Generácia ex-kresťanov

Môj priateľ Abe vyrastal ako kresťan, ale zanechal svoju vieru počas vysokej školy.

„Neviem, čo sa stalo,“ povedal a pokrčil plecami. „Jednoducho som to nechal.

Keď som sa dopočul o Abovom odpadnutí, moja myseľ si okamžite vybavila naše posledné stretnutie. Bolo to na zhromaždení Promise Keepers, rok po tom, čo sme skončili strednú školu.

Spomínam si, že som bol prekvapený, že ho tam vidím. Ani jeden z nás nebol počas školy nejakým silným kresťanom. Ale vidiac ho stáť vedľa jeho otca v koloseu, bolo mi jasné, že sa niečo stalo. Keď sa hlasy dvadsaťtisíc mužov zdvihli do jedného hlasu, Abe zatvoril svoje oči a zdvihol ruky smerom k nebesiam. Vyzeral slávnostne a pokojne, úplne ponorený do Božej prítomnosti. Bol to silný večer. Stále počujem slová jedného z rečníkov. Nebol najvýrečnejší a mal ľahkú chybu reči, ale jeho vášeň pre Krista bola zrejmá.

„Neviem ako vy, chlapci,“ povedal, „ale ja chcem bežať tak úporne, že keď dosiahnem koniec, padnem vyčerpaný do náručia Ježiša.“

Po tom, čo to povedal, štadión stíchol. Myslím si, že v tej chvíli sme sa všetci cítili rovnako. Nechceli sme iba krívať na našich duchovných cestách. Chceli sme šprintovať. A keď prídeme do cieľa, chceli sme padnúť do náručia Ježiša.

Za kresťana sa považujem odvtedy, čo môj otec prišiel jednej noci v roku 1983 do mojej izby. Kľakol si vedľa mojej nízkej postele a viedol ma k modlitbe hriešnika. Mal som vtedy 5 rokov a pravdepodobne som tomu, čo hovoril, úplne nerozumel. Ale bolo to skutočné. Bolo to až niekedy na konci dospievania, keď som si pozorne prečítal evanjeliá a viera sa stala skutočne mojou.

Keď som videl Abeho uctievanie počas zhromaždenia, predpokladal som, že prešiel podobným procesom. Obaja sme boli farárske deti. Obaja sme si prešli známou rebelantskou fázou, ale to neznamenalo, že sme neverili.

Preto som bol šokovaný jeho rozhodnutím opustiť vieru. Bol som tak trochu aj zvedavý. Čo mohlo Abeho, ktorý je rovnako starý ako ja, pochádza z rovnakého prostredia ako ja, viesť k takémuto zlomu? Ako sa môže chlapec, ktorého som videl ponoreného v uctievaní, zmeniť na tak chladného voči Bohu?

Súčasný exodus

To je otázka, ktorú si kladiem po tieto dni. Mladí dospelí ľudia utekajú od viery v rekordných počtoch. Abe môže byť hádankou, ale nie zvláštnosťou.

Náboženská viera je ťažko uchopiteľnou témou pre bežný výskum. Žiaden prieskum alebo štúdia nemôžu dostatočne presondovať srdce človeka, ešte menej myseľ Boha. Teda keď chceme posúdiť, koľko ľudí uverilo a koľko opustilo vieru, musíme počítať s tým, že to budú len odhady. Ako hovorí apoštol Pavol: „… vidíme hmlisté obrazy, akoby v zrkadle.“

Množstvo nedávnych prieskumov nám podáva dôležité informácie o vznikajúcom generačnom vzorci viery. A nie je to príjemný obraz. Medzi mladými dospelými ľuďmi prevláda skôr pohyb smerom preč od kresťanstva.

Hlavnými znakmi sú návštevnosť kostolov a účasť na živote cirkvi. Štatistiky sú alarmujúce. Podľa Rainerovho výskumu 70 % mladých opustí cirkev do svojich 22 rokov. Barna Group odhaduje, že 80 % tých, ktorí vyrastali v cirkvi odídu z cirkvi do svojich 29 rokov. Na rozdiel od odpadnutí v cirkvi v minulosti, títo mladí „utečenci“ hľadajú alternatívne kresťanské komunity, ako sú domáce spoločenstvá alebo malé skupinky. Avšak mnohí, ktorí opustia cirkev, opustia aj vieru. Jeden komentátor to vysvetľuje takto:

Predstavte si spoločnú fotografiu všetkých študentov, ktorí chodievajú do vášho zboru (alebo žijú vo vašej kresťanskej komunite) v danom roku. Vezmi zvýrazňovač a prečiarkni troch z každej štvorice tvárí. Toto bude počas nasledujúcich dvoch desaťročí daň v podobe duchovných odpadnutí, ktorými študenti prejdú počas svojej viery.

Nepotrebujem zvýrazňovač na to, aby som si znázornil tento experiment. Videl som to naživo pri mojich priateľoch v poslednom období. Zistilo sa, že mladšie generácie uprednostňujú sociálnu sieť Facebook ako spôsob komunikácie s veľkým množstvom priateľov. Je to jedinečná cesta, ako udržiavať kontakty s ľuďmi z minulosti. Podľa toho, čo vidím na on-line stránkach bývalých mládežníkov, posun od Boha je nespochybniteľný. Mnohí sa už neoznačujú za kresťanov.

Niektorí sa ešte výslovne nevzdali viery, ale ich fotky, komentáre a profily odhaľujú životný štýl a postoje, ktoré majú veľmi málo spoločného s kresťanstvom. Niektorí z nich boli pre mňa zvlášť prekvapením. Jedna bývala kresťanka mala v časti „náboženské postoje“ v jej profile napísané toto: „Boh opustil budovu.“ Ďalší šok prišiel od jemného dievčaťa s tenkým hlasom, ktoré spievalo v mojom chváliacom tíme. V súčasnosti jej fotoalbum vyzerá ako reklama na Divoké kočky. Poslala mi správu, že to chce dohnať. Odpísal som jej a spýtal sa, či je ešte stále pri Ježišovi. Jej odpoveď hovorila za všetko — žiadnu som nedostal.

Samozrejme Facebook nemôžeme brať ako spoľahlivé meradlo duchovného zdravia. Keď sa to stane väčšine mojich priateľov, pravdepodobne nebudem zisťovať, kde sa nachádzajú vo vzťahu s Bohom. Nemusím mať už možnosť stretnúť sa s nimi tvárou tvár a spoznať ich najhlbšie pocity ohľadom viery. Vďakabohu pri Abovi som túto možnosť mal.

Odlišný svet

Prečo mladí ľudia opúšťajú vieru? Kedykoľvek som sa pýtal ľudí v zbore, dostal som zhruba rovnaké odpovede. Ako som povedal, odchádzajú kvôli morálnym kompromisom. Jedno dospievajúce dievča skončilo školu a začalo chodiť na párty. Mladý muž začal žiť so svojou priateľkou. Čoskoro sa konflikt medzi ich vierou a správaním stal neznesiteľný. Niečo to stálo. Vzdali svoju kresťanskú vieru, pretože boli unavení z neustáleho pocitu viny. A neboli ochotní vzdať sa svojho hriešneho životného štýlu. Tvrdia, že príčinou je intelektuálny skepticizmus alebo sklamanie z cirkvi, ale nemyslím. Sú to len ospravedlnenia, dymové clony, ktoré majú zakryť skutočnú príčinu ich poblúdenia. „Prispôsobili svoju vieru svojmu správaniu,“ zvyknú hovoriť moji rodičia.

Pre dané tvrdenie dokonca existuje vedecká základňa. Psychológovia to volajú „kognitívna dizonancia“. Nesúlad medzi vierou a správaním nám prináša psychologickú úzkosť. Potom sa snažíme uvoľniť napätie tým, že si pozmeníme buď vieru alebo správanie. Keď to urobíme opäť dosiahneme duševnú harmóniu.

Myslím si, že je veľa pravdy na tejto hypotéze — viac ako si väčšina mladých, ktorí opúšťajú vieru, dokáže pripustiť (túto príčinu budeme vysvetľovať neskôr v knihe). „Kresťanský ideál nebol vyskúšaný a nájdený ako žiaduci,“ napísal G.K. Chesterton. „Zistite, že je ťažký a rýchlo to vzdáte.“ Dokonca praktizujúci kresťania môžu potvrdiť pravdu, ktorá je obsiahnutá v tejto myšlienke. Žiť kresťanský život je ťažké a keď zaostanete, čo sa môže stať každému, je ľahké opustiť vzťah s neviditeľným božstvom, aby ste sa mohli oddávať hriešnym svetským túžbam.