Evanjelium a dávanie

Dávajúca komunita

Raní kresťania boli komunitou známou svojím nekompromisným dávaním. Nižšie citovaný Diognetus, ktorý nebol kresťanom, ale odporcom kresťanstva, uviedol zoznam vecí, ktoré z vyvrátenia kresťanského „kacírstva“ robia frustrujúcu záležitosť.

„So všetkými sa podelia pri stole, ale so svojou posteľou sa so všetkými nedelia. Sú chudobní, a mnohých robia bohatými; všetkého majú málo, a predsa majú mnoho vecí.“ (List Diognetovi, pribl. 100 — 150 po Kr.)

Na rozdiel od svojich blížnych, kresťania boli promiskuitní so svojimi peniazmi, nie svojimi telami. O svoj majetok sa delili v takom pomere a s takou radosťou, aké okolitá materialistická kultúra doposiaľ nevidela. Táto nekompromisná štedrosť sa začala okamžite po vzkriesení, keď „predávali svoje pozemky a majetky a rozdeľovali z toho všetkým podľa toho, koľko kto potreboval (Sk 2:45)… nikto nepokladal za svoje nič z toho, čo mu patrilo, ale všetko mali spoločné“ (Sk 4:32).

Motiváciou, ktorá viedla k tejto mimoriadnej ochote dávať, je, samozrejme, nekonečná štedrosť Boha, ktorý: „neušetril vlastného Syna, ale vydal Ho za nás všetkých, [tak] ako by nám nedaroval s Ním všetko?“ R 8:32 (por. tiež G 2:20; Ef 5:2; a Ef 5:25).

V tomto období, keď oslavujeme Vtelenie — keď Druhá Osoba Trojjediného Boha odložila svoju slávu a prišla na zem ako dieťatko, aby žilo tak, ako sme mali žiť my, a zomrelo smrťou, na akú sme boli odsúdení my — je iba vhodné rozjímať o radosti z dávania ako odpovedi na ten Najväčší Dar milosti spočívajúci v spasení pomocou viery.

Ide o dar, ktorý nebol kúpený vo výpredaji na Čierny piatok, ale v ten PRAVÝ Čierny piatok, ktorý teraz nazývame „Veľký piatok“, lebo jeho smrť nám priniesla záchranu pred smrťou.

Ak nás hlboko dojíma nekonečná cena, ktorú Ježiš zaplatil, aby nás vykúpil, potom budeme mať iba radosť, že máme príležitosť vrátiť mu niečo z toho, čo nám zveril. Nižšie nájdete niekoľko zásad, ktorými sa môžete riadiť, ak ešte nie ste zbehlí v štedrosti.

Zásady dávania

Desiatok

Stará zmluva vyzývala veriacich, aby dávali desiatok — dávali 10 % zo svojho príjmu. V Novej zmluve sa nikde priamo nepíše o povinnom dávaní desiatkov, ale v Matúšovi 23:23 Ježiš kritizuje farizejov za to, že nie sú ochotní ísť za hranicu desiatku, keď bola komunita v núdzi. To znamená, že kým cirkev nemôže požadovať od členov, aby dávali nejakú konkrétnu sumu peňazí, Ježiš predpokladá, že jeho nasledovníci pôjdu v dávaní za hranicu desiatku.

To je ale opodstatnené — keďže máme väčšie výsady, radosť, poznanie a moc ako naši predkovia vo viere, ako by sa od nás mohlo očakávať, že budeme menej štedrí, pokiaľ ide o naše vlastníctvo? Desiatok je teda takým minimom od oka pre kresťanov, ktorí túžia v zmysle evanjelia dávať cirkvi, chudobným a iným.

Prebytok a obeta

a) Prebytok

Ježiš varuje pred „zhromažďovaním“, ktoré presahuje mieru vecí, ktoré naozaj potrebujete (L 12:21). Hoci je niekedy ťažké nájsť hranicu medzi 'nevyhnutnými potrebami' a 'luxusnými vecami', postačí vedieť, že väčšina ľudí zo strednej vrstvy spoločnosti v USA by mala vo svojom dávaní nepretržite posúvať výšku percenta za hranicu desiatku. Čo my považujeme za základné životné potreby (čistá tečúca voda, Wi-Fi, jedlo na stole), by bol vo väčšine sveta nevýslovný prepych.

b) Obeta

V živote môžu nastať obdobia, v ktorých nemôžete zároveň dať desiatok a ešte si plniť svoje ďalšie záväzky. Ale zásada obety je dôležitejšia ako dávanie desiatku. Pavol hovorí o cirkevnom zbore, ktorý dával „aj nad možnosť“ (2. Kor 8:3). Ich dávanie znamenalo obety ovplyvňujúce ich každodenný životný štýl (koľko peňazí minuli na oblečenie, cestovanie, domácnosť atď.). Ak sme dali desiatok, ale v skutočnosti to neobmedzí spôsob nášho života, musíme dať viac. Ak však zatiaľ nemôžeme dávať desiatok, ale naše dávanie aj tak obmedzuje náš každodenný životný štýl, naše svedomie môže byť v pokoji.

Dynamika dávania

Ježiš povedal, že váš poklad bude tam, kde je vaše srdce (Mt 6:21). Vždy dávate najľahšie tam, kde je vaša skutočná spása, vaša nádej, váš zmysel života. Ak je Ježiš ten, kto vás zachraňuje, vaše peniaze ľahko potečú do Jeho diela a životov ľudí. Ak vaša skutočná nádej spočíva vo vašom výzore, postavení či pohodlí, vaše peniaze ľahšie potečú do týchto položiek a symbolov, a dať niekomu čokoľvek zadarmo, čokoľvek podstatné, sa bude zdať ťažké. Štedrosť je skúškou srdca.

Plán dávania

V 1. liste Korintským 16:2 Pavol napísal: „Nech každý z vás každú nedeľu odloží, čo mohol usporiť.“ Dávanie bolo v ranej cirkvi plánované, nie spontánne. Spontánnosť je dobrá v mnohých prípadoch a v niektorých prostrediach, ale keď 9 z 10 ľudí dáva impulzívne a spontánne, zvyčajne dáme omnoho menej, ako by sme mali či mohli, keď si to naplánujeme a sme disciplinovaní. (Ten 1 z 10 dá príliš veľa a zistí, že si nedokáže splniť iné záväzky). Položte si teda dve veľmi jednoduché otázky:

1. Koľko percent zo svojho príjmu chcem dať na Božie dielo tento rok? (Por. 3. M 27:30–34; Mal 3:6–12; 2. K 8:3).

2. Koľko percent zo svojho dávania chcem dať na službu môjmu zboru? Urobte si potom plán, ako by ste to mohli robiť pravidelne (por. 1. Kor 16:2). Bez plánovania si ľudia bežne myslia, že dali viac, ako v skutočnosti majú. Málokedy niekto povie: „Juj! Na Božie dielo sme tento rok dávali vyššiu sumu, akú sme na to v rozpočte vyhradili.“ Je to vždy naopak.