:22)? Mučili ho aktívne, akoby bol v pekle? Oznamoval svoje víťazstvo duchom mŕtvych a dokonca anjelským bytostiam, ktoré boli „dolu“ zadržiavané? To sú úžasné otázky. Hľadanie odpovedí nás môže viesť k zdravým úvahám o Ježišovej osobe a jeho diele, ale tiež ku ostrej výmene názorov. Nemusíme však nájsť odpovede na naše dohady, aby sme mohli okúsiť biblický význam Bielej soboty.

Aký význam má pre nás Biela sobota?

Keď zvážime skúsenosť prvých učeníkov s Bielou sobotou, potom nám deň, ktorý presahuje teologické rozdiely, dáva zmysel. Predovšetkým, oni čakali. Sobota bola dňom odpočinku, sabatom. Nemohli sa postarať o Ježišovo telo, aby ho tak pripravili na pochovanie (L 23:54–56). Pociťovali neúplnosť.

Určite prežívali v sobotu pocity podobné tým, ako sú opísané v nedeľu predtým, kým si naplno uvedomili pravdu o Ježišovom vzkriesení. Znovu a znovu preberali, čo sa odohralo, a snažili sa tomu šoku porozumieť (L 24:15). Ich zronené tváre odrážali ich srdcia (L 24:17). Ježiš bol mŕtvy. Naozaj to mohlo znamenať, že toto je koniec? Áno, predpovedal, že vstane na tretí deň. Ale učeníci vo svojom zármutku na ten sľub buď zabudli, alebo mu už neverili (či azda mu nikdy naozaj nerozumeli). Odporný hluk Veľkého piatku sa neustále prelieval do strašidelného ticha jeho neprítomnosti. Čakali, ale mali malú, ak vôbec nejakú nádej. Tí, ktorí milovali Ježiša, sa v tento neplodný siedmy deň ukryli za zamknuté dvere zo strachu a zúfalstva (J 20:19).

Keď čelíme smrti, máme podobné pocity. Bez ohľadu na to, aká silná je naša viera, každý z nás prežívame bodavú bolesť z toho, že láska sa rozpadla predčasne. Tak to prosto nemá byť! Naše spojenie je prerušené. Uvedomujeme si, že čakáme na návrat našich milovaných, aj keď vieme, že sa to nestane. Prežívame osamelosť plynúcu z tejto neprítomnosti, a možno sa strachujeme, že náš zosnulý je tiež opustený, odrezaný od vedomia našej lásky. Znášame toto čakanie na opätovné stretnutie, a uprostred noci nás prenasleduje otázka: „Naozaj existuje niečo viac ako táto prázdnota?“

Biela sobota nám hovorí, že Ježiš vstúpil do smrti a zostal v hrobe. To prerušenie bolo dostatočne dlhé na to, aby vskutku okúsil smrť (Žid 2:9) a zakúsil bolesť zo zovretia smrti (Sk 2:24). Naplno vošiel do krajiny, z ktorej niet návratu. Vzal na seba veľkú osamelosť smrti ako súčasť nášho vykúpenia. A jeho učeníci prežívali jeho smrť tak, akoby bola trvalá. Je ohromné, že toto je pre nás dobrá správa.

Ani tma nie je dosť tmavá

Kvôli tomuto medziobdobiu, akým je Biela sobota, sa nádej Žalmu 139 teraz zakladá na Ježišovej vlastnej skúsenosti: „Keby som si ustlal v záhrobí, aj tam si Ty“ (Ž 139:8). Ježiš zostúpil do smrti. Tú celú temnotu urobil svojou. Smrť zajala Ježiša, keď do nej úplne vošiel. Ale potom, keď nastal ten veľký obrat, Ježiš zajal smrť. Pri svojom zmŕtvychvstaní Kristus vyplnil tú temnotu svetlom svojej prítomnosti. Navždy rozohnal tú temnotu pre tých, ktorí v neho veria. Keď teda uvažujeme o prekročení prahu smrti, môžeme sa pevne držať pravdy: „Ani tma nie je dosť tmavá pred Tebou“ (Ž 139:12). Tak ako Ježiš vzal na seba naše hriechy, tak si privlastnil aj celé naše osamelé zomieranie.

V cirkvi si teda dnes pripomíname Bielu sobotu. Máme oddelený čas na to, aby prerušenie zostalo prerušením. Strávime hodinu, počas ktorej budeme cítiť realitu tohto strašného medziobdobia, ktoré predchádzalo návratu nádeje. Spolu čítame žalmy a vieme, že Ježiš sa ich modlil, a veríme, že poskytovali scenár, ktorý vyjadroval, čo všetko podstúpi.

Počujeme, ako sa modlí: „Počítajú ma k tým, čo zostupujú do hrobu, som ako muž bez sily, ako pustený medzi mŕtvych, podobný pobitým, čo ležia v hrobe, na ktorých si už nespomínaš, a odlúčení sú od Tvojej ruky“ (Ž 88:5–6). Ježišovým hlasom sa modlíme Žalm 30, Jonáša 2 a Žalm 143, aby sme sa premodlili tým hrozným čakaním prvej Bielej soboty. Zvyšujeme napätie jeho smrti vytvorené týmto medziobdobím. Tým sa zosilňuje naša radosť na veľkonočnú nedeľu. Lebo v nedeľu pokračujeme v čítaní Žalmu 139 a predstavujeme si, ako sa Ježiš v hrobe posadí a pripravuje sa na vpadnutie do nášho sveta, chváli Otca a Ducha, ktorí mu boli počas celej smrti oporou: „Keď sa prebudím, ešte vždy som s Tebou“ (Ž 139:18).