Ježiš rozumie tvojmu pocitu osamelosti

V určitom zmysle bol možno najosamelejším človekom v dejinách.

Osamelosť je to, čo cítime, keď sme odlúčení od druhých ľudí. Osamelosť sa často menej týka fyzickej neprítomnosti druhých ľudí a má viac do činenia s pocitmi, že nás od nich niečo oddeľuje alebo odcudzuje. Alebo že nás zle pochopili. V skutočnosti sú tieto pocity omnoho bolestivejšie než obyčajná neprítomnosť, lebo pociťujeme odlúčenie z toho, že sme opovrhnutí a opustení.

Presne týmito slovami Izaiáš prorocky opísal Ježiša: „[Bol] opovrhnutý a opustený ľuďmi, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie“ (Iz 53:3). Ak vezmeme do úvahy, kým bol Ježiš, s touto skúsenosťou sa stretával desaťročia predtým, ako sa vôbec začala jeho verejná služba. To znamená, že Ježiš dokáže spolucítiť s tvojou osamelosťou omnoho viac, ako si si možno doposiaľ myslel (Žid 4:15).

Neporovnateľný smútok za domovom

Ježiš sa ponížil, aby „sa stal podobný ľuďom“ (F 2:7). Máme len malú schopnosť pochopiť, ako veľa ho to stálo. Zažil neprítomnosť svojho Otca a ľudské odmietnutie na takej vysokej úrovni, že si to len sotva vieme predstaviť. 

Keď vravím, že Ježiš zažil neprítomnosť svojho Otca, nemám na mysli to, že si na zemi nevychutnával duchovné spojenie s Otcom skrze Ducha. Bolo to tak a bolo to príjemnejšie než čokoľvek z toho, čo sme ty alebo ja doposiaľ zažili (Mt 3:17; J 1:32; 5:20).

„Nikto na zemi sa nemohol s Ježišom stotožniť. Nikto mu nemohol povedať: ‚Presne viem, čím si teraz prechádzaš.‘“

Avšak na to, aby sa mohol vteliť, v istom zmysle zanechal jasnú a svätú prítomnosť svojho Otca a slávu, ktorú si tam vychutnával od večnosti predtým, ako svet začal existovať (J 17:5). Musel pretrpieť život na svete, ktorý je pod vládou zlého (1. J 5:19). Spomeň si na to, keď si nejakú dobu strávil ďaleko od svojich najdrahších na osamelom, možno až pustom mieste. To, že si s nimi hovoril cez telefón, bolo možno príjemné, ale nie to isté, ako keď si s nimi. Je to slabý príklad, ale vystihuje podstatu. Ako to povedal apoštol Pavol, nič sa nevyrovná tomu, keď vidíme tvárou v tvár (1. K 13:12). Ježiš opakovane prežíval smútok za domovom a za prítomnosťou svojho Otca, a to omnoho intenzívnejšie a bolestivejšie, ako čokoľvek z toho, čo sme prežili my.

Sám vo svete

Predstav si, aké preňho bolo žiť na tomto svete. Ježiš bol bez hriechu (Žid 4:15). Možno si myslíme, že mať taký problém by bolo príjemné. Pochybujem, že to bolo len príjemné. Domnievam sa, že mu to spôsobovalo muky. Ak Lót prežíval denné muky, kým žil v Sodome pre „bezbožné skutky, ktoré videl a počul“ (2. Pt 2:8), o čo horšie to bolo pre bezhriešneho Ježiša, ktorého nepretržite obklopovali hriešnici a sily démonov, pred ktorých poškvrňujúcou prítomnosťou dokázal len málokedy, ak vôbec celkom, uniknúť?  

A predstavte si, aké muselo byť Ježišovo detstvo. Spomínaš si, aké to bolo, keď si túžil mať priateľov? Ježiš bol skutočným človekom a takisto túžil po ľudskom priateľstve. Ale tým, že nemal hriešnu podstatu, ktorú mali všetci ostatní, a mal Božiu podstatu, ktorú nemal nik iný, bol veľmi čudným človekom. Svätosť núti hriešnikov utekať preč. Ježiš morálne vyčnieval, nikdy ho celkom nechápali, často Ním opovrhovali a odmietali Ho, dokonca aj ľudia z jeho vlastnej rodiny.    

Biela ovca rodiny 

Jeho rodičia vedeli, kým je a hlboko ho milovali. Ale nerozumeli mu úplne. Ako len mohli? Ani ho nedokázali ochrániť pred pichľavými poznámkami či krutým posmechom pre jeho čudáctvo.

Uvažujem nad tým, koľko z toho utŕžil od svojich súrodencov. Jeho bratia a sestry (Mt 13:55–56) sa pri ňom cítili čoraz rozpačitejšie, ako im pribúdali roky a uvedomovali si svoje hriešne, na seba sústredené motívy a správanie, zatiaľ čo si všímali, že Ježiš sám žiadne neprejavoval. A nemohli prehliadnuť ten jedinečný spôsob, ako sa Mu ich rodičia podriaďovali. Aké pocity rozhorčenosti tam vyrástli? Vieme, že nie všetko bolo harmonické, lebo Ježišovi vlastní bratranci v neho neverili (J 7:5) pravdepodobne až dovtedy, kým nevstal z mŕtvych (Sk 1:14).

„Nikto neokúsil ani nerozumie pocitu osamelosti tak ako Ježiš.“

Ježiš bol bezhriešnym človekom, ktorý žil s hriešnymi rodičmi, hriešnymi príbuznými, hriešnymi susedmi, hriešnymi krajanmi, hriešnymi cudzincami a hriešnymi učeníkmi, nehovoriac o hriešnych duchovných entitách, ktoré si nik iný neuvedomoval a nevnímal ich prítomnosť tak ako on. Nikto na zemi sa s Ním nemohol úplne stotožniť. Žiadna ľudská bytosť mu nemohla položiť ruku na plece, keď mu vyšli slzy a povedať: „Viem presne, čím si teraz prechádzaš.“ Ježiš začal prežívať odmietnutie, žiaľ a zármutok hneď ako dospel do štádia, že vnímal veci okolo seba a začal s okolím komunikovať.

A my si myslíme, že sme unavení. Ako to niesol On? Čo preňho znamenalo spievať žalmy, ako je tento: „Moja duša je preveľmi zdesená. Ty však, ó Hospodine, dokedy… ?“ (Ž 6:4)?

Chvíľa najväčšej osamelosti v dejinách

Ale to všetko bola len predzvesť. Nastala chvíľa najvyššej možnej osamelosti, taká temná a hlboká, akú kedy zažil iba Ježiš. Nastala na kríži vo chvíli, keď sa stal hriechom za nás (2. K 5:21). V tejto nepreniknuteľne hroznej, nepochopiteľne osamelej chvíli cítil, že ho opustil Jeho Otec (Mt 27:46) a všetci, ktorých miloval. Bol zničený fyzicky a duchovne — „neľudsky bol znetvorený jeho výzor“ (Iz 52:14). Potom čo Ježiš prežil svoj pozemský život v odcudzení kvôli svojej bezhriešnosti, tam bol odcudzený pre hriech, ktorý ochotne niesol — náš hriech.

Nikto neokúsil ani nechápe hĺbku osamelosti tak ako Ježiš.  

Koniec všetkej osamelosti

Ale On to vie a rozumie tvojmu pocitu osamelosti. On dokáže cítiť s touto slabosťou viac, než si dokážeš predstaviť (Žid 4:15).

Ježiš nielenže rozumie tvojmu pocitu osamelosti; on ho aj ničí. Pretože niesol hriech, ktorým si sa Bohu odcudzil, a stal Jeho nepriateľom, a zomrel namiesto teba. Už nie si viac cudzincom či prisťahovalcom, ale si spoluobčanom ako všetci svätí a členom Božej rodiny (Ef 2:19).  

„Ježiš bol možno najosamelejšou ľudskou bytosťou v dejinách.“

Pre tých, ktorí ho milujú, sa pocity osamelosti, ako každá forma utrpenia, vytrácajú. Pred tebou je plné rodinné spoločenstvo s Bohom a všetkými jeho vykúpenými svätými trvajúce naveky. Blíži sa deň, keď ho budeš poznať tak, ako On úplne poznal teba (1. K 13:12).

„[Pristupuj] teda s dôverou ku trónu milosti, aby [si prijal] milosrdenstvo a [našiel] milosť na pomoc“ s každou potrebou v osamelosti (Žid 4:16). A buď svätým, ktorý pomáha druhým ľuďom zakúšať príchuť neba tým, že sa ich budeš dotýkať Ježišovou láskou, ktorá ničí pocit osamelosti.