Hľadanie Boha v Stredozemi II.

Kresťanské témy v Silmarillione a Pánovi prsteňov

Hlavné biblické témy stvorenia ex-nihilo (z ničoho), pádu anjelov a ľudí, prozreteľnosti a vykúpenia sa jasne odrážajú v dejinách Stredozeme a v príbehoch jej hlavných postáv. Ako však sám Tolkien zdôrazňoval, neznamená to, že jeho dielo je alegorické v tom najprísnejšom zmysle slova. Napríklad v Tolkienovom svete nie je žiadna zjavná postava podobná Kristovi, ktorá by plnila rovnakú spasiteľskú úlohu, akú zohráva veľký lev Aslan v Lewisovom imaginárnom svete Narnie. Je však nepochybne pravda, ako Tolkien priznal, že Pána prsteňov a predovšetkým Silmarillion mohol napísať len kresťanský autor a veriaci človek.

Kresťanské a biblické korene Tolkienovej fantázie sa jasne prejavujú už na prvých stranách Silmarillionu, ktorého väčšina sa zaoberá „staršími časmi“ — „prvým vekom“ Stredozeme — tým „hrdinským“ obdobím starovekých dejín, na ktoré sa niektoré hlavné postavy Pána prsteňov pozerajú so zmesou nostalgie, úcty a smútku.

„Kresťanské a biblické korene Tolkienovej fantázie sa jasne prejavujú už na prvých stranách Silmarillionu.“

Silmarillion sa začína zjavením večného Boha stvoriteľa Tolkienovho imaginárneho sveta, ktorého elfské mená „Eru“ a „Iluvatar“ sú veľmi významné. Eru znamená „jediný“ alebo „ten, ktorý je sám“ a Iluvatar znamená „Otec všetkých,“ takže biblické paralely sú zrejmé. Potom nasleduje príbeh stvorenia, vzbury a pádu, ktorého biblické paralely sú opäť jednoznačné, počnúc Iluvatarovým stvorením Ainur, anjelských bytostí opísaných ako: „Svätí, ktorí boli potomkami jeho myšlienky.“ [3]

Tieto pôvodne sväté, nesmrteľné, krásne a mocné anjelské bytosti potom Iluvatar pozval, aby s ním spolupracovali na stvorení vesmíru a všetkých foriem života tým, že sa budú podieľať na veľkej tvorivej „hudbe,“ ktorej pôvod a inšpirácia vychádzajú z mysle Iluvatara, ich stvoriteľa. Spočiatku sa všetky tieto anjelské bytosti (alebo podriadení „bohovia“ a „bohyne“) uspokoja s tým, že do tohto procesu božského stvorenia prispejú svojimi osobitnými darmi a schopnosťami a vpletú svoje vlastné podriadené hudobné témy a melódie do ústrednej symfonickej časti vychádzajúcej z Iluvatara. Potom sa však jeden z nich vzbúri, najmocnejší a najnadanejší z nich — Melkor. „Ako téma postupovala, Melkorovi prišlo na um vplietať do nej veci podľa vlastnej fantázie, ktoré neboli v súlade s Iluvatarovou témou,“ lebo chcel „zvýšiť moc a slávu časti, ktorá mu bola pridelená.“

Všimnite si paralely medzi týmto opisom Melkorovej vzdorovitej egocentrickej motivácie a biblickým opisom vzbury a pádu Lucifera/satana:

„Ach, ako si spadol z neba, ty jasná hviezda, syn rannej zory… Povedal si si v srdci: Vystúpim do nebies, hore nad Božie hviezdy vyvýšim svoj trón… podobný budem Najvyššiemu.“ (Iz 14:12–14)

Melkorova vzbura vnáša do „hudby“ stvorenia disharmóniu a ukončuje jej pôvodnú harmóniu. Jeho disharmonické motívy však potom preberá Iluvatar a vpletá ich do novej symfonickej časti, krásnej, ale smutnej, symbolizujúcej konečné prekonanie zla dobrom, ale za strašnú cenu.

Duchovný význam troch elfských mien

V ďalších úvodných kapitolách Silmarillionu sa opisujú duchovné a fyzické dôsledky tejto pôvodne krásnej, tragicky pokazenej, ale vykúpenej „hudby“ stvorenia. Prvým je stvorenie Tolkienovho fyzického vesmíru, ktorého elfské meno Eä znamená príznačne „je“ alebo „nech je“. Je to morálne a duchovne významné, pretože to pripomína slová o stvorení, ktoré použil Boh v prvej kapitole knihy Genezis. V Tolkienovom svete, podobne ako v našom, boli všetky veci stvorené Bohom z ničoho, a preto mu všetci, ktorí boli stvorení na obraz Iluvatara — či už sú to anjelské bytosti, elfovia, trpaslíci alebo muži a ženy –, právom dlhujú bezpodmienečnú vďačnosť, lásku, dôveru a poslušnosť.

V Tolkienovom vesmíre sa Zem nazýva Arda, čo je elfské slovo znamenajúce „ríša“. Opäť vidíme kresťanské korene Tolkienovho imaginárneho sveta, keďže anglické slovo „realm“ znamená „kráľovská doména“ alebo „kráľovstvo.“ Tento elfský názov, ktorý dostala Tolkienova Zem, teda posilňuje duchovné posolstvo, ktoré sa ním vyjadruje v jeho vesmíre. Iluvatar ako jeho stvoriteľ je jeho právoplatným kráľom, rovnako ako náš vlastný svet právom patrí Kristovi, skrze ktorého „povstalo všetko“ (J 1:3). Nanešťastie, Kristove kráľovské právo si uzurpoval satan, preto Ježiš nášho nepriateľa správne označuje ako „knieža tohto sveta“ (J 14:30) a podobnú tému rozvíja aj Tolkienove rozprávanie.

„V Tolkienovom svete, podobne ako v našom, boli všetky veci stvorené Bohom z ničoho.“

Tak ako satanova despotická vláda a moc nakoniec stojí za všetkým zlom a utrpením, ktoré vidíme okolo seba, keď žijeme v pôvodne dobrom, ale teraz pokazenom stvorení, tak aj v Silmarillione vidíme rovnakú situáciu. Tolkienov svet Ardy je na začiatku tiež krásnou planétou, pretože je s láskou vytvorená hudbou Ainur, ktorá pracuje v harmónii s veľkým symfonickým motívom Iluvatara. Následne je však poškodený — fyzicky i morálne — škaredou hudbou a mocou Melkora. Neskôr v Silmarillione je Melkor elfmi premenovaný na Morgotha, čo znamená „čierny nepriateľ“. To opäť evokuje Bibliu, keďže slovo „satan“ znamená „protivník“ — ten, kto sa stavia proti Bohu, a teda proti všetkým jeho plánom a deťom.

Melkorova/Morgothova vzbura odštartuje obrovský boj o vládu nad Ardou medzi ním, pôvodným a najmocnejším „Temným pánom“ Tolkienovho fantasy sveta, a ostatnými Ainur, ktorí zostávajú verní Iluvatarovi. Ainur vykonávajú Iluvatarom delegovanú moc ako legitímni vládnuci „strážcovia“ alebo „mocnosti“ Ardy a dohliadajú na osud a životy všetkých ostatných živých tvorov. Elfovia tieto vládnuce anjelské bytosti premenovali na Valar, čo znamená „sily sveta“, a v Arde sa stali „bohmi“ a „bohyňami“. Žijú vo Valinore, „Požehnanej ríši“ — vzdialenom, chránenom a nesmierne krásnom „nebeskom“ kráľovstve, ktoré sa nachádza na druhej strane veľkého oceánu, „západne“ od Stredozeme, ale stále je súčasťou tej istej planéty Arda.

Boj proti zlu v Silmarillione, ktoré zosobňuje Morgoth a zlí duchovia a bytosti, ktoré mu slúžia, sa odohráva počas „Prvého veku“ Stredozeme — „Starších dní“. Do konfliktu sú zapojení nielen Valar, ale aj elfovia, trpaslíci a ľudia, ktorých vznik, prvý výskyt a vzájomné vzťahy tvoria fascinujúcu časť tejto prvej a málo čítanej časti Tolkienovej histórie Stredozeme.

Ústredná téma: zlo je výsledkom narušenia dobra

Krátke, ale dojemné vysvetlenie pôvodu Tolkienových postáv: škriatkov a Orkov, ktorí sa tak výrazne prejavujú v dráme Pána prsteňov, je rovnako fascinujúcou malou časťou Silmarillionu. Prví Orkovia boli pôvodne elfovia, ktorých uniesol, mučil a pretvoril Morgoth:

Pomalým umením krutosti boli [títo zajatí elfovia] skazení a zotročení, a tak Melkor zo závisti a posmechu voči elfom, pre ktorých boli neskôr najhoršími nepriateľmi, vypestoval ohavnú rasu Orkov… A v hĺbke svojich temných sŕdc Orkovia nenávideli Pána, ktorému v strachu slúžili a ktorý bol jediným pôvodcom ich utrpenia. Možno práve toto bol voči Iluvatarovi ten najpodlejší Melkorov čin. [4]

Pre tých ako som ja, pre ktorých je krása, dobrota a nesmrteľnosť elfov jedným z najväčších a najdojímavejších výtvorov Tolkienovej výnimočnej fantázie, je toto odhalenie skutočne šokujúce, hoci srdcervúco verné duchovnej skutočnosti.

„V pôvode Orkov vidíme kresťanské a biblické korene Tolkienovho imaginárneho sveta.“

Téma skazy toho, čo bolo pôvodne dobré, je ústredným motívom Tolkienovho rozprávania. Táto skaza vstupuje do stvorenia pádom: v Tolkienovom svete pádom Melkora/Morgotha — a v našom svete pádom Lucifera/satana. V oboch svetoch nebolo na začiatku nič zlé vzhľadom na to, že všetky formy života priviedol na svet svätý a milujúci Stvoriteľ. V pôvode Orkov teda vidíme kresťanské a biblické korene Tolkienovho imaginárneho sveta a jeho schopnosť predstaviť si hrôzu, bolesť, smútok a hnev, ktoré určite boli v Božom srdci, keď sa pozeral na skazu svojich detí, anjelských i ľudských, spôsobenú satanovou veľkou vzburou.

Boj medzi dobrom a zlom v Silmarillione sa končí finálnym zničením Morgothovej despotickej vlády nad Stredozemou a jeho definitívnym zánikom. Ale víťazstvo nad týmto prvým a najstrašnejším „Temným pánom“, ktorým sa končí Prvý vek Stredozeme, nie je konečné. Zlo sa opäť formuje v osobe Saurona, ďalšej z Tolkienových padlých anjelských bytostí, ktorý je Morgothovým najkrutejším a najmocnejším služobníkom v Silmarillione. Sauron, ktorý unikol zničeniu svojho Temného majstra, sa znovu objavuje v Treťom veku Stredozeme, aby sa stal druhým a takmer rovnako strašným „Temným pánom“.

A to nás, samozrejme, privádza k Hobitovi a Pánovi prsteňov, pretože nájdenie Sauronovho strateného Prsteňa moci Bilbom Bublíkom a následná výprava jeho synovca Froda o mnoho rokov neskôr, aby ho zničil, tvoria spojovací článok týchto dvoch kníh a ich ústrednú vrcholnú tému.

Kresťanské podtémy v Pánovi prsteňov

Zatiaľ čo Tolkienova biblicky zakorenená vízia odvekého boja medzi dobrom a zlom sa v Pánovi prsteňov naďalej rozvíja a vytvára kontext konfliktu medzi „Temným pánom“ a slobodnými národmi Stredozeme, rozprávanie o Pánovi prsteňov osvetľujú početné a rovnako dôležité kresťanské podtémy. Tieto budú plne preskúmané a objasnené v nasledujúcom článku, takže sledujte tento priestor! Zatiaľ uvádzam ich predbežný zoznam:

• Naše životy sú súčasťou väčšieho príbehu, či už si to uvedomujeme, alebo nie (ako to zistili hobiti)
• Život v hriešnom svete je cesta, boj a hľadanie (detto)
• Kontrast medzi úctou k životu a túžbou starať sa oň a chrániť ho a túžbou po osobnej prestíži, moci a nadvláde (Gandalf a elfovia verzus Sauron a Saruman)
• Spojenie medzi odvahou, milosrdenstvom, vernou službou a Božou zachraňujúcou milosťou (Frodova misia zničiť Prsteň, ktorú pred konečným neúspechom zachránil Glumov útok a smrť)
• Božie veľké tajomstvo: On si vyberá „slabých“, aby dosiahol svoje veľké ciele (Frodo a Sam)
• Boh je tvorivým zdrojom všetkej krásy a naše srdcia sú naplnené neutíchajúcou túžbou po kráse neba (piesne elfov o Valinore, „Požehnanej ríši“)
• Služobná povaha skutočného kráľovstva, ktorého majestátnosť je často skrytá, ale nie menej skutočná (Aragorn)