Evanjelium a humor

V novinách som čítal recenziu na film Princ Kaspian. Článok prekypoval sarkastickým, výsmešným a ironickým humorom a okrem iného v ňom bol Susanin roh označený za falický symbol. Humor je ako korenie v jedle — všetko je bez neho mdlé. Niečo mi tu však nehralo. Začal som sa sám seba pýtať: Ovplyvňuje evanjelium náš zmysel pre humor? Odpoveď musí byť áno. Ale prečo a ako?

Tvoj humor vypovedá veľa o tom, ako vnímaš sám seba. Mnohí ľudia ho používajú, aby druhých zhodili, v rozhovore či situácii získali prevahu a ostatným poslucháčom pripomenuli nadradené postavenie. Humor nevyužívajú na uvoľnenie napätia a zľahčenie atmosféry, ale zámerne znevažujú iný názor. Namiesto aby preukázali úctu a vynaložili námahu na skutočnú polemiku, názorom iných sa vysmievajú a odmietajú ich bez toho, aby sa rozporom vôbec zaoberali.

Sarkastický humor, ktorý zhadzuje druhých, je samospravodlivý. Ide o formu sebaospravedlnenia, a to ničí evanjelium. Ak uznáme, že sme nehodní hriešnici zachránení nekonečne vzácnou milosťou, zbúra sa naša samospravodlivosť i potreba vysmievať sa z druhých. To isté platí aj v prípade výsmechu orientovaného na samého seba. Niektorí ľudia si neustále a trpko zo seba uťahujú. Spočiatku to vyzerá ako druh pokory alebo realizmu, no v skutočnosti ide o sebectvo práve tak, ako pri prvom druhu výsmechu. Ide o znak vnútornej nespokojnosti so samým sebou, o základný duchovný nepokoj.

Existuje však aj iný druh samospravodlivosti, ktorý vytvára človek s veľmi malým alebo žiadnym zmyslom pre humor. Moralizujúci ľudia často nemajú nijaký zmysel pre iróniu, pretože sa berú príliš vážne alebo preto, že sú príliš sebeckí a zameraní na seba vo vlastných bojoch, aby u nich prevládala radosť.

Naproti tomu evanjelium vytvára jemný zmysel pre iróniu. Učenie o hriechu nám bráni, aby nás niekto príliš ohúril (obzvlášť my sami) alebo šokoval akýmkoľvek správaním. Nachádzame mnoho vecí, na ktorých sa môžeme smiať, začínajúc vlastnými slabosťami. Už nás neohrozujú, lebo podstatanašej hodnoty sa nezakladá na našich výsledkoch alebo výkone. Učenie o milosti a vykúpení nám tiež bráni, aby sme akúkoľvek situáciu považovali za beznádejnú. Tento základ radosti a pokoja humoru dodáva spontánnosť a prirodzenosť.

S humorom, ktorý zmenilo evanjelium, si žarty nerobíme iba zo seba. Môžeme si jemne vystreliť aj z iných, predovšetkým z priateľov, vždy však ide o humor, pri ktorom druhých berieme vážne a v skutočnosti ich naše podpichnutie buduje ako prejav lásky. Nemáme byť „večne vážni. Musíme sa aj zabaviť. Naša veselosť však musí byť taká (a v skutočnosti ide o najzábavnejšiu formu), aká existuje medzi ľuďmi, ktorí sa od začiatku berú vážne, bez nemiestnosti, nadradenia a opovážlivosti.“¹

Tak ako sa dopracujeme k takému zmyslu pre humor? To je zlá otázka. Evanjelium nás nemení mechanicky. Dávať evanjelium na prvé miesto v živote nie vždy znamená, že z neho máme logicky vyvodiťzoznam princípov a následne ich „aplikovať“ do života. Nedávno som počul názor sociológa, že z najväčšej časti je v nás štruktúra myslenia, pomocou ktorej vedieme svoj život, tak hlboko zakorenená, že podľa nej konáme „bez rozmýšľania“. Neexistuje len ako zoznam poučiek a tvrdení, no tiež ako témy, motívy, postoje a hodnoty, ktoré sú citové a emocionálne ako aj racionálne a intelektuálne. Keď počúvame kázanie evanjelia alebo o ňom premýšľame v Písme, vkladámesi ho tak hlboko do srdca, predstáv a myslenia, že ho začneme „žiť“ inštinktívne.

S určitosťou som videl, ako evanjelium u ľudí mení zmysel pre humor, no bolo by nesprávne povedať, že existujú „evanjeliové princípy pre humor“, ktoré musíme aplikovať do života. Jednoducho sa to deje, ak evanjeliu veríme stále viac a viac.

^{1. C. S. Lewis: The Weight of Glory, In: The Weight of Glory: And Other Addresses (New York: Macmillan Co., 1949), s.46.}